Na druhý deň vyšla Natália tancujúc zo skúšobnej miestnosti:
„A vidíte, že som urobila!“
„To je zázrak, keď si spomeniem na vaše učenie.“
„Prečo zázrak? Prirodzená inteligencia a šikovnosť sa nezaprie.“
„Hlavne že ste skromná.“
„Skromná ako Gerd. Teda – ešte skromnejšia. A navyše inteligentná a krásna.“
„Hm! U vás sa to asi snúbi a prelína, že?“
„Ako ináč. A nezabudli ste, že u Maxima máme slávnostný obed?“
„Myslel som že až o dva dni.“
„A dnes nie sme hladní?“
„Sme, tak poďme. Kedy príde Johann?“
„Vám nepísal?“
„Mne? Prečo by mi mal písať?“ zdúpnel.
„Len sa netvárte, viem, že ste mu posielali list.“
„Aha, a na to ste ako prišli?“
„Normálne, napísal mi Johann. Nepísal mi síce, že ste mu písali, ale moja prirodzená inteligencia a priam geniálne detektívne schopnosti mi to hovoria. Takže písal aj vám.“
„Ale áno, písal. Príde pozajtra ráno.“
„No vidíte, a vraj nie ste informovaný. Pôjdete mu naproti?“
„A kto by mu odniesol kufre?“
„Dobre, ale teraz sa poďme naozaj už najesť, som strašne hladná.“
„A prečo ste neraňajkovali?“
„A vy ste pred skúškami raňajkovali?“
„Nie. A čo. Vy ste mohli.“
„Hej, asi tak, ako vy.“
Večer sa vybrali spolu do divadla, v ktorom počas prestávky navštívili toalety. Keď odtiaľ vychádzali, strhol sa veľký rozruch:
„Niekto mi ukradol náhrdelník!“ kričala staršia dáma.
Riaditeľ divadla dal pohotovo zamknúť všetky východy a privolal políciu. Komisár po príchode jednoducho rozhodol:
„Je tu príliš veľa ľudí na zložité vyšetrovanie. Najprv všetkých prezrieme, aby sme sa uistili, kde môže byť hľadaný šperk. Dámy a páni prosím vás tadiaľto,“ ukázal rukou.
„Poďme, Natália, nech tú nechutnosť máme rýchlo za sebou.“
Komisár oboch prezrel a z Gerdovho vrecka vytiahol hľadaný šperk.
„Pane! Mohli by ste nám to vysvetliť?“
Gerd neveril vlastným očiam. Čudoval sa, odkiaľ sa mu vzal vo vrecku a potom sa čudoval, aký šperk to je.
Prvá sa spamätala Natália:
„Pán komisár, on nič neukradol! Celý čas sedel so mnou v kráľovskej lóži.“
„V kráľovskej lóži? Môže vám ešte niekto dosvedčiť, že ste mali práve kráľovskú lóžu?“
„Áno. Riaditeľ divadla, je to náš priateľ.“ dodal Gerd.
Komisár kývol na jedného z vyšetrujúcich policajtov, aby zavolal riaditeľa.
„Hm, a čo ste robili počas prestávky?“
„Boli sme na toalete.“
„Ale tam ste predsa neboli spolu. Tento pán mohol od vás odísť a vy by ste to ani nezbadali.“
„Nemohol, lebo ma čakal ma pred dverami, držal mi kabelku a ako vždy, mal veľa rečí. Takže, keby náhle stíchol, určite by som to zbadala!“
„A z lóže nemohol vyjsť tak, žeby ste to nezbadali?“
„Nemohol, celý čas ma totiž držal za ruku!“
„Za žiadnu ruku som vás nedržal, držal som vám predsa kyticu!“
„Netárajte, či ruku alebo kyticu, nie je to jedno? Aj tak ste mi tie ruže držali priamo pred nosom! Ani som len poriadne nevidela na javisko!“
„Mohli ste povedať, že vám zavadzajú!“
„Samozrejme, to by som už predstavenie nevidela vôbec!“
„Ako to myslíte?“
„Normálne! Vždy mi robíte všetko naprotiveň!“
„Ale ja? To by som si nedovolil!“
Komisár sa usmial a videl, že v hádke povedali aj viac, ako bolo teba.
„Ďalej už nehovorte, iba sa kompromitujete!“ zvolal Gerd.
„Vy mlčte! Mne môže byť nejaké kompromitovanie ukradnuté! Aj tak o mne celý Paríž klebetí od prepadu s tým Španielom!… Španiel!… Pán komisár, toho chlapa som videla… bol cez prestávku pri pulte v šatni!“
„Ste si istá, madam?“ spýtal sa komisár.
„Celkom určite. Dvojmetrového chlapa, ktorý prečnieva ponad všetkých o hlavu a ešte s páskou na pravom oku, predsa nemožno prehliadnuť, ani si ho pomýliť. Čudovala som sa, čo tu robí, veď mal byť vo väzení. Potom sa strhol ten zmätok a ja som na to pozabudla.“
„Vyzerá to veľmi pravdepodobne. Pred dvoma dňami totiž ušiel z väzenia.“
„Pred dvoma dňami?“ začudoval sa Gerd. „Práve pred dvoma dňami som bol za riaditeľom divadla pre lístky na toto predstavenie a všimol som si čierny koč, stojaci pred divadlom. Ten istý som videl i pred súdom. Nemohol som si ho pomýliť. Na dverách má taký zvláštny znak.“
„Kohúta s dvoma mečmi?“ spýtal sa komisár.
„Áno. Odkiaľ to viete?“
„To je Krásavcov kočiar. Stará známa firma. Jeho spoluúčasť sme minule ešte nevedeli dokázať.“
Komisár kývol skupinke spoluvyšetrujúcich policajtov a nariadil im, aby našli Španiela a Krásavca.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.