O pár dní bol súd s celou podarenou skupinkou. Zišli sa na ňom i tri grácie, ktoré sa odvtedy, ako sa pobili, ešte spolu nevideli.
„Klotilda, ako som rada, že ťa vidím!“
„Eleonóra, tak si mi chýbala!“
„Dievčence, ako sa máte?“
„Och Marta, aj ty si tu?“
„Veď, práve, tí chmuľovia sa museli dať chytiť!“
„Sprostí boli. Ale to ti poviem, pozri sa na tamtú fiflenu, to iba kvôli nej.“
„Jáj, veď tak. Natália je všetkému na vine. U nej zlapali toho počernejšieho fešáka.“
„Ty, vraj bol zo Španielska.“
„Ó, Španieli, to sú vraj ohniví muži.“
„No a čo si myslíš, prečo išiel za Natáliou?! Veď za ňou len takí pália.“
„Tak, tak.“
„Ty, aha, veď on má oko ako pirát.“
„Fíha! S pirátom som ešte nespala!“
„Tak preto tá Natália na neho letela. Sodoma-Gomora!“
„Dievčence, ale z čoho teraz budeme žiť?“
„Ale Klotilda, Marta a ja sme si už našli dobrú prácu.“
„Prácu??? Vy vari pracujete? Nie je to škodlivé???“
„Ale Klotilda, my pracujeme tak… no… s mužmi, veď vieš.“
„Vy teda… ako… čo?!“
„Nie tak, ty sprostá. Máme prácu v luxusnom hoteli. Tam sprevádzame mužov do izieb. Sú to samí šľachtici a tak akosi.“
„Aha! A kde je ten hotel?“
„Sprostá, nerob sa! No predsa na Pigalle. Čo sa tváriš, ako keby si nevedela, či čo.“
„A teraz máme toľko peňazí, ako pliev. Heč!“ dodala Marta.
„Veru, toľko sme od svojich starých nikdy nevideli. Teraz i my máme na kávu u Maxima.“
„Fíha?! U Maxima???“ Klotilda zostala ako obarená.
„Tak. Len nás tam nechcú pustiť, sprostí, ja ti ani neviem prečo.“
„To bude asi tým, že nie ste šľachtičné. Hm! Ako keby oni boli neviem čo!“
Klotilda sa zamyslela. ‚Teda, tak sa im dobre darí, potvorám. A ja zatiaľ biedu triem. Veru som sprostá! I ja si nájdem takú prácu. Ale na Pigalle? To nie! To je pod moju úroveň. Ja si ju nájdem v lepšom podniku. Tak!‘
O pár dní sa všetky tri odrazu stretli v práci, v nemenovanom hoteli na Pigalle.
„Klotilda, i ty si tu?“
„No a? Z niečoho predsa musím žiť. Veď aj Gerd mi to doporučil, a on je predsa šľachtic. Určite v tom mal skúsenosti.“
„Tak, tak, len jeho sme tu ešte akosi nevideli.“
„Keď sa fláka s tou, ani na meno jej nemôžem prísť, hm!“
„Ty, Klotilda, a to necháš len tak?“
„Čo len tak, drahá Eleonóra?“
„Tú potvoru, veď tá je všetkému na vine.“
„Vidíš?! To by sme jej mali nejako oplatiť.“
„Dobre hovoríš. Oplatiť. Ale ako?“
„To nechajte na mňa, dievčence, som z vás predsa len najšikovnejšia,“ sebavedome zahlásila Klotilda.
„A to ako myslíš, há!?“ oborili sa na ňu tie dve.
„No tak. Veď ja som prišla na to, aby sme študovali v Paríži. Iba vďaka mne sme ušli z toho zahnojeného vidieka.“
„Ty, a veď sme nedoštudovali, vyhodili nás.“
„No a? A vari ste sa nevydali, sprosté? Načo vám je škola. Toto sa dá naučiť i bez školy. A teraz sme veľkomeštianky! Parížanky priam! To je už nejaký honor. Vidíte, že teraz už nie sme hockto, nejaké sprosté sedliačky, či čo.“
„Tak, tak, pravdu máš. Veď i ja až teraz vidím, aká som bola sprostá, keď som sa vydala za toho sedliaka. Ale teraz bývam u Eleonóry, tak je nám spolu dobre.“
„Veď kto iný by ťa chcel okrem toho sedliaka… Ty bývaš u Eleonóry???“
„No! Vieš, aké je teraz drahé bývanie?“
„Veď práve… A… nemohla by som prísť aj ja k vám?“
„Veď máš byt.“
„Ale drahý, ty sprostá. Vyhadzujú ma, ešte že som doteraz mohla zaplatiť nájom… no taak!“
„Ako taak?“
„Domovník je starý mládenec. Tak! Ale už vraj tak nechce, lebo sa mu tam núka nejaký kunčaft, či čo.“
„Tak prídi, drahá, nejako si všetky tri poradíme.“
Na druhý deň sa Klotilda presťahovala k svojim priateľkám. Byt bol veľký, každá mala osobitnú izbu. S výchovou svojich detí sa netrápili – dali ich do sirotinca.
„Vy, sprosté, a prečo by sme mali chodiť na nejaké Pigalle?“
„Ako to myslíš, Klotilda?“
„Ty, Eleonóra, zariaďme si hotel tu, doma.“
„A prídu sem zákazníci?“
„Neboj sa, prídu. V práci im povieme, že u nás to budú mať lacnejšie. O mesiac to tu bude že až… uvidíte! A potom si možno kúpime aj vlastný dom… teda hotel, či čo.“
„Blížia sa záverečné skúšky, prečo sa neučíte Natália?“ prísne sa spýtal Gerd.
„A vy ste sa vari učili?“
„No a! Že o tom pochybujete.“
„Videla som na vlastné oči, ako.“
„Ja som prirodzene múdry a inteligentný, ja som sa nemusel.“
„A vy si myslíte, že ja sa musím? Ja som inteligencia sama o sebe.“
„Ó, vy ste teda skromná. Že by to bolo chytľavé?“
„Netárajte, pôjdeme radšej na kávu.“
„To áno, ale do tej knihy by ste sa predsa len mali pozrieť. Ak sa nebudete učiť, nepôjdem s vami na žiadnu kávu.“
„Naozaj?“
„To si buďte istá!“
„Tak idem sama.“
„Čakajte, idem s vami!“
O pár dní vychádzala rozradostená Natália zo skúšobnej miestnosti:
„Urobila som, urobila som!“ spievala nahlas.
„Netešte sa predčasne, zajtra máte ešte skúšku z maliarstva.“
„No a čo! Veď som usilovne maľovala.“
„No, ja si radšej počkám do zajtra.“
„A dnes na kávu nepôjdeme?“
„Nie! Musíte sa ešte učiť dejiny umenia.“
„Ts, dejiny umenia! Taká hlúposť.“
„Aká hlúposť? Vy ste si to vybrali. Mali ste byť skromná ako ja – mne stačil len jeden odbor. Ale vy, vy musíte byť vždy niečo extra!“
„Asi na tú kávu pôjdem sama.“
„A to teda nie! To by ste mi hádam neurobili!“
„Ale urobila. No tak idete?“
„Pravdaže idem, ako rýchlo ste ma presvedčili.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.