Cestou späť do Paríža sa zastavili ešte v Matildinom hostinci. Ubezpečili sa, že Matilda naozaj čoskoro príde za kráľom do Paríža. Teraz čakala na príbuzných, ktorí mali prebrať jej hostinec.
Druhá zastávka bol hostinec Nicolettinej rodiny. Luigi, ktorý ich hneď spoznal, pribehol naradovaný naproti Beáte a Jánovi.
„Pozrite sa, tá ruka sa mi krásne zahojila!“
„Ukáž, nech sa na to poriadne pozriem,“ povedala mu Beáta. Ruku si chvíľu prezerala a potom sa ho opäť opýtala: „Ako si si ju ošetroval?“
„Ako ste mi povedali. Každý deň som chodil na bylinky a preväzoval som si ranu. Dokonca som liečil aj iných,“ pochválil sa chlapec.
„Ján, myslím, že toto bude váš ďalší dvorný lekár,“ povedala mu nemecky.
„Nebude ich trošku priveľa?“
„Nebude. Dajte chlapca vyštudovať, aj tak nemá okrem matky nikoho. Kým skončí školy, ubehne ešte veľa času. A treba myslieť aj na budúcnosť.“
„Dobrá rada nad zlato. Dám si zavolať jeho matku.“
Ján hneď tak aj urobil. Chlapcova matka sa nebránila. Zbalila si tých niekoľko drobností pre seba a pre syna a prišli spolu s nimi na dvor. Až na kráľovskom dvore sa dozvedela, do akej služby sa dostala. Slúžila iba ona, lebo chlapec hneď dostal učiteľa. A naozaj, omnoho neskôr po úspešnom ukončení štúdií na univerzite sa Luigi stal dvorným lekárom Jánovho syna Karla.
Zakrátko prišiel za nimi do Paríža aj Giovanni. Prišiel do kráľovského paláca, kde bol Jánovým hosťom. Priniesol si farby, štetce a plátna a pokračoval v Beátinej výučbe maľovania. Najprv bol veľmi neistý, ale neskôr sa už správal prirodzene. Bol jedným z mála mužov, ktorí od Beáty nedostali žiadne zaucho.
V Paríži už čakala skupinka piatich kardinálov z Avignonu. Jedným z nich bol aj kardinál Richard, ktorý dal v Avignone zapísať Beátinu výpoveď proti pápežovi. Dozvedel sa, že Beáta maľuje a tak ju raz po politickej schôdzke, ktorú mal s kráľmi a Arnoštom, navštívil.
„Milá pani Beáta, som veľmi potešený, že vás môžem ešte raz vidieť,“ hovoril a podával jej obrovskú kyticu kvetov, ktoré Beáta nepoznala.
„Potešenie je aj na mojej strane, vaša milosť. Tie kvetiny sú nádherné a prekrásne voňajú. Ale nepoznám ich.“
„Je to moje prekvapenie. Jeden z našich bratov bol na misii na severe Afriky. Odtiaľ doniesol priesady týchto podivných kvetín. Pestujeme ich osobitne od všetkých kvetín v jednej časti záhrady. Tie pôvodné kvetiny sú však omnoho väčšie a mohutnejšie.“
Beáta dala kvetiny do vázy. Umyla si ruky, osušila si ich a potom naliala víno do čiaš a ponúkla hosťa. Pripili si a kardinál znova nadviazal rozhovor:
„Smiem sa opýtať, prečo ste si umyli ruky?“
„Kvetiny, ktoré tak nádherne voňajú, zvyčajne bývajú jedovaté. Preto opatrnosti nikdy nie je nazvyš.“
„Vaše znalosti ma prekvapujú …“ začudovane poznamenal Richard. „Ale tieto kvetiny nie sú jedovaté. Viem to. Domorodci ich časti dokonca jedia. Ale nie je to škoda, jesť takú krásu?“
Beáta sa usmiala a on pokračoval:
„Počul som, že maľujete.“
„Áno, vaša milosť, je to pravda. V Amiens som stretla maliara, ktorý ma to učil ešte v Čechách.“
„Rád by som niektorý z vašich obrazov videl.“
„Je ich len niekoľko. Ukážem vám ich.“
Dopili víno a ona ho pozvala do miestnosti, kde mala uložené hotové obrazy. Kardinál si ich prezeral a poznamenal:
„Na vašich obrazoch sú hviezdy. Maľovali ste ich v noci?“
„Nie sú na všetkých, vaša milosť. Ale hviezdy pozorujem rada. Pripadá mi, akoby v nich bolo zapísané niečo budúce a tajomné. Žiaľ, neviem v nich čítať.“
„Čo nie je, môže byť. Môže vám ponúknuť moje služby?“
„Vaše služby, vaša milosť?“
„Na univerzite sme sa neučili len teológiu, ale aj astronómiu – náuku o hviezdach.“
„Čo ste sa o nich učili?“
„Veľmi veľa zaujímavého. Chcete sa to učiť tiež?“
„Rada sa učím.“
„Ak nemáte nič proti tomu, môžeme začať už dnes večer.“
Večer sa stretli na terase. Richard jej ukazoval hviezdy, hovoril ako sa volajú, kde ležia ktoré súhvezdia a podľa čoho ich ľudia nazvali. Pri výklade sa jej akoby mimochodom dotkol, ale tie dotyky jej neboli príjemné.
