Jedného dňa opäť zavolal kardinál Mazarin Athénaïs do svojej pracovne. Tento raz ju neusadil oproti svojmu pracovnému stolu, ale posadil sa naproti nej do kresla. Athénaïs spozornela. Vycítila, že dnes bude rozhovor iný a zľakla sa.
„Slečna, už som vám spomínal Beatrix. Počas doby vášho učenia som zistil, že sa jej v mnohom podobáte.“
Mazarin sa rozhovoril o tom, že na zem prichádzajú znovu a znovu tie isté duše. Jedny aby sa učili a druhé, aby pomáhali. Athénaïs pozorne počúvala. Kardinál hovoril aj o tajnom učení, ktoré sa odovzdáva na francúzskom dvore od doby kráľa Jána II. Hovoril o rytieroch okolo kráľa, o tom ako sa vyberajú, aké sú ich funkcie na dvore a aké majú úlohy v skrytosti.
„Teraz sa iste chcete opýtať, kto bola Beatrix. Tá žena priniesla kráľovi Jánovi poznanie o okrúhlom stole a pomáhala mu vyberať rytierov. Bola múdra, rovnako ako vy. A mne sa zdá, že vás odvtedy poznám.“
Pred Athénaïs sa začalo odkrývať poznanie. Vedela, že Mazarin má pravdu a vedela aj to, že ho vtedy poznala. Zo zamyslenia ju vytrhol jeho hlas:
„Athénaïs, milujem vás a chcel by som, aby ste zostali pri mne,“ povedal ticho a chytil ju za ruku.
Strhla sa. Srdce sa jej rozbúchalo od strachu až kdesi v krku. Po chvíľke prekvapenia odpovedala priškrteným hlasom: „To … to nepôjde, vaša eminencia. Milujem kráľa …“
Kardinál sa zarazil. Odmietnutie ešte nezažil a preto ho prekvapilo. Pustil jej ruku a mlčky premýšľal.
Ťažko povedať, koľko času prešlo keď ich vyrušilo zakašlanie. Vo dverách stála Anna Rakúska:
„Slečna, poďte so mnou.“
Zdvihla sa a bez slova vyšla s kráľovnou. Kráľovná sa ozvala až vo svojej pracovni:
„Môžem vedieť, akou službou vás tentoraz poverila jeho eminencia?“
„Nijakou. Obávam sa, vaše veličenstvo, že jeho eminencia už nebude potrebovať moje služby.“
„To vám dnes povedal?“
„Videla som iba jeho nespokojnosť, veličenstvo.“
„Dobre, slečna, môžete odísť.“
V to isté popoludnie si pozvala Anna Rakúska kráľa:
„Veličenstvo, Chcem vás upozorniť na to, aby ste dávali pozor na svoju milenku.“
„Urobila niečo zlé?“ spýtal sa prekvapene.
„Nie, práve naopak. Obávam sa, že to asi čoskoro urobí.“
„Môže mi moja kráľovská matka prezradiť, o čo ide?“
„Mazarin jej navrhol, aby bola jeho milenkou.“
„Čože?“
„Slečna de Tonnay-Charente je nádherná dáma. Je len prirodzené, že sa páči aj iným mužom …“
„Prijala?“ nespokojne ju prerušil.
„Nie, odvolala sa na lásku ku kráľovi.“
„Prečo mi to hovoríte?“
„Mazarin nepozná odmietnutie. A je Talian.“
„Povedali ste mi, že ho odmietla.“
„Opakujem vám, že sa odvolala na lásku ku kráľovi, nie k Ľudovítovi.“
Kráľovnine slová obrali kráľa o pokoj. Neustále sa k nim vracal.
Podvečer prišla Athénaïs.
„Drahá priateľka,“ oslovil ju. „Čo vidia mladé dámy na kardinálovi Mazarinovi?“
Otázka ju prekvapila: „Neviem, nerozmýšľala som o tom.“
„Vám by sa čo na ňom páčilo, veď je starý.“
Mykla plecami: „Vek nie je prekážkou. Kardinál je rozhodný, vie vždy čo treba urobiť, ako zakročiť a tým dosahuje politické úspechy. A jeho správanie sa líši od nerozvážneho správania sa mladých mužov.“
Ľudovít sa nespokojne prechádzal a nakoniec povedal: „Matka mala pravdu. Čo som dlžný za vaše doterajšie služby?“
„Prosím?“
„Každá milenka má nejakú hodnotu. Povedzte mi, ako si ceníte vy tú svoju.“
Tón kráľovej reči sa jej nepáčil. Keď sa spamätala, strelila kráľovi zaucho so slovami: „Čo si to o mne myslíte?!“ a utiekla. Rozplakala sa až vo svojej spálni.
V ten istý večer jej lokaj priniesol list. Rozlomila pečať a pred jej zrakom sa objavilo:
„Vyplaťte slečne de Tonnay-Charente obnos vo výške …“ s kráľovým podpisom.
