Na druhý večer sa znova stretli. Princ dal pripraviť pohostenie a víno. Galantne ju usadil za stôl a začali večerať.
„Drahá markíza, ten váš liek je vynikajúci. Pes prežil.“
„Skúšali ste na ňom makový odvar?“ usmiala sa.
„Áno. Keď zaspal, myslel som si, že je po ňom. Ale začal chrápať. A keď bol ráno čulý, dal som si z toho odvaru aj sám. Chutí odporne, ale pomáha. Tie lieky som už vyhodil.“
„To som rada, vaša jasnosť. Mohli by sme prejsť k veci?“
„Rád. Tak kráľ chce Frondu bez vzbúr.“
„Áno, je to tak. Pokiaľ viem, Fronda vznikla ako protest proti kráľovmu absolutizmu.“
„Nemýlite sa, je to pravda. Jej úlohou malo byť, ohraničiť kráľovskú moc. Obzvlášť po tom kráľovom výroku – štát som ja!“
„Ale tento účel jej môže zostať aj naďalej. Ide totiž o to, že ani kráľ nie je neomylný. Absolutizmus je potrebný na zavádzanie nových vecí, ktoré by parlament neodsúhlasil. A Fronda je potrebná na to, aby kontrolovala, či sú tie veci prospešné. A mimochodom – k tomu výroku. Myslím, že mu ľudia neporozumeli rovnako, ako nerozumejú ani kráľovmu konaniu.“
„Chcete povedať, že ten výrok znamená niečo iné?“
„Áno. Kráľ ním chcel povedať, že za tento štát je zodpovedný on. On musí rozhodovať o tom, čo ľuďom prospieva, on sa musí starať o to, aby mali čo jesť, aby boli vzdelaní a múdri a aby šľachtici ďalej dbali o rovnaké ciele a aby neboli vojny.“
„Nevedie vás k týmto slovám váš vzťah ku kráľovi?“
„Rozišli sme sa, ak máte na mysli tento vzťah.“
„Rozišli? A vy mu robíte parlamentára?“
„Kráľ je muž hodný dôvery. Nezáleží na tom, aký je náš vzťah teraz a ani to, čo bolo predtým.“
„A čo váš muž? Aj o ňom budete hovoriť rovnako?“
„Nie. Markíz už nie je mojím mužom. Naše manželstvo bolo anulované.“
„Prečo ste sa ho zbavili až teraz?“
„O zrušenie som sa snažila od okamihu ako ma začal bíjať. Žiaľ, podarilo sa to až teraz.“
„Nemohli ste to urýchliť?“
„Prečo by som ho mala otráviť?“ spýtala sa nechápavo.
„Počul som, že vám urobil poriadnu hanbu. Tvrdil o vás, že ste ho pripravili o majetok a podvádzali ste ho s kráľom. A počul som aj o tom, že vás podvádzal … To nie je dôvod?“
„Ja … nikdy som nikoho neotrávila … a tvrdiť si môže, čo chce!“
„Vám to nevadí?“
„Nemôžem mu zašiť ústa! Aj tak by to nepomohlo. Nakoniec, každý si musí urobiť úsudok sám. Ten, kto uverí iba rečiam, je hlupák!“
Princ sa usmial. Potom zvážnel a spýtal sa: „Kráľ vás opustil?“
Pokrútila hlavou: „Ja som ho opustila.“
„Prečo? Našli ste si v Španielsku nového milenca?“
„Vidím, že o mne viete takmer všetko. Nie, nebolo to kvôli Španielsku. Práve naopak, tým, že ma tam poslal zachránil mi život.“
„Život? Myslel som si, že vás urazil …“
„Nie, kráľ nie je schopný konať nečestne. Skrýval ma tam, lebo ma niekto udal inkvizícii. A potom urobil všetko preto, aby som sa mohla vrátiť. Ľudovít XIV. je skutočný kráľ. Jemu ide vždy o spravodlivosť.“
„Naozaj v tom nie je nový muž?“
„Nie, jasnosť. Nikdy som mužov nehľadala, oni museli nájsť mňa. Ale vráťme sa k Fronde.“
„Ak tomu dobre rozumiem, ide vám o to, udržať akúsi politickú rovnováhu.“
„Presne tak. Aby sa rýchlo presadilo to, čo je dobré a na druhej strane, aby sa moc nedokázala zneužiť. Je to presne tak isto, ako dávkovanie protijedov pri otravách. Nič nesmie prevýšiť, ináč by sa telo neudržalo pri živote.“
„Takže kráľovi ide o dobro Francúzska?“
„A vám vari nie? Preto by bolo dobré nájsť zlatú strednú cestu.“
„Súhlasím, ak ju môžem hľadať s vami.“
„Myslím si, že kráľ je na túto úlohu kompetentnejší než ja.“
„Tak ja sa mám stretnúť s kráľom?“ Condé sa zamračil.
„Bolo by to vhodné, vaša milosť.“
„Ste si istá, že neskončím opäť vo väzení?“
„Úplne, vaša milosť. Mazarin, ktorý vás kedysi nechal uväzniť, už aj tak nežije a kráľ zaviera iba zločincov. Vy máte len trošku odlišný názor na niektoré veci. A to nie je trestné.“
„Kedy sa mám s ním stretnúť?“
„Čo najskôr, vaša milosť.“
„Naozaj ma nedá zavrieť?“ ešte raz sa nedôverčivo opýtal.
