Problémy všedného dňa, starosť o chlieb každodenný – nikam pred nimi nezmizneš. Materiálna stránka života odoberá časom takmer všetky sily, požadujúc hraničnú sústredenosť pre pozemské problémy. A predsa niekedy treba jednoducho odložiť všetko nabok a podumať o večnom, duchovnom. Vtedy sa môže aj čisto materiálna strana života nanovo rozžiariť, naplní sa novým zmyslom, prinášajúc dokonca aj osviežujúcu radosť, ktorú sme v nej už nedúfali nájsť.
Môže sa stať, ak nájdeme odpovede na veľké otázky, ktoré postavil pred nás život: „Kto sme, odkiaľ a kam ideme?“, že potom sa aj materiálne starosti ukážu nie až také zdrvujúce – uvidíme ich akoby z vtáčej perspektívy. Toto od nás istotne požaduje určitú odvahu: na krídlach svojho ducha vyletieť vysoko nad pozemský zmätok. Pravdaže, nie každý to urobí, lebo to považuje za nepotrebné, či dokonca škodlivé, nerozumné. No čo už, každý si robí svoj výber.
Pozemský život. Pre človeka nie je úplne všetkým, začiatkom aj koncom jeho bytia, ale – iba začiatkom a koncom pominuteľného pozemského obalu, ktorý musia všetci opustiť po uplynutí času pozemského života. Takže obrovským dobrom je tá okolnosť, že pozemský život nám nie je dávaný jedenkrát. Musíme znova a znova prichádzať k pozemskému bytiu, kým sa, nakoniec, nestaneme natoľko duchovne zrelými, aby sme sa mohli vzniesť tam, odkiaľ sme niekedy zišli – do svojej Duchovnej vlasti, do žiarivého Kráľovstva Ducha, do ľahšej a krajšej oblasti Božieho Stvorenia.
Takže človek je duch! A uvedomenie si tohto, pre mnohých nezvyčajného faktu, je odpoveď na otázku „Kto sme?“. Sme – duchovia… duchovné bytosti, ktoré sa v zmysle prirodzenej nevyhnutnosti zviazali s materiálnymi obalmi, opustili svoju Duchovnú vlasť vydajúc sa na cestu po svetoch hmotného Stvorenia, ktoré sa tiež nazýva Vesmírom.
Ale čo je tá prirodzená nevyhnutnosť, v zmysle ktorej musíme klesať do okolia cudzorodého nášmu vnútornému (duchovnému) jadru, otvárajúc sa v tomto okolí rôznym vplyvom, nie vždy príjemným? Ak však vidíme, ako sa vyvíjajú veci v prírodnom svete, tak bez mimoriadnej námahy nájdeme jednoduchú odpoveď aj na túto otázku. Lebo táto prirodzená nevyhnutnosť je – zákon nevyhnutného vývoja, ktorým je preniknuté všetko jestvujúce!
Napríklad semená rastlín vzniknúc a dozrejúc na určených miestach, musia raz opustiť prostredie svojho vzniku a ponoriť sa do pôdy, aby sa stali zrelými rastlinami. Tam, v pôde, je im poskytnutá taká možnosť: vyklíčiť do nežných výhonkov, spevnieť, nabrať silu, vydržiac rôzne prírodné vplyvy, a, stanúc sa zrelými životaschopnými rastlinami, priniesť plody podľa svojho druhu.
Rovnako je to aj s ľudskými duchmi, ktorí sa v počiatočných etapách svojho vzniku javia podľa svojho druhu „semenami“, t. j. predstavujú iba zárodky duchovného života, zárodky budúcej duchovnej osobnosti. Preto sa na začiatku svojho vzniku ľudský duch javí ako nevedomé semienko ducha, nesúce v sebe „talent“ – možnosť vyrásť do zrelej duchovnej osobnosti – duchovného, samého seba vedomého človeka.