Keď sa konečne po dlhých dňoch opäť stretla neskoro v noci s Arnoštom, cítila, že mnohé veci z minulých dní zostali medzi nimi nevyjasnené.
„Arnošt, potrebujem tvoju pomoc.“
„Ty si nevieš v niečom poradiť? To ma prekvapuje.“
„Nežartuj.“
„No tak čo ťa trápi?“
„Kardinál Richard.“
„Vždy si si vedela dať s mužmi rady sama. Prečo ťa práve tento vyvádza z miery?“
„Pretože každý, kto sa so mnou stretne, ma posudzuje presne tak, ako si ma posudzoval aj ty – kráľova milenka, žena, ktorá bez sobáša vychováva šesť detí, má ľahké mravy a navyše za svoje služby dostáva kráľovské zámky. A navyše ešte musím aj tajiť to, že žijem s tebou.“
„Vedela si, že si ťa nemôžem zobrať.“
„Vedela. Lenže myslela som si, že budem žiť v Čechách a vôbec som netušila, že ma bude poznať celá Európa. A ešte tá exkomunikácia.“
„K tebe si niekto dovoľoval?“
„Richard.“
„A čo by si chcela odo mňa?“
„Aby si sa ma zastal. Už ma unavuje neustále sa brániť sama.“
„Nemôžem rozkazovať kardinálovi, som len arcibiskup. A nakoniec, veď si súhlasila, aby ťa učil astronómiu.“
„Asi som nenapraviteľne hlúpa. Vždy si myslím, že všetko tak, ako to ten druhý povie. A pritom je to len zámienka na niečo iné.“
„Tak mu povedz, že si už neželáš, aby ťa ďalej učil.“
„A čo moja exkomunikácia?“
„To sa musíš s ním dohodnúť ty.“
„Arnošt!“
„No dobre. Poviem Jánovi, aby ti pomohol.“
„Ďakujem ti … Arnošt?“
„Hm?“
„Budeme tu ešte dlho?“
„Neviem. Karol sa čoskoro vráti do Čiech. Ak chceš, môžeš sa vrátiť s ním.“
„Chcela by som zostať s tebou. Vždy, keď si preč, cítim sa tak, akoby som bola iba polovičným človekom.“
„Bol by som radšej, keby si bola doma. Je to pre teba bezpečnejšie.“
„Možno ani nie. Už som aj tak príliš známa.“
„A to ti vadí? Pri tvojej dokonalosti?“
„Netáraj, Arnošt. Nikto z ľudí nie je dokonalý. Ani ja nie.“
„Už som sa zľakol, že áno. A môžeš mi povedať, kedy si ty nebola dokonalá? Veď aj naposledy som sa mýlil ja a ty si všetko dokonale zvládla.“
„Na hádky som unavená. Dobrú noc. A aby sa ti spalo dobre, tak ti poviem jedno: urobila som chybu. A nie je to ani tak dávno.“
„Aká to bola chyba? Ja som žiadnu nevidel.“
„Prestala som sa brániť Jánovi …“
„A … ako to skončilo?“
„Skončilo to niekoľkými ohnivými bozkami. Tak!“
„A nič viac?“
„Nič viac … To som nedokázala. Sám vieš, ako dlho mi to trvalo po Karlovi. Ale aj tak to bola chyba!“
„Prestaň, Beáta. Tvoj perfekcionizmus je mnohým na ťarchu. Dokonca aj mne,“ Arnošt sa smial, hoci ona sa na neho pozerala veľmi vystrašene. „Mohla by si byť menej dokonalá?“
„Tak ja si tu spytujem svedomie a tebe je to na smiech?“
„Nie je mi to na smiech. Vieš, bolo by dobre, keby si to aj iní vysvetľovali tak ako ty. Nebola by aspoň okolo nás taká morálna spúšť. Ale ty si cenzuruješ každú myšlienku, každý chybný krok. To nejde. Trápiš sama seba, ale takáto dokonalosť je veľmi kŕčovitá. Hľadáš svoju vinu tam, kde nie je.“
„A to mi hovoríš ty ako kňaz? Aká mám byť podľa tvojich predstáv?“
„Aká si bola vtedy, keď som ťa spoznal.“
„Ale ja som sa nezmenila.“
„Zmenila. Máš strach z veľkých vecí aj z veľkých ľudí.“
„Ako to myslíš?“
„Tak. Bála si sa Kazimíra len preto, že si počula, že je kráľom veľkej krajiny. Bála si sa pápeža, bála si sa Jána a teraz sa bojíš Richarda. Prečo mu nepovieš, že sa ti nepáči spôsob, ako sa k tebe správa? Prečo sa bojíš týchto veľkých? Veď aj oni sú ľudia tak ako my. Karla si sa síce nebála a preto si si ho nepustila k telu.“
„Budem na to pamätať. Ale žena je taká silná, akú silnú ochranu má v mužovi.“
„Vieš o tom, že ťa chránim. Ale nie vždy to môžem robiť otvorene. Niektoré víťazstvá si musíš presadiť sama. Hlavne tie proti iným mužom. Muži si totiž trúfajú na ženu iba do takej miery, do akej im to žena dovolí. Myslel som si, že toto už vieš. Bol by som ťa chránil aj vtedy, keby si sa už ku mne nevrátila. Mám ťa rád, Beáta.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.