Dvere na kráľovej pracovni sa otvorili a dnu vošiel kráľ, ktorý viedol kráľovnú. Françoise sa postavila a obom sa hlboko uklonila. Kráľ odprevadil Annu Rakúsku ku svojmu stolu a ponúkol jej kreslo. Potom sa obrátil k Françoise:
„Sadnite si, slečna. Spomínate si, o čom sme sa včera rozprávali?“
„Veľmi dobre si spomínam, veličenstvo.“
„V našom rozhovore môžeme pokračovať ďalej. Včera som vám spomínal, čo chcem z Francúzska urobiť. Dnes budeme premýšľať nad tým, ako sa to bude dať. Súhlasíte?“
„Bude mi potešením, veličenstvo.“
„Silnú krajinu robí silnou v prvom rade vývoz dobrého tovaru. Neviem, či ste o tom už niečo počuli …“
„Áno, veličenstvo. Kým som bývala u vášho ministra financií, často sme sa rozprávali o tom, čo vyvážať a čo namiesto toho dovážať do krajiny. Princíp merkantilizmu mi je jasný.“
Kráľ i kráľovná sa na ňu začudovane pozreli.
„Nestáva sa často,“ ozvala sa kráľovná, „aby mladé dámy trávili čas učením sa politiky a poznali takéto pojmy.“
„Myslím, že to nebolo učenie. Nicolas sa ma raz opýtal, čo by mohlo Francúzsko ponúknuť svojím susedom ako tovar, o ktorý by bol záujem. A potom sme tie možnosti preberali častejšie.“
„A smiem sa spýtať, čo ste mu poradili?“ usmieval sa kráľ.
„Porcelán … gobelíny a látky a ešte niekoľko iných vecí. Niečo prijal, iné však zamietol.“
„Úžasné …“ kráľ sa na ňu zaľúbene pozrel. To neušlo kráľovnej.
„Vaše veličenstvo, myslím si, že slečna de Tonnay-Charente bude naozaj užitočnejšia vám. Bola by som rada, keby ste teraz išli so mnou, aby sme dohodli podmienky jej služby u vás.“
Obaja vyšli a Françoise nechali opäť samotnú v kráľovej pracovni.
„Som prekvapená, vaše veličenstvo,“ oslovila kráľa kráľovná. „Z tej mladej dámy by bola skvelá kráľovná …“
„Som veľmi rád, že si to myslíte. Už som jej ponúkol manželstvo …“
„Vy ste sa zbláznili! Vašou slobodou budeme čoskoro vykupovať mier so Španielskom! Nemôžete si dovoliť taký prepych – manželstvo z lásky!“
„Tá dáma aj tak povedala – nie.“
„Zdá sa, že slečna má viac rozumu než kráľ. Hodláte si z nej urobiť milenku?“
„Nie … na to som nemyslel … ale ak to navrhujete vy … A myslím si, že by nechcela, aby niečo také vedel celý dvor.“
„Dvoru to oznamovať nemusíte. Váš otec … teda kráľ mal svoje milenky a nikto o tom nevedel. Kto je tá slečna?“
„Prečo sa pýtate?“
„Prinútili ste ma, aby som sa vzdala najspoľahlivejšej dvornej dámy mojej nevesty. Mám hádam právo vedieť, z akej rodiny pochádza.“
„Je to dcéra vojvodu de Mortemart.“
„Ona má pôvod v kráľovskej rodine? Jej vystupovanie o tom naozaj svedčí. Prečo chcela byť iba dvornou dámou?“
„Utiekla z vlastného sobáša a chcela sa uživiť sama.“
„Aha. No, myslím, že v jej spoločnosti sa môj syn nudiť nebude. Táto nevyzerá zakríknuto a skromne ako slečna Mancini.“
