Na druhý deň sa zobudila až okolo obeda. Na stole si našla odkaz napísaný Arnoštovou rukou, aby prišla, hneď ako sa zobudí, za Karlom do jeho komnát. Lenže Beáta prikázala služobníctvu, aby jej prichystali vodu na kúpanie. Pokým to služobníctvo vykonalo, spokojne sa najedla.
Až potom prišla ku Karlovi. Karol bol stále zamračený a vrhal na ňu z očí zlostné blesky. Tvárila sa, že si to nevšimla. Radostne sa zvítala s Arnoštom.
„No mohla by si nám láskavo vysvetliť, čo sa stalo?“ ozval sa nevrlo Karol.
„Nerozumiem tomu, prečo si ešte stále nazlostený. Dokázala som sa vyslobodiť takmer sama a to ešte v takom čase, aby sme stihli schôdzku v Avignone. Takže mi vysvetli dôvod tvojho hnevu.“
„Príď na to sama, čo ma hnevá.“
„To je jednoduché. Tvoj bratranec a švagor. Mám pravdu?“
„Máš.“
„A čo také ten nešťastník urobil, že ťa to takto vyviedlo z miery?“
„On si ťa tu chce nechať.“
„No a? Aj Kazimír si ma chcel kúpiť a nepodarilo sa mu to. A Ján je na rozdiel od Kazimíra alebo teba slušný, galantný a múdry kráľ.“
„Ako to, že na rozdiel odo mňa?!“
„Tak! Za celý čas, čo ho poznám, ešte nedostal odo mňa žiadne zaucho. Ty si ich mal za rovnako dlhý čas celú zbierku a Kazimír osem.“
Karol na ňu nevrlo zazrel: „Aj tak. Obávam sa, že ťa Ján prehovorí.“
„Toho sa obávať nemusíš.“
„Si si istá?“ spýtal sa miernejšie.
„Úplne.“
„No dobre. Upokojila si ma. Teraz mi povedz meno toho opovážlivca, ktorý ťa uniesol.“
„Ešte sa zlostíš?“
„Vidíš, že už nie. Počúvam.“
„Bol to jeden mladý muž, ešte takmer dieťa. Karol, sľúb mi, že mu neublížiš!“
„No dovoľ! Nejaký usmrkanec ťa unesie a ja ho mám šetriť?! Aby si vedela, dám ho katovi! Za únos je jediný trest – smrť!“
„Karol!!! Ten mladík to aspoň stokrát oľutoval. Mohol by si mu láskavo odpustiť?! Veď nakoniec uniesol mňa a nie tvoju manželku!“
„No a čo?! A ty si sa pýtala Arnošta, či mu odpustil on?!“
„To je iba moja vec! Unesená som bola ja, nie Arnošt! Tak ho láskavo do toho neťahaj! A nakoniec, aj tak mi neublížil!“
„No toto! Takže to je iba tvoja vec?!“
„Samozrejme, že je to moja vec. Keď ma uniesol tvoj otec, vtedy si z toho takú tragédiu nerobil. A dopadlo to horšie. A ty si tiež povystrájal kopu hlúpostí, kým si žil na francúzskom dvore. Neopováž sa zapierať, povedal mi o tom Ján!“
„Ten náš únos vôbec nemôžeš porovnávať s únosom toho usmrkanca!“
„A prečo nie?! Môžeš mi vysvetliť, aký je v tom rozdiel?!“
„Veľký. Tie dve kňažné s ním aj tak súhlasili. A teba to mláďa unieslo proti tvojej vôli!“
„Takže súhlasili? Keby som verejne vyhlásila, že som s tým únosom súhlasila, zachránilo by to tomu chlapcovi krk?“
„To by si neurobila!“
„Urobila! Na to ma poznáš veľmi dobre! Tak dáš ho katovi?“
„Nedám, ty tvrdohlavý baran!“
„Ďakujem ti za to mladé knieža. Keď budeš úplne pokojný, poviem ti aj jeho meno. Teraz by si mi mohol povedať niečo bližšie o tom únose, na ktorom si sa podieľal ty a Ján?“
„No moment, ty si o ňom nevedela?“
„Nie. Ján spomínal iba tie hlúposti, nebolo to nič konkrétne. Takže čakám.“
Karol zistil, že sa preriekol. Nezostávalo mu iné, len porozprávať všetko, čo sa veľmi dávno stalo.
