V jednej rodine vyrastali dve deti, chlapec a dievča. Rodičia ich dali obidve študovať. Nepýtali sa ich však, čo ich zaujíma, čo sa im páči, ale dali ich na také školy, aby mohli čím skôr zarábať. Do učenia ich nútili, nepúšťali ich nikam.

Po skončení školy deti nastúpili do zamestnania, ale zostali bývať u rodičov. Dievča muselo doma odovzdávať celú výplatu, lebo podľa mienky rodičov bolo márnotratné. Syn si mohol ponechať celú výplatu, lebo ju nemíňal, ale ukladal „pod matrac“.

Keď mladá žena niečo chcela, horko-ťažko a len výnimočne na to aj dostala peniaze. Šaty jej kupovala matka podľa vlastného vkusu a bez skúšania. Ak si dcéra dovolila sa ohradiť, že to nie je jej veľkosť, bola ešte fyzicky bitá a matka na ňu nakričala, že je nevďačná.

Takto prešlo zopár rokov, keď sa ohlásil pytač. Rodičia boli pyšní, lebo mal vzdelanie. Po svadbe mu s pýchou odovzdali nejaké peniaze so slovami: „To sme my pre dcéru našetrili.“

Dcéra odišla za mužom. Boli spolu šťastní. Po niekoľkých rokoch, počas ktorých bývali v podnájme si čo-to našetrili a kúpili si starší dom. Matka mladej ženy im hneď začala pomáhať, kúpila im nejaké zariadenie. Mladá rodina žila skromne, ale predsa si postupne domček opravila a cítila sa šťastne.

Prišlo vážne prežívanie, smrť otca mladej ženy. Ona bola vtedy chorá a k tomu ešte ochoreli aj jej malé deti, a preto nemohli mladí manželia cestovať na pohreb. Zo strany matky sa vzniesli výčitky: „Toľko sme vám dali, toľko sme vám pomáhali a vy nám nie ste vďační?!“ – –

Tento životný príbeh sa skutočne stal, a nie je vôbec ojedinelý. Pre jeho pochopenie sa musia ešte uviesť niektoré skryté súvislosti.

Pred svadbou mladých manželov v ich novom bydlisku našiel muž pre ženu prácu a ona odišla za ním bývať. Jej rodičia ju tam odviezli s „výbavou“, perinami a šatami, a zanechali ju mnoho kilometrov od jej domova v novom cudzom meste bez jednej jedinej koruny! Pýtali sa vôbec sami seba, z čoho bude táto žena žiť?

Jej budúci muž sa jej nepýtal, či má peniaze, lebo ho to nezaujímalo, a dal jej všetko, čo mal. Keď videl jej núdzne oblečenie, ešte do svadby ju zaodel. Mladá žena po prvýkrát vstúpila s ním do obchodov a nevedela si ani vyberať. Keď jej muž ukazoval: „Pozri, krásna blúzka. A táto sa mi páči hádam viac. Ktorú chceš, jednu alebo obidve? Aké máš číslo? Len choď a vyskúšaj.“ Ona nič z toho nevedela! A len ticho povedala: „Nie je tá blúzka drahá?“ Pri odpovedi: „Cenu som si nevšimol, tá nie je zaujímavá, len aby bola pekná a aj ty v nej,“ sa takmer rozplakala. Spomenula si, keď jej matka raz omylom dala peniaze na látku na šaty odrátanú do koruny. Najlacnejšia látka však bola už vtedy trochu drahšia, a tak nevyšlo na rukávy. Miesto doplatku na ňu matka ešte nakričala, že prečo kupovala takú drahú látku.

Až mnoho rokov po svadbe žena mužovi povedala, že jej brali všetky peniaze. Bolo to vlastne až vtedy, keď im matka vyčítala, že neboli na pohrebe otca. Vtedy sa jej muž opýtal: „Koľko si vlastne vtedy zarábala?“ Keď mu to oznámila zistil, že vlastne všetko to, čo im jej rodičia dali, si zarobila ona sama! Či to už boli peniaze, ktoré dostali po svadbe, alebo to boli veci na zariadenie nového domu. V skutočnosti toho zarobila ešte viac.

