Otvorili sa dvere a vošiel Pierre. Niesol suroviny na prípravu lieku.
„Dúfam, že som na nič nezabudol,“ poznamenal keď ich rozkladal po stole.
„Je to všetko, vaša milosť. Teraz ideme pracovať. Prvá vyučovacia hodina začína,“ usmiala sa a ruky jej už šikovne pracovali. Všetko, čo robila, ihneď aj rozprávala a Pierre a Ján sa nestačili čudovať, čo všetko vie.
„Prvou základnou zásadou je to, že protijed podávame ihneď pri prvých príznakoch otravy. Čím neskôr ho podáme, tým to zvykne byť horšie. Postihnutému môžeme síce zachrániť život, ale môže mať ťažko poškodený žalúdok, pečeň, srdce alebo pľúca.“
Zakrátko bol liek hotový. Naliala ho do pohára a v sprievode oboch mužov ho chcela dať vypiť Juanovi.
„Páni,“ zastavila sa tesne pred dverami. „Ešte som vás chcela poprosiť, aby ste mu nehovorili, že liečime nejakú otravu.“
„Prečo?“ opýtal sa kráľ.
„Aby ste mu nezobrali nádej na uzdravenie. Ak niekto počuje, že vypil jed, naľaká sa a neverí, že sa to dá ešte napraviť. Sila uzdravenia je vo viere chorého. Veď aj Ježiš hovoril: Tvoja viera ťa uzdravila.“
Muži si povedané zobrali k srdcu a kardinálovi Juanovi nepovedali, čo mu je. Práve naopak, keď mu bolo lepšie, žartovali s ním a snažili sa o to, aby mal dobrú náladu.
Ján hneď, len čo vyšiel od chorého, zistil podľa Beátinej rady a za výdatnej Pierrovej pomoci, kto otrávil Juana. Netrvalo dlho a vinník bol odovzdaný do rúk kata.
Keď už bol kardinál mimo nebezpečenstva, povedali mu, na čo sa liečil. Juan sa obrátil k Beáte:
„Pani markíza, som vám veľmi vďačný za to, že ste mi zachránili život. Čím sa vám môžem odmeniť?“
Usmiala sa: „O jednej odmene by som vedela. Vy ste Španiel, však?“
Prikývol.
„Mohli by ste ma naučiť španielsky?“
Juan sa usmial: „Myslím, že sa k mojej výučbe rád pridá aj Rodriguez.“
O niekoľko dní sa všetci sprisahanci zišli, aby si prešli všetky požiadavky a postup vyjednávania. Najprv napísal kráľ Ján pápežovi list, v ktorom mu ponúkol päť miest, kde by vyjednávanie mohlo prebehnúť a približný termín. List nahlas prečítal. Podrobnosti ešte upravil podľa pripomienok prítomných a hneď ho aj poslal do Avignonu.
„Beáta,“ oslovil ju Ján, „minule sme sa dohodli, že vyjednávať pôjdeš ty. Súhlasíš?“
„Keď si spomeniem na pápežovu posteľ, omdlievam od strachu. A navyše už asi bude vedieť, že sa mi vo Francúzsku narodila dcéra. Takže ani stav budúcej matky ma už nebude chrániť.“
„No, bude vás chrániť šestonedelie. To viem celkom určite,“ povedal Luigi.
„A keď tá schôdzka bude neskôr?“
„Nebude. Vždy budete v šestonedelí. Hoci aj rok po pôrode. Nemusíte sa báť, pôjdem tam s vami. My dvaja budeme viesť vyjednávanie. Ako rodený Talian sa tiež vyznám v jedoch, takže vám nebudem na obtiaž a šermovať viem tiež celkom dobre,“ usmial sa Luigi.