„Ďakujem ti, Karol, veľmi si mi pomohol. Teraz sa pôjdem porozprávať s Jánom.“
„Ján ti na tvoje reči neskočí.“
„Ako to vopred môžeš vedieť?“
„Viem, že súhlas na niektoré veci dáva v posteli.“
„Mne ho dá aj bez postele.“
„Tomu neverím.“
„Prečo? Ty si s ním spal?“
„No dovoľ, nie som na chlapcov! Podplatil som jeho milenku a Ján potom súhlasil.“
„A to si myslíš, že tvoj švagor je taký hlupák, že za posteľ predá vlastný názor?“
„To som nepovedal.“
„Ale vyznelo to tak. Keby v tvojich návrhoch nebolo štipky logiky, mohol by si podplácať aj tucet mileniek, nesúhlasil by.“
„A to odkiaľ vieš?“
„Pretože ste veľmi podobní. Chceš povedať, že ty by si sa zapredal?“
„Nie.“
„No vidíš! A o ňom pochybuješ.“
„Som ochotný sa s tebou staviť o to, že jeho bez postele nepresvedčíš!“
„Súhlasím. O čo sa stavíme?“
„O sud najlepšieho francúzskeho vína.“
„Dobre, Karol, ale ako sa dozvieš pravdu? Ján sa môže pred tebou vyťahovať a môže ťa rovnako dobre aj oklamať.“
„To je pravda. Ale ja mám svoje spôsoby, ako zistiť pravdu keby ma aj oklamal.“
„V poriadku, idem za ním.“
„Neprijme ťa. Má nejaké politické rokovanie.“
„Prijme. Včera v koči mi to sľúbil. Kde ho nájdem?“
„Pošlem s tebou sluhu. Napíš Jánovi lístok, lebo so služobníctvom sa latinsky nedohovoríš.“

Zakrátko už sedela Beáta v Jánovej pracovni. Ján nalial víno do dvoch pohárov. Jeden jej podal a s druhým si sadol oproti nej.
„Som veľmi šťastný, že vás môžem opäť vidieť.“
„Pane, prišla som vám ešte raz poďakovať. Karol včera spomínal aj vašu pomoc …“
„To nestojí za reč,“ usmial sa. „Skladám však poklonu vašej múdrosti a duchaplnosti. Ten váš list … no to bolo grandiózne! S niečím takým som sa ešte nestretol! Hádanka v liste a stopa v rozlúštení! Nádherné! Geniálne! Ste obdivuhodná žena, Beáta,“ a Ján jej vtisol na ruku veľmi dlhý bozk.
„Karol vám ten list ukázal?“
„Dostal ho v mojej prítomnosti. Dal mi ho prečítať a ja som ho potom poprosil, aby mi ho daroval. On to urobil.“
Beáta si pomyslela: „Tak preto bol Karol včera taký napálený.“
Ján vytiahol z knižnice nádhernú šperkovnicu a z nej zrolovaný list. Zaľúbene sa naň pozrel, potom ho pobozkal a priniesol ho Beáte. Oprel sa o jej kreslo tak, že sa jej takmer dotýkal a nahlas sa ďalej rozplýval v chválach na jej vynaliezavosť. Vo chvíli, keď Ján na chvíľku prestal, aby sa napil vína, dovolila si prerušiť jeho nadšený monológ:
„Veličenstvo, prišla som ešte za vami s jednou veľkou prosbou …“
„Všetky vaše prosby sú vopred splnené,“ povedal a skôr, než si stačila uvedomiť, čo sa deje, vtisol jej na pery dlhý bozk. Spamätala sa a odtisla ho od seba:
„Veličenstvo, to sa predsa nerobí!“
Ján sa usmial a pokračoval pokojne ďalej, ako keby výčitku ani nepočul: „Tak aká je to prosba?“
„Veľká. Obávam sa, že až opovážlivo veľká.“
„No tak von s tou opovážlivosťou,“ usmieval sa na ňu.
