Vyšetrovanie
Dvere na cele sa otvorili a dnu vošiel muž.
„Dobrý večer, madam.“
„Dobrý večer. Ani vaša milosť nemôže túto noc spať?“ opýtala sa milo väzenkyňa.
„Mnohé veci mi nedajú spať. Cítite sa dobre?“
„Prišli ste sa presvedčiť, či ešte žijem?“ usmiala sa.
„Vlastne áno. Kvôli tomu som nemohol spať.“
„Trošku ma pobolieva žalúdok. Ale to sa po arzeniku občas stáva. Môžem poprosiť o šálku harmančekového čaju?“
„Rád vám vyhoviem. Nedáte si aj víno?“
„Trošku neskôr, možno až ráno.“
Muž zabúchal na dvere. Otvoril mu strážnik a prijal jeho rozkazy. Muž však zostal vo väzení pri žene.
„Naozaj nič iné nepotrebujete?“ ešte raz sa jej opýtal.
„Nie. Pamätáte sa predsa, čo som vám dnes povedala pred komisiou.“
„Je to neuveriteľné. Viete, že sa o vás bojím?“
„Sudca sa bojí o život obžalovaného?“ spýtala sa začudovane.
„Madam, pred komisiou ste vypili jed! A vy chcete, aby som uveril, že prežijete?!“
„Už som vám hovorila, že sú jedy a sú aj protijedy. A na niektoré jedy si musí telo dlhšie zvykať v malých dávkach, lebo iná ochrana nejestvuje. Arzenik patrí medzi ne a ešte raz vám hovorím, že okrem slabého bolenia žalúdka mi vôbec neublíži.“
„Vaša istota je obdivuhodná. Ako to viete?“
„Milý priateľ, za roky, ktoré som strávila na dvore, viem toho veľmi veľa.“
„Voisinová vypovedala, že ste sa to učili od nej.“
„Bosorka Voisinová, hm.“
Na chvíľku sa odmlčala. Medzitým sa otvorili dvere a strážnik priniesol kôš s jedlom, vínom a harmančekový čaj. Všetko položil pred sudcu a čakal ďalšie rozkazy.
„Etien, môžete si ísť ľahnúť. Zostanem tu s pani markízou.“
„A čo, keď vám utečie?“ spýtal sa strážca s obavou.
„Neutečie. Pani markíza má viac smelosti, než rota vojakov. Len choďte. Kľúče mi tu nechajte, neskôr vám ich prinesiem.“
Vojak odišiel.
„Pán Saint-Simon, odkiaľ beriete to presvedčenie, že teraz neujdem?“ opýtala sa pokojne.
„Vy neutekáte, Françoise, vy presviedčate. A viete to veľmi dobre.“
„A odkiaľ to viete vy?“
Sudca mlčky vytiahol jedlo z koša a nalial víno do dvoch prinesených pohárov. Kôš odložil a sadol si za stôl oproti nej.
„Nebyť mreží na okne, cítim sa tu ako doma,“ veselo mu odpovedala.
„Bastila je väzením prominentov. V týchto múroch trávili čas nielen šľachtici, ale aj princovia. Ale ženy tu nebývali tak často … Už sa cítite lepšie?“
„Ďakujem, ten čaj mi pomohol. Som taká hladná, že by som zjedla aj klince.“
„Tak dobrú chuť.“
Obaja sa pustili do jedla a zapíjali ho vínom. Keď si už po večeri utierali ruky, poznamenala:
„Tak vy ste ma prišli strážiť.“
„Rád by som sa vás spýtal niektoré veci. Možno sú príliš dôverné, ale chcem zistiť pravdu. A to skôr, než vás ten jed umlčí.“
„Neumlčí ma, nebojte sa. Chcem predsa dokázať svoju nevinu. Tak aké dôvernosti chcete vedieť?“
„Chcem vedieť všetko. Viem, že pred komisiou ste všetko nepovedali. Rád by som vedel to, čo ste vynechali.“
„Pane, ak prezradím naozaj všetko, bude z toho veľa nešťastia.“
„Nemôžete kryť travičov!“
„Ja nekryjem zločincov! Toto sú iné súvislosti.“
„Kryjete kráľa?“
„Pane, ak mi odprisaháte, že to, čo vám poviem, nezneužijete proti kráľovi a jeho ľuďom, budem vám môcť povedať viac.“
„A neprisahali ste práve vy, že budete hovoriť iba pravdu a nič iné, len pravdu?!“
„Ale ja som vám povedala pravdu!“
„Niečo ste zamlčali!“
„Zamlčať neznamená klamať! A prisahám, že som nezamlčala žiadny zločin! Ani svoj a ani nikoho iného!“
„Neverím vám! Viete o jedoch veľmi veľa a tvárite sa ako svätica!“
„Nie som svätica a vy to dobre viete! Ale nikdy v živote som nikoho nezabila a ani som neprikázala zabiť!“
„Ako to chcete dokázať?“
„Tým, že prežijem!“
„Dobre teda,“ Saint-Simon zdvihol ruku na prísahu. „Prisahám vám, že nič z toho, čo mi prezradíte nezneužijem voči žiadnym osobám, pokiaľ nepôjde o zločin. Ale overiť si to budem musieť.“
„Dobre, budem hovoriť. Ale mám ešte jednu podmienku. Tieto veci si budete overovať diskrétne.“
„Súhlasím.“
„A ešte jedna podmienka. Nič z tohto neprezradíte ostatným členom vyšetrovacej komisie.“
„Prosím?!“
„Sú to veľmi dôverné informácie a s celou aférou okolo jedov takmer nesúvisia.“
„Madam, pripadám si pri vás ako blázon! Pokiaľ viem, prísahy by som mal prijímať a nie dávať!“
„Pane, tým, čo vám chcem povedať, vydávam vám na milosť a nemilosť životy mnohých ľudí. A nielen to. Od vašej diskrétnosti bude záležať ďalší osud Francúzska.“
„Dobre, madam. Môžem vám odprisahať, že pokiaľ sa tieto správy nebudú týkať vecí, ktoré vyšetrujem, nebudem o nich verejne hovoriť.“
„Stačí mi váš sľub. Spolieham sa na vaše svedomie, pane.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala:
„Všetko začalo asi pred trinástimi rokmi, možno už skôr. Krátko potom, ako dal kráľ príkaz začať s výstavbou Versailles, začali sa diať na dvore čudné veci. Mnoho kráľových blízkych spolupracovníkov bolo udaných inkvizícii a čo bolo ešte horšie, začali umierať tí najbližší ľudia okolo kráľa. Situácia bola veľmi ťažká. Proti kráľovi stáli hugenoti, frondisti a množstvo karieristov. Ľudovít totiž vyhlásil, že úplne vymení dvoranstvo a nebude ani čakať na dokončenie Versailles. To všetko boli ľudia, ktorí mali príčinu vraždiť a kráľ to vedel …“ Pred zrakom Athénaïs sa objavili obrazy z minulosti.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.