Končili sme prácu v ambulancii. Bol horúci deň s teplotami nad 30 stupňov Celzia. Na chodbe bol vzduch ako na Sahare. Len si tak stál, nie a nie sa pohnúť. Sťažoval dýchanie. Rozpálená strecha nad nami mu v tom výdatne pomáhala. Pracujem v budove z panela, ktorý bol ako špirála variča a sálal. Zbalila som si veci, prezliekla sa a bez nejakého nadšenia nasadala do auta, ktorého teplota v ničom nezaostávala od tej v budove.
Presýtená teplom a zmáhajúcou únavou približovala som sa ku križovatke. Zaradila som sa do ľavého pruhu. Aby som sa nejako „naštartovala“, chcela som sa odmeniť cukríkom, ktoré na takéto prípady mám uložené v prístrojovej doske. V tom vedľa mňa niečo veľké zastalo. Cukrík práve putoval do otvorených úst, keď som zbadala šoféra autobusu. Ako sa nám tak stretli pohľady, cukrík už v mojich ústach, vystierajúcou rukou a otázkou v očiach som sa ho spýtala, či si prosí. Odpovedal súhlasným pokývaním hlavy. To všetko bez jediného slova.
Teraz sa rozkrútilo niečo, čo sme si ani jeden z nás neuvedomili. Stáli sme na jednej z najfrekventovanejších križovatiek pri „novej nemocnici“, ako ju Košičania volajú. V dvoch smeroch tri prúdy áut, kolmo na ne ďalšie dva. Dva prúdy električkovej trate dopĺňajú scenériu technickej mašinérie.
Ak sme mali otázku dotiahnuť do skutku, musela som sa zo sedadla šoférky presunúť na sedadlo prísediaceho. Súkala som sa v tenučkých dlhých šatách zo sedadla na sedadlo. Šaty so širokou sukňou, prilepené na telo, mi to neuľahčovali. Ani môj náprotivok to nemal ľahké. Musel sa vysunúť z okienka tak, že visel vonku od pupka nahor. Vyzeral ako dvíhajúca sa húsenica. Natiahnutá ruka sa vystierala smerom ku mne. Aby sa dielo podarilo, otvorila som okienko prísediaceho a natiahla aj ja tú svoju, nakoľko mi jej dĺžka stačila. Miesto za volantom ostalo prázdne.
Heuréka! Vystreté ruky oboch sa stretli a krabička s cukríkmi sa ocitla v jeho rukách! Vybral si cukrík, položil ho do úst a vracal krabičku naspäť. Vysunutá ruka z okna krabičku prevzala. Znova ten istý manéver. Presúkať sa na miesto vodiča. Uložená, už na svojom mieste, pozrela som sa na semafor. Stále bola červená! V úľave z červenej som si vydýchla. V tom – zmena farieb a dvíhajúca vlna áut sa už dávala do pohybu.
Pohľad smeroval na môjho suseda. Ten už tiež netrčal von z okna, ale bol usadený na sedadle. Pozreli sme sa spokojne ešte raz na seba. Usmiali sme sa navzájom, akoby nám práve došlo, čo sme urobili. Pohýnajúc sa na zelenú, ešte raz sme si obaja zakývali. Z križovatky som, ale, odchádzala iná.
Zmizla únava, zmizla nechuť vybavovať to ďalšie. Ostala len radosť. A tá ozdobila túto časť dňa.
Uvedomila som si, ako málo stačí na to, aby človek bol človekom. Aby prejavil zo seba to, čo je v ňom pekné. Aby to rozlial na druhých.
Ďakujem pán šofér za to Vaše pekné!
Takýto „cukrík“ predsa môžeme zo seba rozdávať každý deň.