„Za to vám ručím. Keby vás chcel dať zavrieť, tak už vo väzení dávno ste. Ale to by okamžite vypukla vzbura. A vzbura sa nám nehodí.“
Princ sa usmial: „Dobre teda, odkážte jeho veličenstvu, že sa s ním rád stretnem.“
„Kedy?“
„Zajtra o takom čase, ako ste prišli vy. Dovtedy urobím určité opatrenia, keby som sa náhodou nevrátil.“
„Kráľ môže prísť aj za vami, ak mu neveríte.“
„Nie, prídem za ním. Verím vám.“
„Bolo by však dobre, keby o vašom stretnutí vedelo čo najmenej ľudí, aby to neohrozilo vašu pozíciu vo Fronde.“
„Moju pozíciu vo Fronde?“
„Áno, vaša milosť. Kráľ chce, aby ste Frondu viedli práve vy.“
„Môžete mi povedať prečo?“
„Lebo s čestným človekom možno hovoriť otvorene. Preto.“
„Budem brať na vedomie všetko, čo ste mi povedali, drahá markíza,“ princ jej pobozkal ruku. „Viete, že ste zvláštna?“
„Zvláštna? Ako to myslíte?“ spýtala sa začudovane.
„Ste iná. Vo všetkom. Myslím si, že vám sa veriť dá,“ princ sa usmial. „Presvedčili ste ma. A presvedčil ma aj jeden markíz, ktorý ešte stále žije, hoci ja by som ho najradšej prepichol v súboji. Ale len ak si to želáte aj vy …“
Princ sa priblížil k jej tvári a na ústa jej vtlačil dlhý bozk.
„Vaša jasnosť, úplne mi stačí, že ten markíz už nie je mojím manželom …“
„Mohli by sme sa po stretnutí s kráľom opäť stretnúť my dvaja?“
„Bude mi potešením, vaša milosť.“
„Stretli ste sa potom s princom?“ opýtal sa Saint-Simon.
„Áno. A nie raz. Rozišla som sa s kráľom a nebola som viazaná k nikomu.“
„Prečo ste sa rozišli?“
„Štrnásť rokov je veľmi veľa. Zvlášť vtedy, keď je staršia žena. Nastal pre mňa čas pozrieť sa pravde do očí.“
„A kráľ?“
„Prijal to. Myslím si, že po takom dlhom odlúčení to bolo aj pre neho ľahšie.“
„Princ poznal dôvod?“
„Áno. Keď sa stretol s kráľom zoči-voči, videl, že tento Ľudovít je mladší. A na zázračné nápoje neveril. Hneď po stretnutí sa ma na to opýtal.“
„A vy ste mu povedali pravdu …“
„Áno. Vedela som, že jemu môžem dôverovať. A rovnako dôverujem aj vám.“
„Rád by som vedel, odkiaľ beriete tú istotu …“
„Myslím, že sme sa už niekedy stretli … v predchádzajúcich životoch … Ale ak dovolíte, rada by som sa vás na niečo spýtala.“
„Odkiaľ viete o predchádzajúcich životoch?“
„Ako vidím, aj vy veríte v toto kacírstvo,“ usmiala sa.
„Áno, len akosi cirkev to nepodporuje. Máte pravdu, už niekoľkokrát sme sa predtým stretli. A vždy nás spájalo nejaké tajomstvo … Ale vy ste sa ma chceli niečo spýtať.“
„Áno. Nerozumiem, pán sudca, prečo ste sa práve vy pridali ku Fronde.“
„To je predsa jednoduché. Preto, aby zbytočne nevznikali ďalšie nepokoje. Mojou úlohou bolo predísť im, hlavne potom, čo mladý kráľ rozpustil parlament. Krvi už tieklo dosť. Ale vám sa podarilo viac, vy ste získali najvýznamnejšieho frondistu.“
„Áno, získala som ho. A nielen pre kráľa.“
„Vašich sedem detí vyhlásil kráľ za svoje a niesli meno de Bourbon.“
„Áno. Z tohto rodu pochádzal aj kráľ aj princ de Condé. Princove deti nosia toto meno plným právom. Nikto okrem kráľových najbližších spolupracovníkov a kráľovnej nevie, že žijem s princom. Oficiálne som ešte stále milenkou kráľa.“
Usmiala sa a potom začala rozprávať ďalej:
„Louvois mal pravdu, princ prišiel z bojiska veľmi zničený. Nielenže mal na tele mnohé rany, ktoré sa ťažko hojili, ale trápila ho aj dna. Trpezlivo som ho liečila a on, hoci ho trápili veľmi silné bolesti, bol na mňa galantný a milý.
Po tajnej dohode s kráľom riadil Frondu naozaj na prospech všetkých. Francúzsko začalo prekvitať. Bolo to po čase vojen obdobie radostnej práce a budovania.“
„Vyliečili ste ho?“
„Nie celkom, ale urobila som, čo sa dalo. Aspoň sa mu zmiernili bolesti.“
„Takže z väzenia sa vrátite k princovi?“
„Áno. A kráľ bude mať oficiálny dôvod na to, aby ma opustil. V ústraní budem môcť pre neho urobiť viac. Teraz bude nutné dokončiť toto vyšetrovanie.“
„Ráno vás prepustíme na slobodu. Všetko, čo ste hovorili, je pravda. A vonku budete užitočnejšia aj nám.“
„Ďakujem, vaša milosť.“
„Do rána je ešte ďaleko a ja by som mal ešte jednu otázku.“
„Nech sa páči, vaša milosť.“
„Neviem, ako by som vám to povedal … ide o manželku princa …“
„Myslím, že vám rozumiem …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.