„V tom prípade súhlasím, vaša milosť. Ale mali by sme si stanoviť priority, od ktorých v žiadnom prípade neodstúpime. Ja budem v prvom rade trvať na tom, aby pápež povolil cisárovi Karlovi nové učenie. Potrebujeme sa istiť cirkevným povolením, lebo Karol už v Čechách s novým učením začal. Zatiaľ je to len v úzkom kruhu, ale čoskoro by sa malo rozšíriť a Karol chce z neho urobiť dokonca štátnu doktrínu. Ak by sa to ešte pred tým povolením dostalo do pápežových uší, bez váhania vyhlási Karla za heretika a tým ho znemožní aj ako štátnika. A to nepripadá do úvahy, pretože potom by sa zastavilo budovanie Českého kráľovstva a všetka doposiaľ vynaložená práca by vyšla nazmar. Moja exkomunikácia je až na druhom mieste, ak vôbec budem trvať na rehabilitácii.“
„Vy by ste boli ochotná obetovať vlastnú rehabilitáciu kvôli cisárovi?“ spýtal sa kardinál Rodriquez.
„Vaša milosť, cisár Karol vždy dbal o to, aby jeho rozhodnutia prospievali ľudu. On sám ako osoba bol vždy na konci. V mene vlasti uzavieral vlastné politické sobáše, v mene vlasti vydával dcéry a ženil synov. A v mene vlasti ich dokázal presvedčiť, aká je to šľachetnosť vzdať sa svojej slobody v prospech iných. Prečo by mali byť poddaní horší ako ich kráľ?“ usmiala sa.
„Zdá sa, že cisár dokázal presvedčiť aj vás svojou politikou,“ pridal sa kardinál Juan.
„No, nie vždy sa mu to podarilo. Ale naučil ma, akým spôsobom robí politiku on. Jeho zásadou je hovoriť vždy pravdu. Podľa jeho slov človek, ktorý klame, sa veľmi skoro zamotá do vlastných klamstiev a čoskoro ho každý odhalí. Ak sa ku klamstvám uchýli politik, čoskoro skrachuje alebo si bude musieť moc udržiavať inými nedovolenými prostriedkami ako sú jedy alebo dýky.“
„Lenže nie vždy sa dá povedať pravda priamo do očí,“ ozval sa kardinál Luigi.
„To je pravda. Vtedy sa dá vhodnými protiotázkami vyhnúť odpovedi, ktorá by nebola v tejto chvíli vhodná. Zásadou je, že sa nesmie klamať.“
„To znie pekne. Takže vy ste nám nikdy neklamali?“ spýtal sa Rodriquez.
„Nikdy som nikomu otvorene neklamala. Vlastne raz … Lodovicovi … ale to bola taká reč obrazov.“
„Môžeme teda vyskúšať ako sa dokážeš vyhnúť pravde a neklamať?“ spýtal sa Giovanni.
„Skús to.“
„Je Karol otcom všetkých tvojich synov?“
„Európa ho za otca mojich synov pokladá.“
„To je výborná odpoveď. A aká je teda pravda?“
„Taká, že Európa ho za otca mojich synov naozaj pokladá,“ opäť mu s úsmevom odpovedala. Ozval sa smiech všetkých prítomných.
„Dobre, tak sa ťa opýtam ináč: Aká by bola tvoja priama odpoveď na predchádzajúcu otázku?“
„Karol je otcom mojich dvoch najstarších synov. Otcom ostatných detí je muž, s ktorým žijem už dlhé roky. Ale jeho meno vám nepoviem.“
„Podľa všetkého bol s tebou teraz vo Francúzsku.“
„Bol.“
„Takže ho všetci poznáme?“ nedal pokoj Giovanni.
Usmiala sa: „Prejdime teraz k veci, pre ktorú sme sa tu zišli …“
Giovanni už-už otváral ústa, že ju preruší, ale ďalší prílev slov z jej úst ho zastavil. Ostatní to videli a zabávali sa na tom, že Beáta vedie schôdzku tým smerom, ktorým chce ona. V duchu dávali Arnoštovi za pravdu, že práve ona môže byť tým najlepším vyjednávačom. A Beáta pokračovala:
„… Iste vás bude zaujímať, aké je to učenie, na ktoré potrebuje cisár Karol pápežský súhlas. Je to vlastne pôvodné učenie, ktoré sem priniesol Ježiš. Že sa z neho stalo niečo úplne iné, to je chyba nielen ľudí, ktorí si to vynútili, ale aj cirkvi, že tieto ústupky od pravdy používala na budovanie vlastnej moci.“
„V čom sa teda líši to cisárovo učenie od cirkevného?“ opýtal sa Rodriquez.
