Večer sa vrátil Johann a zaklopal na Natáliine dvere.
„Poďte ďalej. Za chvíľku bude hotová večera, potom vás zoznámim s Gerdom.“
„Tak pochopil už konečne tie vaše medze?“
„Obávam sa, že nie. Stále si robí na mňa nárok.“
„Asi ste mu to vysvetľovali zle.“
„No dovoľte! Nechceli by ste to urobiť vy? Vás možno bude brať vážne.“
„Môžem ho vyzvať na súboj.“
„Vy ste sa zbláznili! Veď on sa nevie ani šermovať ani strieľať! Zabijete ho!“
„Veď ste vraveli, že je knieža. A šľachtici by to mali vedieť! A nakoniec, prečo vám tak na ňom záleží?!“
„Je knieža. Ale na vojenskom výcviku ešte nebol. Je oproti vám vo veľkej nevýhode.“
„To mi nevadí. Aspoň budem mať ja nejakú výhodu oproti nemu!“
„Johann!!! Ale toto je vražda!!!“
„Vy sa do toho láskavo nepleťte! Aj tak, keď tu bol naposledy, spali ste s ním v hostinci! A mne ste tvrdili, že s ním už dávno nič nemáte!“
„Pravdaže som spala v hostinci! Lenže v úplne inej izbe, pretože pre hádku s tým idiotom mi ušiel posledný vlak domov! A váš informačný zdroj vám mohol ešte povedať, že ten pán tam nocoval sám ešte týždeň. Od milenca sa predsa po prvej noci neuteká. Alebo si myslíte, že áno?!“
„Prečo ste nešli do mesta na koči?“
„Aby som sa cestou otravovala s niektorým dotieravým paholkom?! Veď ste videli, ako sa ku mne správali! Radšej cestujem vlakom.“
„Prečo ste sa pohádali?“
„Požiadal ma sedemsto sedemdesiaty siedmykrát o ruku! Preto!“
Johann sa začal smiať: „A vy ste sedemsto sedemdesiaty siedmykrát odmietli, však?“
„Samozrejme. Veď medzi každým požiadaním o ruku ma nespočetnekrát podviedol.“
„A to ste sa ako dozvedeli?“
„Neviem, či tomu budete rozumieť, ale cítila som to ako škrtenie alebo dusenie, skrátka niečo nepríjemné. A takého muža by som si mala zobrať? To by mi muselo načisto preskočiť! Tak ešte stále ho chcete zabiť?“
„Už ani nie, aj keď neviem, či toto všetko naozaj neskončí súbojom.“
„Johann, ale neublížite mu, však?“
„Takže vy sa o neho bojíte viac ako o mňa?!“
„Vy tvrdohlavec, už som vám povedala, že je oproti vám vo veľkej nevýhode! A nakoniec: nechcem, aby ste si ubližovali! Nechcem, aby ste sa zabíjali!“
„Dobre. Pokúsim sa súboju vyhnúť. Spokojná?“
„Naozaj, Johann?“ usmiala sa. Keď Johann videl jej úsmev, sucho odpovedal: „Ešte si to rozmyslím,“ a pripol si šabľu.
Natálii sa zvieral žalúdok od strachu: ‚Tvrdohlavci! Jeden je horší ako druhý! Kto vie, ako toto ešte skončí.‘ Ale potom sa odhodlala a povedala:
„Poďte, Johann, zoznámim vás s Gerdom. Už je čas.“
A obaja zišli dole do salóna. Tam ich už čakal Gerd. Natália ich navzájom predstavila a obaja páni sa tvárili, akoby si navzájom zjedli večeru. Lenže Natália dala priniesť z pivnice dve veľké karafy ťažkého starého červeného vína a oboch výdatne ponúkala. To pomohlo. Ľady sa konečne prelomili a obaja muži boli ochotní sa aspoň rozprávať. Potom ich usadila k prestretému stolu a ponúkla ich jedlom. S chutnými korenistými sústami vzrastala chuť aj na víno a tak po večeri už nebola núdza na slová.
„Johann, Natália je skvelá žena a ja sa jej nevzdám,“ oznámil Gerd.