Plniac Zákon Vývoja duchovné semená opúšťajú „prostredie svojho pôvodu“, „Raj“ nevedomého duchovného, a vydávajú sa do „pôdy“ hmotnosti vo Vesmíre. V Biblii je tento prirodzený proces opísaný ako „vyhnanie z Raja“. Avšak nie je to trest, ale – splnenie prirodzenej túžby duchovných semien stať sa osobnosťami; splnenie vnútornej túžby po vývoji a utváraní sa.
V hmotnosti sa duchovné semená zahaľujú do rôznych obalov alebo tiel, aby neboli zraniteľnými a bezmocnými v cudzorodom prostredí. Na začiatku sa semená zahaľujú obalmi jemnejšej hmotnosti. Čím klesajú nižšie do hlbších vrstiev hmotného stvorenia – zodpovedajúc týmto vrstvám zahaľujú sa obalmi z hutnejšej hmotnosti. Vďaka týmto telám duchovné semená poznávajú hmotnosť, pociťujúc na sebe jej rôzne pôsobenia spôsobujúce dozrievanie semien a prebúdzajúce vnútorné osobné sebapoznávanie.
Takto dosiahnu hraničný bod svojho putovania svetmi hmotného stvorenia, či Vesmíru – planétu Zem. Na Zemi si semená obliekajú najhutnejší odev, hrubohmotné pozemské telo a rodia sa v pozemskej úrovni. Pozemská úroveň je veľmi dôležitá a nevyhnutná z hľadiska celkového bytia ľudského ducha.
Týmto spôsobom sme odpovedali na druhú časť otázky: „Odkiaľ pochádzame?“ Pochádzame z Duchovnej časti celkového Stvorenia, to znamená z Kráľovstva Ducha. Z tejto odpovede vyplýva aj odpoveď na otázku „Kam ideme?“ či inými slovami: „Aký je cieľ nášho putovania vo Vesmíre?“ Preto musíme pochopiť ešte jeden všeobsiahly Zákon Stvorenia – Zákon kolobehu. V zmysle tohto Zákona sa putovanie ľudského ducha hmotnosťou musí nevyhnutne skončiť jeho návratom do svojej Duchovnej vlasti. Inak povedané, cieľom nášho putovania vo Vesmíre je – duchovne dozrieť a vrátiť sa do Kráľovstva Ducha, lebo iba tam sa môže kruh nášho bytia uzavrieť.
Pre priblíženie k tomuto cieľu potrebujú semená ľudského ducha nie jeden, ale množstvo životov v pozemskom hrubohmotnom tele. Tu je nevyhnutné podotknúť, že pozemský život nie je pre ľudského ducha svojvoľný, ale je v prísnom súlade so Zákonmi Stvorenia. Základným Zákonom pritom je Zákon zvratného pôsobenia, či Zákon Sejby a Žatvy, Príčiny a Dôsledku, ktorý hovorí: „Čo človek zaseje, to aj zožne.“ Pôsobí podľa druhu „sejby“ ľudskej činnosti: myšlienok, túžob, cítení, povedaných slov a hrubohmotných skutkov.
Z tohto dôvodu sú myšlienky, priania či cítenie človeka tiež jeho výtvory, hoci sú neviditeľné v pozemskej úrovni. Avšak tieto neviditeľné diela sú základné a rozhodujúce pre všetko hrubohmotne citeľné: pre povedané slová a skutky. Všetko (myšlienky, priania, slová, skutky) prináša „úrodu“ v osude človeka, ktorú musí, v súlade so Zákonom, bezpodmienečne „zožať“, to znamená prežiť na sebe samom ako také či onaké okolnosti svojho osudu. Dobrá sejba (sejba dobrých skutkov) prináša dobrú úrodu, z ktorej sa bude človek zákonite tešiť, ale zlá sejba – zlú, nedobrú úrodu: súženie, choroby a trápenie.