„V mnohých veciach. Základom všetkého je však to, že každý je zodpovedný za všetko, čo koná. Neexistuje niečo také, ako si zaplatiť odpustenie alebo nejakým iným úplatkom si zaistiť miesto v nebi. Sami ste sa postavili proti úplatkom, ktoré vyberá pápež, lebo cítite, že koná zle. A takisto viete, že ani pápež nemôže všetko. Viete to preto, lebo všetci, ktorí tu sedíte, ste Ježiša poznali a jeho učenie ste šírili medzi ostatných.“
„Ako to môžete s takou istotou tvrdiť?“ opýtal sa Juan. „Učenie o opakovaných životoch je v kresťanskej cirkvi neprípustné.“
„Milý priateľ,“ ozval sa Luigi, „keď sme pred niekoľkými rokmi prenášali časť pápežskej knižnice z Ríma do Avignonu, dostal sa mi do rúk pozoruhodný spis. Napísal ho nejaký Origenes a obhajoval tam práve opakované životy. A akoby potvrdením toho bolo, keď som sa nechtiac stal svedkom jedného rozhovoru. Najzaujímavejšie na tom je, že sa týkal práve kardinála Richarda a pani Beáty. Ja som sa jej už na to pýtal, ale teraz by som poprosil ju, aby vám vysvetlila, o čo ide.“
A Beáta rozprávala. Povedala im o svojom videní na prechádzke a potom o Richardovom umieraní. Prítomní chvíľu mlčali. Prvý sa spamätal kardinál Pierre:
„Ako viete, že práve my sme boli okolo Syna Božieho?“
„Neviem, ako by som vám to vysvetlila, ale od toho videnia na prechádzke s kardinálom Richardom dokážem vidieť u mnohých ľudí niektorý z jeho predchádzajúcich životov. Vidím ich hlavne vtedy, keď sme sa v tom živote stretli a tak som vás všetkých spoznala práve z tohto života.“
„A mohli by ste nám povedať napríklad to, kto bol vtedy kto?“ spýtal sa Rodriguez.
„Vy ste boli jedným z učeníkov v najbližšom kruhu. Boli ste veľmi nedôverčivý …“
„Tak to mu zostalo doteraz,“ zasmial sa Luigi. „Je to naozaj taký neveriaci Tomáš.“
Beáta povedala každému, kto kým vtedy bol. Priamej odpovedi sa vyhla iba pri Giovanim. Ten svoju nespokojnosť netajil, ale k slovu o tejto téme sa na schôdzke nedostal.
„Je to naozaj pravdivé učenie, ale ako chcete dosiahnuť, aby ho pápež cisárovi povolil?“ opýtal sa Luigi.
„Nuž otvorene mu o tom nemôžem povedať, to by mi neprešlo. Musím to zahaliť tak, aby to nebolo v rozpore s cirkevným učením a napriek tomu, aby sa to dalo za určitých okolností pokladať ako otvorené povolenie. Nad formou ešte porozmýšľam, ale už mám predstavu, ako to asi urobím. Aj Karol bude postupovať len po drobných krokoch. Takisto sa celá verejnosť nedozvie ihneď to nové. Musí stavať na tom, čo už ľudia poznajú a postupne ich odkláňať od toho zlého.“
„To je skvelá taktika,“ ozval sa Pierre. „Rád by som to na vlastné oči videl v praxi. Myslím si, že umeniu diplomacie by sa od vás mohli učiť aj králi …“
„To áno, ale na univerzite to nepôjde, tam ešte nikdy žiadna žena neučila,“ ozval sa Juan.
„Samozrejme, že nie na univerzite, aj tak tam chodí veľa hlupákov. Ale súkromné hodiny u nej by som rád zjednal a zaplatil aj ja. A to nielen diplomaciu,“ poznamenal Luigi.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.