„Milý Gerd, viem, že Natália je tá najlepšia žena na svete a preto sa jej nevzdám ani ja. Mali by sme o ňu bojovať!“
„Ja neviem bojovať zbraňami, ale mohli by sme si o ňu zahrať karty!“
„Očko, faraóna alebo niečo iné?“
Toto už Natália nevydržala a spustila na obidvoch:
„Vy dvaja! Vy ste vraj civilizovaní muži! Hrať karty o ženu, primitívi! Čo som ja nejaká vec, alebo čo si vy dvaja myslíte?! To vás naozaj nezaujíma môj názor s kým z vás dvoch chcem žiť?!“
„Johann, povedzte, nie je chutná?“
„Je nádherná, Gerd. Milujem ju.“
„Hlupáci! Mohli by ste byť aspoň teraz vážni?!“
Lenže tí dvaja akoby ju ani nepočuli:
„Je rozkošná, keď sa tak hnevá.“
„Áno, máte pravdu, Johann. Ja sám poznám niekoľko spôsobov, ako ju poriadne nazlostiť. Niektorý z nich vám pre… prezradím!“
Natália sa na nich s opovrhnutím pozrela a odišla bez slova radšej do svojej izby.
Len čo sa vzdialila, Gerd sa obrátil na Johanna:
„Ako ste sa dostali sem na to cvičenie?“
Johann cítil, že muž oproti nemu naozaj nie je zlý. Len tá nešťastná náklonnosť! Nech sa ju snažil akokoľvek potlačiť, ešte vždy bola zapísaná v jeho tvári. Natália mala pravdu.
„Prišli sme do tohto kraja na vojenské cvičenie,“ začal svoje dlhé rozprávanie Johann. „Ako veliteľ som zašiel za starostom a požiadal som ho o zabezpečenie ubytovania. Vojsko nie je väčšinou nikde vítané a tak to bolo i tu. Starosta sa preto rýchlo rozhodol – choďte do domu na kraji dediny, pani domu je aj tak žena ľahkých mravov, možno jej to bude vhod. Tam sa môžete ubytovať. Paholok vás tam odprevadí, aby ste náhodou nezablúdili inde.
Viete si predstaviť moje prekvapenie, keď sme sem prišli a ako pani domu nás privítala Natália. Starostove slová mi nijako nesedeli s mladou dámou, ktorú som videl oproti. Natália nám poskytla ubytovanie. Aby sme však mohli ustajniť kone, bolo potrebné vypratať stodolu. Predstavte si, jej paholkovia ju vôbec neposlúchli. Tak som ich vyhnal a ešte som im dobre nakládol palicou.“
„Natália mi cestou niečo spomínala o ich neposlušnosti, ale nemyslel som si, že to tu sama mala také ťažké. Je to vôbec možné?“
„Je, i keď je to neuveriteľné. Ale to bol iba začiatok. Natália mi hovorila, že nedokáže riadiť gazdovstvo a po skúsenosti s jej paholkami som to aj pochopil. Spomínala vás, že jej prídete poradiť, ako ho predať. Preto som jej dovtedy navrhol vojenský prenájom, aby gazdovstvo nespustlo. Spísali sme zmluvu a ja som ju išiel odniesť na štáb. Obyčajne mi cesta trvá dva dni, ale teraz akoby ma niečo hnalo rýchlo späť. Preto som odmietol ponúknutý nocľah i lákavú príležitosť ísť pozrieť mojich rodičov a ihneď som sa ponáhľal späť. Prišiel som práve včas. Natáliu totiž prepadol môj poddôstojník a chcel ju znásilniť.“
„Čože?“
„Dobre počujete. Myslel si, že keď v dome bývam ja, že asi s Natáliou žijem. Ja som mal, samozrejme, osobitnú izbu a k Natálii som si ani len nedovolil sa priblížiť. To on nevedel a ani by to nechápal. V tomto kraji totiž keď niekde prídu dôstojníci, ženy sa im sami dobrovoľne a okato ponúkajú. Je to… no je to nechutné. Vrátil som sa a našiel som plačúcu Natáliu, ktorá sa ubránila a môjho poddôstojníka mierne prizabila.“
„Prizabila?“
„Buchla ho ťažkým skleným džbánom po hlave. Prežil, škoda.“
Gerd sa začal smiať a povedal: „To je celá Natália. Takú ju poznám. Je to naozaj krásna žena.“
„Veru je. Tak vy ju poznáte ako niekoho, kto sa vie brániť?“
„Samozrejme, viete koľko faciek som od nej dostal ja osobne?“
„Neviem, ale ako sa na vás pozerám, tak asi dosť veľa. Ja som zatiaľ dostal len jednu a dvakrát kyticou.“
„To ste šťastný muž. Počet faciek, ktoré som dostal ja je podstatne väčší!“
Dvaja muži si začali veľmi dobre rozumieť. Ich veselý smiech zalial celý dom. Začula ho i Natália do svojej izby. Prestala plakať a rozhodla sa zísť k nim dole. Nechápala, čo sa deje, prečo sa tí dvaja tak náramne smejú.
