Čo ťa tak ťahá dívať sa na Zore
postaviť sa na Špičky, dvíhať Ruky hore…
Radosťou vyšvihnúť sa, lietať …
pozrieť na Dno Duše, Myšlienky si vplietať.

[hidepost=0]

Pospájať ich Nehou z toho Opojenia
tam kde Miesto je na Ľúbosť, nie na – Dovidenia.
Vidieť, kde Dobro sa v tebe Človek snúbi
až tak, že nechceš byť sám, ideš na Zásnuby

s Túžbou, čo na teba volá: Nastúp, povediem ťa!
Zajtra začína sa Škola, Skúsenosťou obopnem ťa,
aj do Batôžka naložím, ku Pokrmu privediem ťa,
do Výšin nasmerujem, ku Radosti vyzdvihnem ťa.

Veď skús… takto koná Láska.
Jemne ona pristúpi, Kráska…
Sotva jej Vlnenie za sebou ucítiš,
no Podporu jej vnímaš, a aj precítiš

a votkáš ju do Cítenia Srdca svojho,
aby si ju uchoval na Dni trudné dvojmo.
Veď je tam, len vystri Ruku ku nej
vystelie ti Silou aj Nádejou. Sýť sa z nej,

aby si na každom Kroku svojom
myslel na Dobro, Konanie po Mojom…
Čo vie iba svetlé sýtiť, vliať do Stvorenia
nech trýska v ňom len čisté do Vyčírenia.

Veď takto je to od pradávna chcené
aby Človek čisto konal … Už len v Jeho Mene.
Čo to Ducha dvíha, ťahá tak silno hore?
Veď nemôže vidieť ďalej, než po Zore…

Nemôže, a to už prečo?…
Veď Rozum už si zase vymyslí niečo…
Veď takto to byť veru môže,
že Cit a Rozum sú občas na Nože.

Ale Chvíľočka hýrivá pozvala si seba,
nie je osamotená, priviedla aj teba…

[/content_control]