„Prišla som vás požiadať o milosť pre muža, ktorý ma uniesol …“
„Čože?!“ zdalo sa, akoby kráľ náhle vytriezvel. „Vy žiadate o milosť pre toho opovážlivca?! To som snáď zle počul!“
„Počuli ste dobre, vaša milosť.“
„A z akého dôvodu tú milosť žiadate?!“
„Povedzme, že z kresťanskej lásky.“
„A nie je v tom iná … láska?!“
„Môžem odprisahať, že nie je.“
„A to vám mám veriť?!“
„Nemusíte. Ale povedali ste mi práve pred chvíľkou, že každá moja žiadosť či prosba je už vopred splnená a tak sa odvolávam na vaše kráľovské slovo.“
„Tak ja mám dať milosť vášmu milencovi?!“
„Nie je to môj milenec a ani ním nikdy nebol. Je to jeden nerozvážny mladý muž. Predčasne dospelý, takmer ešte dieťa. Dokázali by ste dať dieťa katovi?“
Ján sa na ňu začudovane pozeral: „Tak ja mám dať milosť vášmu milencovi …“
„Hovorím vám, že to nie je môj milenec. Je to mladík, ktorý nemá ešte ani osemnásť rokov, preto ani nemôže byť mojím milencom! Veď by som si pripadala, akoby som išla do postele s vlastným synom!“
„Vám sa nepáčia mladí muži?“ začudovane sa jej spýtal.
„Nie. V ich prítomnosti sa cítim ako ich matka. V milostnom vzťahu by mal byť muž starší, aby bol múdrejší a aby sa mala žena od neho čomu učiť. A čomu ma môže naučiť mladý chlapec, ktorý o živote nevie ešte nič?! Veď by som musela učiť všetko ja jeho!“
„Takže vy sa rada učíte od starších?“ kráľov tón hlasu sa stal zrazu milším.
„Samozrejme. Karol ma naučil sa brániť. Neskôr štátnictvu a diplomacii. A Arnošt ma naučil tomu, aby som si dokázala presadiť to, čo pokladám za správne. Naučil ma uvažovať o tom, čo je správne a pozerať sa na jednu vec z rôznych strán.“
„A čomu by som vás mohol naučiť ja?“
„Neviem, skúste mi niečo ponúknuť.“
„A čo tak umenie milovať?“
„Ďakujem, to už poznám od svojich dvoch učiteľov. Nemáte v zásobe niečo iné? Napríklad ako udeliť nejakému mladému hriešnikovi milosť?“
Ján sa začal smiať.
„No dobre. Udeľujem mu milosť, aj keď by som ho najradšej zabil. Ukrátiť ma o toľko nádherných dní s vami!“
„Veličenstvo, panovník by mal byť veľkodušný. Zvlášť ak sa aj on v mladosti z nerozvážnosti niečoho podobného dopustil.“
„Vy o tom niečo viete?“
„Povedzme, že z tej druhej strany. Kto sa vtedy prihováral za vás a vášho spoluhriešnika?“
„Tie dve slečny.“
„Ešte niekto?“
„Naši tútori. Teda tútorky. Boli to všetko ženy.“
„Vidím, že vám to prešlo.“
„Prešlo.“
„Mali ste šťastie hlavne v tom, že ste boli obaja princovia a navyše aj následníci trónu. Uvažovali ste o tom, čo by sa stalo, keby ste boli iba kniežatá?“
„Obávam sa, že by nám boli všetky príhovory nanič.“
„Takže milosť?“
„Milosť.“
„Ďakujem vám, Ján. Ste naozaj múdry panovník.“
Ján sa usmial a pochvalu pokladal za výzvu. Oprel sa o Beátine kreslo a nič netušiacej Beáte vtisol na ústa dlhý bozk. Keď sa oslobodila z jeho náručia, strelila mu zaucho a utiekla.
Na druhý deň si pozval Ján do svojej pracovne Karla.
„Myslel som si, že tu budú aj ostatní … teda Beáta …“
„Beáta tu nie je … Včera som sa nechal trošku uniesť … hanbím sa pred ňou …“
„Ján, ja ťa nepoznávam. Čo sa ti stalo?“
„Nič. Dostal som zaucho.“
„Takže s milosťou pre toho mládenca asi u teba nepochodila …“
„Ale áno. To som jej sľúbil hneď na začiatku.“
„No a?“
„No a nič.“
„Mali by sme sa pripraviť na cestu do Avignonu …“
„Dobre. Pošlem po nich.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…