„Slečna Mancini dostane primerané zabezpečenie. Myslím, že tejto skromnej dáme bude najviac chýbať výsada kráľovskej milenky. Bol by som rád, keby slečna de Tonnay-Charente bola naďalej v službách mojej švagrinej, ale odpoludnia v jej službe si chcem vyhradiť pre seba.“
„V poriadku, veličenstvo. Zariadime sa podľa vášho želania.“
Françoise práve prechádzala dvoranou. Zo zamyslenia ju vyrušili výkriky hlúčika dám, v ktorom mala hlavné slovo slečna Mancini. Françoise počula len časť jej prejavu, ale všetko to boli intímnosti, ktoré aj jej naháňali červeň do tváre. Odbočila ku hlúčiku a zastala si zoči-voči indiskrétnej dáme:
„Slečna, veci, o ktorých hovoríte nahlas, majú zostať za dverami spálne. Nie je vhodné pretriasať ich pred klebetným dvorom.“
„Kto ste, že si dovoľujete napomínať kráľovu milenku?!“
„Kráľova milenka robí z muža, ktorého by mala milovať, šaša.“
„Prišli ste ma nahradiť v jeho spálni?“
„Prišla som na dvor, aby som sa uživila svojím umom, nie telom. A preto na rozdiel od dám, ktoré sa živia telom, viem, čo je takt.“
Dvorana zmĺkla. Françoise sa otočila a opustila zahanbené dámy. Až pri odchode si všimla, že tam bolo aj niekoľko mužov, ktorí jej s úklonom uvoľnili miesto na prechádzanie.
„Zdržalo vás niečo?“ spýtal sa jej hneď po príchode kráľ.
„Len ženská hlúposť. Ale tá je asi nekonečná ako vesmír.“
„To dnes vyzerá na zaujímavú konverzáciu,“ usmial sa.
„Tak vy sa ešte smejte! Niekto z vás urobí pred dvorom šaša a vy sa ešte zabávajte!“
„To nie je trestné.“
„Mali by ste si lepšie vyberať milenky, veličenstvo!“
„Čo máte proti môjmu výberu?“
„Len to, že by ste istej slečne mali postaviť tribúnu, aby všetky intímnosti vytrúbila naraz pred celým dvorom!“
„Čo istá slečna rozprávala o mne, že to vyznelo akoby som bol v očiach dvora šašo?“
„Spýtajte sa dvora. Pochybujem, že v tejto chvíli existuje jediný dvoran, ktorý o jej prejave nevie.“
„Myslím, že to urobím. Slečna, máte voľno.“
Kráľ vybehol a ani nečakal, kým Françoise odíde. Práve vtedy sa objavil vo dverách sluha:
„Slečna, jej veličenstvo kráľovná vás očakáva na osobnú audienciu.“
Anna Rakúska sedela za pracovným stolom vo svojej komnate.
„Sadnite si, slečna. Mohli by ste mi porozprávať viac o tom incidente medzi vami a slečnou Mancini?“
„Veličenstvo je určite dobre informované, čo sa stalo vo dvorane.“
„Aj tak by som to radšej počula z vašich úst. Viem, že ste sa zastali kráľa.“
„Áno, veličenstvo. Nie je dobre, ak niekto zosmiešňovaním zhadzuje autoritu, ktorú majú iní poslúchať. Môže to viesť iba k neposlušnosti a vzbure. Myslím, že krvi v tejto krajine už tieklo dosť.“
Vtedy vstúpil do predsiene kráľ. Spoza otvorených dverí počul, že kráľovná vo svojej pracovni nie je sama a tak nechcel rušiť. Celý ďalší rozhovor si vypočul bez toho, že by chcel počúvať za dverami.
„Slečnu Mancini kráľ opustil.“
„To ju neoprávňuje klebetiť.“
„Ako by ste sa správali vy?“
„Zbalila by som sa a potichu by som odišla.“
„Vám by nechýbal kráľovský dvor?“ začudovane sa opýtala kráľovná.