Od jej brata jej rodičia nežiadali ani korunu, preto nemali právo brať peniaze ani od nej. Keďže v dôsledku toho nemohla nikde cestovať, nikde chodiť, vlastne ju väznili! A keď po mnohých rokoch jej čiastočne vrátili to, čo jej vlastne ukradli, ešte sa tým pýšili a žiadali za to vďačnosť!

Až po dlhých rokoch v prostredí slobody mladá žena pochopila, v akom útlaku predtým žila. –

Otrok spozná až vtedy, že bol otrokom, keď ním prestane byť! Ale neprestane ním byť vtedy, keď sa oslobodí hrubohmotne, ale prestane ním byť až vtedy, keď sa oslobodí duchovne!

Mladej žene z tohto príbehu sa to podarilo až dlhé obdobie po smrti jej otca. – –

Skutočný príbeh, ktorý ste počuli, nie je nijako ojedinelý. V tej či onej forme sa vyskytuje v deväťdesiatich percentách vo všetkých rodinách, kde je nejaký temný duch! Schválne sme uviedli príklad veľmi markantný, lebo na ňom je najlepšie vidieť, prečo nemôže dôjsť k duchovnému rozletu.

Otrokárstvo odkedy vzniklo, nikdy nezaniklo, len zmenilo svoje formy. V takzvanom feudálnom systéme, ktorý nasledoval po otrokárskom systéme, neboli otrokármi feudáli, ale cirkevní hodnostári! To, že feudáli nútili ľudí pracovať na panských majetkoch, bolo len zneužívanie moci, no cirkev ľudí zotročovala povinnými spoveďami, povinným uctievaním či povinným poslúchaním. Keď sa niekto vzpieral alebo bol len trochu nepohodlný, tak ho jednoducho odstránili! Ani feudáli si pred cirkevnou mocou nemohli byť istí, sú známe mnohé prípady, keď oni sami boli obeťou inkvizície. Aby sa sami zachránili, stali sa len nástrojmi, ktoré viedli ľudí k slepej poslušnosti.

Po čase sa začali ľudia brániť. Ale prekvapivo nie proti tým, ktorí ich zotročovali! Cirkevní predstavitelia videli, že situácia je už v mnohom neudržateľná, a tak povolili určité reformy, len aby si udržali svoju moc!

Nastala doba takzvaného kapitalizmu, doba zdanlivej slobody. Z bývalých feudálov sa z noci na ráno stali významní zamestnávatelia, kapitalisti. Ľudí už nemuseli bičovaním nútiť do práce, tí museli pracovať, lebo im nič iné nezostávalo. Za prácu dostali len takú odmenu, aby sotva prežili. Ale otrokárstvo sa nezmenilo! Hoci cirkev musela pripustiť technickú revolúciu či iné vedecké objavy, nemusela zmeniť to podstatné, povinné uctievanie a s tým súvisiace poplatky.

Ľudia sa začali zotročovať sami. Vznikla mafia, ktorej tovarom boli drogy! Nebolo viac potrebné zotročovanie človeka človekom. Ľudia sa začali zotročovať hmotou. Nastal zúrivý boj o pozemské pochabosti – mamonu a slávu!

Ľuďom už nič nebolo sväté! V niektorých krajinách nastali diktatúry ako priamy pokus o opätovné otrokárske spoločnosti. Nemohli sa tak otvorene nazvať a museli, samozrejme, hľadať nové formy, ako napríklad fašizmus či komunizmus. Čím zotročovali? Tým, že ponúkli ľuďom len dve možnosti – alebo poslúchneš, alebo zahynieš!

Vývoj pokročil k „zlatému klincu“, takzvanej demokracii! Otroctvo dosiahlo už len jedinú jednu formu, otroctvo peňazí, ktoré má tú najskrytejšiu podobu. Skúste len v súčasnosti bez tohto nového otrokára čokoľvek robiť, nič nemôžete! Lebo i za to, že môžete vôbec dýchať vzduch, musíte platiť!

Najzaujímavejšie na tomto systéme je to, že niet ľudí, ktorí by boli otrokármi, ale presne naopak, úplne všetci sú otrokmi niečoho, čo sami vymysleli, otrokmi peňazí! V mene peňazí samotní otroci zotročujú iných, ktorí otrokmi nechcú byť!

Z knihy Pre ľudí