Na ďalší deň cestou z obeda sa pred reštauráciou Gerd lúčil s Natáliou:
„Natália, na chvíľu vás opustím. Idem odniesť rukopis do vydavateľstva. Nechceli by ste predsa len ísť so mnou?“
„Nehnevajte sa, ponáhľam sa. Potrebujem domaľovať ten obraz, ktorý som začala včera.“
„Dobre, smiem potom prísť ku vám?“
„Pravdaže, bude sa mi lepšie maľovať. Aspoň mi poviete, ako ste vybavili vo vydavateľstve.“
Takúto situáciu si dve rebeky, ktoré boli, ako obvykle, Natálii za pätami, nemohli nechať ujsť:
„Klotilda, konečne je sama!“
„Utekajme za ňou. To musíme využiť!“
„Natália!“
„Natália!“
„Prosím. Á, dámy, čo si želáte?“ znechutene precedila cez zuby Natália.
„Ty, Natália, musíš nám povedať…“
„Ako to, dočerta, robíš s tými chlapmi?“
„Ešte aj ruky si podali…“
„Aj naraz boli v tvojom byte…“
„A jeden bol s tebou v divadle…“
„A ten druhý na káve…“
„A na obedy tiež nechodíš sama…“
„Aj pred školou ťa čakáva!“
„A kufre si navzájom nosia…“
„Aj na výlet ste šli spolu…“
„Aj k vlaku…“
„Aj drožkou…“
„Tak dosť! Odkiaľ to všetko viete!?“ Natália už zvyšovala hlas. Bolo jej jasné, že tieto dve klebetnice ju museli veľmi dlho špehovať. To by sa tak na ne podobalo!
„Videli sme. Nie sme až také hlúpe.“
„Nevravte! V Paríži nie je iné miesto ako môj dom!?“
„Je. Ale tam neboli tí dvaja.“
„Aha! Tak vy takto! Tak je to predsa len pravda, aké návrhy ste dávali tým dvom!“
„Ale, Natália, vari ti len o nich nehovorili?“
„Vy smilníčky, všetko viem! Tam si choďte! Na Pigalle, tam chodí šľachticov ako nazhadzovaných! Takých akurát pre vás, vy dve… vy, vy… ale ja to ani nepoviem čo ste…“
Líca dám zrazu zružoveli po dvoch fackách.
Gerd začul Natáliin krik. Myslel si, že ju niekto prepadol a utekal za ňou. Zrazu zbadal útočníčky. Natália práve na nich lámala dáždnik. Zastal a začal sa smiať: „Celá Natália! Krásna. Dávno som ju takto nevidel!“
Dve dámy jačali a utekali. Celá ulica sa na nich zabávala. Natália sa dôstojne upravila. Ladným pohybom ponad plece odhodila zbytok dáždnika, otrela si ruky a povedala nahlas: „Tak a to by sme mali.“ Potom dôstojne odpochodovala domov. Gerd sa spamätal zo záchvatu smiechu o dobrých pätnásť minút. Až potom sa vybral nazad, smerom k vydavateľstvu.
Za chvíľku v jednej pasáži dosť ďaleko odtiaľ:
„Klotilda, tá ti je dáka divá, či čo.“
„Nó. Tí jej musia dobre platiť, keď sa za nich ešte aj bije.“
„Keby nám tak niekto chcel!“
„Nie ako tí naši trpáci!“
„Za takých pánkov by som sa i ja pobila.“
„Aha, Klotilda, tvoj mužíček s drožkou, pozri.“
„Juj, nesmie ma tu vidieť. Poď, ukryjeme sa.“
„Ty, pozri, aha, kto to tam vylieza z tej drožky.“
„Veď je to Marta!“
„Poď, aspoň sa dozvieme, kde má toho frajera.“
„Ty, Eleonóra, pozri sa! Veď ten ju bozkal! Sviniar! A mne minule chrbát bičom premastil. Veď ja jej dám!“
Klotilda dobehla k drožke. Martu zdrapla za vlasy a začala ju kvákať:
„Ty jedna zahnojená sedliačka!… Tak toto je tá tvoja tetka!… A ja sprostá som nič nevedela! Preto si ty len Eleonóre vypisovala!“
„No a čo? Aj ona o tom vedela. Mohla ti o tom povedať.“
„Tak ty si o tom vedela!“ Klotilda zdrapla za vlasy aj Eleonóru, ktorá tam celá zvedavá medzitým dobehla a začala jej šklbať vlasy. Drožkár, keď videl začiatok tej mely, veľmi rýchlo odtiaľ ušiel, aby sa nepustili aj do neho.