Preto sú rôzne osudy a okolnosti narodenia ľudí, lebo každý ľudský duch ide svojou, prísne individuálnou cestou, stanovujúc vôľou svojho ducha kurz svojho osudu v pozemskom (tomto) a tiež v záhrobnom (onom) živote.
Potom ako ľudský duch zhadzuje pozemské hrubohmotné telo (čo zodpovedá pozemskej smrti), zostáva v jemnohmotnom záhale a vtedy sa nazýva dušou. Inými slovami, ľudská duša je – duch v jemnohmotnom záhale. Vonkoncom nie každá „sejba“ konania ľudskej duše prináša „úrodu“ v rámci jedného pozemského života, takže duša prenáša tieto svoje skutky na druhý svet, a potom ich znova prináša so sebou do nasledujúceho pozemského bytia.
Tak, skrz prežívanie účinkov svojich vlastných skutkov, ľudskí duchovia prechádzajú veľkou školou života – putujúc rozličnými úrovňami hmotnosti s cieľom vyvinúť sa na zrelú duchovnú osobnosť. Všetko toto prebieha v rámci večných a nemenných Zákonov Stvorenia, ktorých poznávanie a branie do úvahy je našou prvoradou úlohou, lebo v týchto Zákonoch je ukrytý zdroj všetkého blaha a súčasne – schodište do Kráľovstva Ducha, ktoré určite musíme použiť.
Rozvoj duchovných semien vo Vesmíre nemôže pokračovať donekonečna, ale je ohraničený určitou lehotou, so začiatkom ktorej je spojený proces oddelenia ducha od hmoty. Tento prirodzený proces sa od nepamäti nazýva Posledným Súdom.
Mnohé starobylé proroctvá o Poslednom Súde sa presne spĺňajú v súčasnosti, ktorá v sebe nesie všetky príznaky tohto, svojho druhu jedinečného svetového diania. Spomeňme, napríklad, nebývalé množstvo prírodných a sociálnych katastrof, objavenie sa nových druhov chorôb, hlboký úpadok morálky, nemožnosť ľudstva vyrovnať sa vlastnými silami s globálnymi životnými krízami na planéte. Takto sa zviditeľňuje čas Posledného Súdu, čas zberu duchovnej úrody! Samozrejme, proces oddelenia ducha od hmoty neprebehne v krátkom pozemskom čase, ako by si to priali rôzni fanaticky naladení veriaci. Z hľadiska pozemského človeka je to pomerne dlhá časové obdobie. Ale všetko je pre každého ľudského ducha signálom pre konečný nezadržateľný výber: buď-alebo.
Buď sa ľudský duch ukáže natoľko zrelý, že sa bude môcť vrátiť do svojej Duchovnej vlasti ako vedomá duchovná osobnosť postupne odkladajúca zo seba hmotné odevy, a týmto spôsobom obdrží korunu večného života v Raji, v Kráľovstve Svetla. Alebo ľudský duch uviazne v hmote. Vtedy duch zomrie takzvanou duchovnou smrťou – veď s nevyhnutným rozpadom celej hmotnosti nastane rozpad už nadobudnutého osobného vedomia ducha – až do stavu nevedomého semena ducha. Semeno ducha sa vtedy vracia do Duchovného Kráľovstva, vlastnou vinou odhodiac Bohom milostivo poskytnutú možnosť vývoja na zrelú duchovnú osobnosť. Táto mučivá duchovná smrť nie je nadarmo nazývaná večným zatratením: nesplniac svoju duchovnú úlohu duchovná osobnosť zomrie.
Možnosť vyhnúť sa duchovnej smrti nám poskytol Abd-ru-Shin v „Posolstve Grálu“. Životodarné poznanie Zákonov Stvorenia, zakotvené v „Posolstve Grálu“, sa podobá vodidlu vedúcemu z chaosu, zmätku a nevedomosti súčasnosti priamo ku Svetlu.