„A ako to dopadlo s tým poddôstojníkom?“ so smiechom sa opýtal Gerd.
„Dobre. Ale dostal iba dva roky. Ja by som mu dal doživotie.“
„Ja tiež.“ Obaja muži sa už skoro nezadržateľne smiali.
„Predstavte si, a ten hlupák aj na tom súde tvrdil, že je to iba pre tie vlasy…“
Poslednú vetu začula i Natália. Myslela si, že sa smejú z nej. Zrazu akoby sa potvrdili jej obavy, že i Johann je taký istý ako ostatní muži.
„Tak vlasy, však!“ povedala celkom ticho.
Smiech zaraz ustal. Natália stála, akoby mala v najbližšej chvíli vybuchnúť sopka. Naraz sa otočila a bez slova odišla.
„To je nebezpečné, toto už poznám!“ zvolal Gerd. „Poďme rýchlo za ňou! Uvidíte, urobí nejakú hlúposť!“
Zdrapil Johanna za rukáv a ťahal ho za sebou ako psa. Johann mu ledva stačil, tak utekal. Dokonca ani neprotestoval, lebo pri predstave omráčeného poddôstojníka videl všetko čierne.
„Tak vlasy. Tie sú príčinou všetkého…“ Natália stála v rodičovskej spálni pred zrkadlom, držala v ruke dlhé nožnice a strihala si krásne vlasy tesne nad plecami. Dvaja muži zostali stáť ako omráčení. Po lícach im obidvom naraz začali stekať slzy.
„Takže za vlasmi vy dvaja plačete! A ja som pre vás vzduch, však?!“
Natália rozdelila odstrihnuté vlasy na dva pramene:
„Tu máte, vy si ich zaveste na stenu a skladajte si na ne ódy! A vy si s nimi čistite bajonet! Hlupáci!“ Zrazu si zobrala odstrihnuté vlasy naspäť a rozdelila ich na tri pramene: „A aby som nezabudla. Toto pošlite tomu tretiemu idiotovi do väzenia, nech sa na nich obesí!“
V tom sa milo otočila a jemne sa opýtala: „Kto z vás dvoch mi to zarovná?“ Prvý sa spamätal Gerd: „Ja som vedel, že to bude katastrofa, ale že takáto, to som nepredpokladal ani v najhoršom sne. Poďte, zarovnám vám tie vlasy. Pri toľkých sestrách mám aj v tomto prax.“
Natália sa dôstojne otočila a dala si zarovnať zvyšok krásnych vlasov. Keď Gerd skončil, poobzerala sa zo všetkých strán v zrkadle: „Tak, a teraz si choďte nad nimi vyplakávať. Mám vás plné zuby!“ zlostne zasyčala a vzápätí sa ich milo opýtala: „Páni, budete si želať ešte víno?“
„Áno, myslíme si, že ho budeme potrebovať trochu viac,“ dodali dvojhlasne.
„Tak si zoberte koľko chcete, v pivnici je ešte niekoľko sudov. Môžete ich vypiť hoci aj všetky!“
Natália sa obrátila a dôstojne odišla do svojej izby. Tresnutie dvermi skoro zbúralo dom.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…