„Nechcela by som byť na ňom prekážkou, veličenstvo.“
„Vaša taktnosť je obdivuhodná. Nechceli by ste zaujať miesto slečny Mancini?“
„Pro … prosím …?“
„Nechceli by ste sa stať kráľovou milenkou?“
„Nie, veličenstvo.“
„Mali by ste mnohé privilégiá a výhody.“
„A čo by bolo mojou povinnosťou za túto láskavosť voči vášmu veličenstvu?“
„Občas by ste mi porozprávali o kráľových plánoch a veciach, o ktorých by mi sám od seba nepovedal.“
„Obávam sa, vaše veličenstvo, že túto láskavosť musím odmietnuť.“
„Vám sa kráľ nepáči?“
„Jeho veličenstvo je pekný muž. Dovolím si povedať, že je dokonca krásny a vzdelaný …“
„Ale …?“
„Je prelietavý. Pri žiadnej žene nevydrží dlho.“
„To snáď záleží od toho, či si ho tá žena dokáže udržať, nie?“
„Aj tak to nepripadá do úvahy. Ak by aj svoju nestálosť zmenil a dokázal vydržať pri mne dlhšie, nemohla by som ho zrádzať.“
„Zrádzať? Obávam sa, že vám nerozumiem.“
„Vaše veličenstvo, ak by som dokázala žiť s nejakým mužom, bolo by to jedine z lásky. A ak niekoho milujem, nedokážem o jeho zámeroch hovoriť poza jeho chrbát. Prosím, vaše veličenstvo, aby ma vrátilo späť do služby, v ktorej bolo so mnou spokojné.“
„Vy túto výsadu odmietate?“
„Áno, vaše veličenstvo.“
Kráľovná sa nespokojne zavrtila v kresle. Potom však potlačila svoju neľúbosť a pokračovala, akoby sa nič nestalo:
„Drahé dieťa, vaša mladosť a nerozvážnosť je ospravedlnením vašich slov. Vaša služba bude taká ako doteraz. Nič na vašom zadelení nebudem rušiť. Popoludnie vašej služby je vyhradené kráľovi – tak ako doteraz. Môžete odísť.“
Nasledujúce popoludnie očakával kráľ s obrovskou trémou. V jeho pracovni bolo niekoľko veľkých váz. Zo záhrady si nechal priniesť ruže a záhradníkova žena mu z nich celý čas viazala kytice. Teraz boli vázy všade. V jednej boli samé žlté, v inej ružové, v ďalšej červené či biele ruže. Niekoľkokrát prešiel celú komnatu a netrpezlivo sledoval hodiny. Konečne sa otvorili dvere a v nich zastala ohromená Françoise:
„Tu je vôňa! Načo tu máte toľko ruží?“
„Pre vás.“
Nestačila si ani odložiť plášť a kráľ kľačal pred ňou a v rukách držal kyticu, ktorá predtým stála k nemu najbližšie. Boli to nádherné žlté ruže:
„Chcel som vám poďakovať za včerajšok. Nielen za to, že ste zavreli ústa slečne Mancini, ale aj za to, že ste odmietli špehovať. Všetko som si vypočul. Mali ste pravdu vo všetkom …“
Françoise stála pred ním a nezmohla sa na slovo. K životu ju prebralo len pichnutie zabudnutého tŕňa, čo zostal v kytici, ktorú jej kráľ vložil do rúk. Zobrala kyticu, vložila ju opäť do vázy, kde predtým bola a otvorila okná. Kráľ ju mlčky pozoroval.
„Vy sa ani nespýtate, kto mi to povedal?“
„Tak kto bol tým hriešnikom?“ spýtala sa s úsmevom.
„Mladý Richelieu.“
„Áno, videla som ho tam.“
„Keď sem prišiel, div netancoval. Aj tak si myslím, že sa prišiel iba spýtať na vaše meno.“
„Ako ste na to prišli?“
„Keď odchádzal, tak si frflal: Françoise de Tonnay-Charente, to si musím zapamätať!“
„Za ten čas, čo som na dvore, ma už musí poznať.“
„Pamätá si iba niektoré krstné mená, a aj to nie vždy. Aj mňa volá Ľudovít a pochybujem že vie, že som v poradí XIV. Ak si to vaše opakoval, tak mu na ňom muselo veľmi záležať.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.