Takáto urážka ju usadila. To je koniec! Zazvonila na lokaja a nechala sa ohlásiť u kráľa.
„Prišla som vám vrátiť vašu pozornosť,“ povedala odmerane keď osameli.
„Slečne sa obnos máli?“ rovnako odmerane sa spýtal.
„Slečna očakávala za lásku viac! Viac než obyčajné zlato! Ale to vy nemôžete pochopiť! Nechajte si svoj šek a kúpte si zaň novú milenku! Aspoň ušetríte štátnu pokladnicu!“ hodila list na stôl a vybehla.
Na druhý deň ju nechal zavolať:
„Chcel som vás prepustiť, ale Mazarin nesúhlasí. Asi mu urobím po vôli.“
Chcela povedať, aby to urobil, ale v poslednej chvíli sa zháčila. Pred očami sa jej náhle objavil obraz:
Stála za závesom v kráľovej spálni. Ukryl ju tam on, keď oslobodil vojvodu de Vivonne zo zajatia. Porozprával jej všetko a chcel, aby to videla aj ona.
Vošiel kráľ s Lujzou.
„Veličenstvo, som smädná.“
Kráľ nalial víno a jeden pohár jej podal. Zobrala ho a nenápadne doň niečo nasypala. Potom sa zatvárila, že z neho odpila a položila ho na stôl. Aj kráľ odložil svoj pohár.
„Moja drahá, dnes ste ma sem pozvali omnoho včaššie než inokedy,“ povedal a sadol si. Lujza zobrala obidva poháre a podstrčila mu svoj:
„Najprv sa napijeme vína, veličenstvo,“ povedala a teraz sa napila.
Kráľ držal svoj pohár a recitoval jej akúsi báseň. Medzitým sa prechádzal a nenápadne vylial víno do vázy vo výklenku. Potom odložil čašu a sadol si na posteľ.
„Dnes som veľmi unavený,“ povedal a ľahol si.
Na to, čo sa dialo potom, si veľmi živo spomína. Lujza nad ním rozkývala akýsi medajlón a pomaly počítala. Potom sa tón jej hlasu zmenil na panovačný:
„Budeš mojím poslušným otrokom. Splníš všetky moje želania a urobíš ma kráľovnou, rozumel si?“
„Rozumel,“ odpovedal bezfarebne kráľ.
„Teraz zaspíš a zobudíš sa až ráno!“ prikázala a opustila komnatu.
Athénaïs vyšla spoza závesu a chytila Ľudovíta za ruku.
„Už odišla?“ spýtal sa.
Prikývla.
„Vidíte, o čo jej ide?“ spýtal sa.
„Čo urobíte?“
„Nejaký čas budem plniť jej rozmary, aby si myslela, že ma ovláda. Vy ju budete sledovať cez deň. Zajtra ju k vám pošlem, aby ste ju naučili správaniu na dvore.“
„A v noci?“
„Sleduje ju Guy. Naozaj si vie všímať mnohé veci. Opäť vás vrátim k princeznej. Súhlasíte?“
Prikývla. U Henriette naďalej zostávala aj Lujza.
Obraz skončil a Athénaïs mlčky siahla na kľučku.
„Athénaïs …“
Otočila sa.
„Vy ste prijali Mazarinov návrh?“
„Neviem, čo myslíte, veličenstvo.“
„Ten … ten, aby ste boli jeho milenkou …“
Strhla sa:
„Ako vidím, jej veličenstvo vám o ňom hovorilo …“
„Tak prijali ste ho alebo neprijali?“ netrpezlivo ju prerušil.
„Nie … a ani ho nehodlám prijať … musela by som ho ľúbiť …“
„Vy ho neľúbite? Veď ste vraveli …“
„Pýtali ste sa ma, čo mi na ňom imponuje. Ale obdiv nie je láska … Vy naozaj neviete nič o láske …“
„Athénaïs …“ prišiel k nej a nežne ju objal. „Preto ste mi vrátili ten úpis?“
„Ja svoju lásku nepredávam, veličenstvo!“ odsekla prudšie než chcela. Potom sa ticho opýtala: „Pôjdete dnes večer za Lujzou?“
„Musím … viete, že musím robiť niektoré veci bez toho, aby som to sám chcel …“
„A tak ste boli neustále s Lujzou až kým vás váš manžel neodviedol z dvora.“
„Áno. Ale medzitým sa rozrástla kráľovská polícia. Ľudovít poslal za ňou Jeana. Bol pekný, vedel dvoriť dámam a vždy mal dostatok peňazí. To jej stačilo. Ja som medzitým chodila k Voisinovej a všetci si mysleli, že chcem odstrániť Lujzu z jeho postele …“ usmiala sa.
„Napriek tomu vás zatkli a väznili …“
„Chodila som k Voisinovej a kupovala som jedy. Mnohí to pred Chambre Ardente povedali. Bola som jednoducho podozrivá …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.