„Len sa ty netvár! Však aj ten tvoj dôstojník je len taká skaderuka skadenoha,“ odsekla jej Eleonóra.
„A aby si vedela, ten môj dôstojník je ten tvoj pisárik, ty jedna!“
„Čo? A preto nadával, že mu i druhý ďalekohľad dakto ukradol. A to ty, ty suka!“
„No čo, čo, ani ten tvoj druhý nie je odchodnejší.“
„Ten druhý je, aby si vedela, vrátnik.“
„Čo? Vrátnik? A kde?“
„Ts! V divadle!“
„Čo? Veď to je ten môj sedliak, vy suky dve!“
„Sedliak v meste? To sa nečudujem, že je len vrátnik!“
„Ten tvoj by bol rád na jeho mieste. Pisárik, pch!“
Tri dámy boli jedno klbko. Upokojili sa až na policajnej stanici.
Medzitým sa Gerd vrátil z vydavateľstva do Natáliinho domu:
„Ako sa Vám maľuje?“ opýtal sa Gerd.
„Výborne, mám takú nejakú iskru, alebo čo.“
Na to sa Gerd rozosmial: „Tú iskru som dosť ďaleko počul a neskôr aj videl.“
„Vy ste tam boli?“
„Myslel som si, že vás niekto prepadol. Tak som utekal, ale keď som dobehol, tak ste ich práve rozkošne česali dáždnikom.“
Natália sa rozosmiala.
„Natália, a čože vás viedlo k takému peknému výkonu?“
„Predstavte si, tie potvory nás všade špehovali. A nakoniec, priložila som im aj za vaše dve sestry, veď viete.“
„To ste im dali aj málo.“
„Čo sa dá robiť. Tie dáždniky dnes už nič nevydržia,“ povzdychla si so šibalským úsmevom.
„Tie dve sa tu už hádam neukážu.“
„O tom silne pochybujem, poslala som ich na Pigalle. Utekali dosť rýchlo.“
„Tým smerom? Tuším sa tam niekedy budeme musieť ísť na ne pozrieť.“
Obidvaja sa začali nahlas smiať. Natália namaľovala v ten deň ešte dva menšie obrazy: „Moulin Rouge“ a „Dve grácie na trhu“.
„Vy poznáte Moulin Rouge?“ opýtal sa Gerd.
„Prečo?“
„Keď ste ho tak krásne namaľovali.“
„Raz som tam bola. Keď som prišla študovať do Paríža, nič som tu nepoznala. Spolužiaci mi hneď na začiatku poradili, že na Montmartre sa schádzajú umelci. Tak som si objednala drožku a vybrala som sa tam. Veľmi som sa však sklamala. Namiesto rozhovorov o umení sa tam rozprávalo len o víne a ženách.“
„Ja mám rovnakú skúsenosť. I mne to poradili, keď som sem prišiel. Mňa však zaviezol jeden spolužiak priamo na Pigalle. Strašné. Ani som nevystúpil z drožky, keď som videl, čo je to za miesto. Hneď som sa dal odviezť späť.“
„Vy?“
„Ale áno. Nemám rád ženy čo sa sami ponúkajú. Poznal som ich síce veľa, ale každú som musel dobýjať.“
„Aha! Takže lovec?“
Gerd radšej mlčal. Hanbil sa a ako obvykle, odviedol reč bokom:
„Čo urobíte s týmito obrazmi? Ponecháte si ich?“
„Zbláznili ste sa? Aby som sa na tie nechutnosti musela dívať?! Predám ich na trhu. Nech celý Paríž spozná tieto dve opice.“
Gerd sa rozosmial a teraz sa smial ešte dlhšie, ako keď Natália zlámala na nich dáždnik.
O pár dní v jednom parížskom byte:
„Klotilda?“
„Prosím, môj mužíček?“
„Predstav si koho som dnes viezol.“
„Koho?“
„No predsa tú vašu Natáliu aj s jedným takým pánkom. Boli spolu na tancbále.“
„Fíha, čo nepovieš! To bol určite ten jej frajer.“
„No. A to si predstav, že pred mesiacom som ju viezol z divadla. A vtedy tam bol s ňou nejaký iný pánko.“
„No toto? Čo nepovieš. Z divadla? Tá má ale frajerov. Nie ako ja, taká som ti verná a počestná manželka. Presne ako ty mne.“
Klotildin muž sa zarazene pozrel na bič opretý v kúte: „Veď práve, verná a hlavne počestná! Ako ja tebe! Hlavne posledné tri dni,“ a poškrabal si chrbát s ranou od vlastného biča, ktorým ho Klotilda milo pohladila hneď po príchode z policajnej stanice.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.