Vianočná rozprávka

1.

Malinké semienko ležalo v mäkkej machovej postieľke. Spalo, veľmi tvrdo spalo. Maličkí strážili jeho hlboký spánok a, hľadiac na neho, šťastne sa usmievali.
Raz najstarší z nich povedal:
„Už je čas! Čas na tvoje prebudenie,“ – a láskavo pohladil semienko.
Na poľanu vyskočil jeleň, ktorého pritiahol mach. Maličký striasol semienko z machu na piesok, a jelenie kopytá ho vtlačili do vlhkej pôdy.
Slniečko hrialo a v teplej vlhkej pôde začalo semienko pučať. Prebúdzalo sa. Starali sa oň maličké bytosti. Bolo mu teplo, ale aj veľmi tmavo. Semienko puklo s radostným pocitom niečoho nového, s presvedčením tých, ktorí sa snažia uniknúť z tesných šiat. Praskalo ďalej, až sa objavil malý biely výhonok. Bol veľmi jemný. Malí tvorovia ho napojili i nakŕmili, a výhonok rýchlo získal silu. Trošku podrástol a uvidel zhora nejaký záblesk, ešte podrástol – blikot zosilnel. Výhonok znepokojnel a chcel rýchlo zistiť, čo to žiari; predĺžil sa, zaprel sa korienkami do zeme, zdvihol hlavu a ustrnul prekvapením… Jednoducho nemohol dýchať, potom sa však zhlboka nadýchol. Pocítil ľahkosť, svetlo a slobodu. Horúce žiarivé lúče sa ho dotkli a on otvoril svoj prvý lístok v ústrety Slniečku, v ústrety prúdu udalostí prenikajúcich cez neho.
Zo zeme predierajúci sa výhonok pozorne sledoval maličký. Keď výhonok otvoril svoje prvé dva lístky, maličký radostne zaspieval pieseň nového života. Prišiel dlho očakávaný obrat v starostlivosti o výhonok a on radostne videl, ako sa po prvých dvoch lístkoch objavili ďalšie nežné zelené lístočky pripomínajúce ihličky. Čoskoro vyrástol výhonok tak, že pripomínal malý, veľmi krásny vianočný stromček.
Maličkí ho starostlivo strážili. Vždy ho ochránili pred zvieratkami. Bol taký nádherný, že sa doň presťahoval Smrečko – maličký déva. A tak vyrastali spolu. Kto bol krajší – Smrečko či smriečok – mohli povedať len Lesná Deva a maličký, ktorý sa o stromček staral.
V zime sa pri stromčeku, na poľane ukrytej hlboko v lese, stretávali všetci lesní obyvatelia – elfovia, gnómovia, dévovia. Maličkí sa radostne pozerali na tancujúcich elfov, dévovia spievali svoje nádherné melódie a gnómovia rozprávali nekonečné príbehy o podzemných palácoch a pokladoch Zeme. Všetci uctievali Toho, ktorý im toto všetko daroval. Ich srdcia horiace láskou sa otvárali v ústrety prúdom vyžarujúcim podivuhodnú vôňu Ruží – samotná Láska zostupovala k Zemi…
Tak plynuli roky.

2.

V meste išla po ulici nenáhlivým ľahkým krokom žena. Jej srdce bolo naplnené bôľom a nevnímalo adventnú atmosféru Vianoc. Márnosť nad márnosť. Ľudia prechádzajú ulicami s nákupnými taškami prekypujúcimi rôznym jedlom a alkoholom, kupujú si ako darčeky úplne zbytočné veci, hudba ohlušuje prechádzajúcich údermi bubnov, akoby im vtĺkala do hláv: „Nemysli! Nemysli!“ Chcela vykríknuť:
„Zastavte sa, ľudia! Premýšľajte – čo oslavujete?! Iba v tichu treba uctiť zostúpenie Božej Lásky! Zastavte sa hoci iba na minútu!…“
A vtedy zazrela, ako ulicou vezú obrovský smrek. Jeho vetvy mŕtvo viseli od obrubníka k obrubníku a, trasúc sa na celom tele, ťažko vzdychal. Žene sa zdalo, že tie vzdychy počuje. Každý vzdych bol ťažší a ťažší – zo smreka unikal život. Maličkí, podopierajúc vetvy, mlčky kráčali vedľa seba. Na ich tvárach sa odrážal hlboký smútok.
Žena nevidela maličkých, ale vo vzduchu neskalene cítila žiaľ. Bolo jej zrozumiteľné a blízke toto prežívanie. Súcit žiaril v jej zaslzených očiach a zašepkala:
„Maličkí, odpustite nám, ľuďom!“

3.

Smrek previezli na námestie, no žena ešte dlho prežívala svoje pocity.
Na námestí smrek postavili, ozdobili ho hračkami a obrovským množstvom farebných svetelných girlánd. Svietilo príliš veľa svetiel, ale to Svetlo, ktoré prináša Život, chýbalo. Veľmi smutný smrek sotva žil. Iba maličkí ešte udržovali jeho život.
Prišli Vianoce. Zelený krásavec sa blýskal a jeho žiar priťahoval detské oči. Deti sa tak úprimne tešili zo stromčeka a tak čisto znel ich smiech, ako žiaril i obdiv v ich očiach, až sa Smrek pozviechal a povzdychol všetkými svojimi ihličkami. Bol to radostný vzdych úľavy – toľko Lásky a Svetla z detských sŕdc sa na neho vylialo a obklopilo ho, až tíško zaspal…
Maličkí zajasali a spolu s deťmi tancovali okolo smreka, a tancoval s nimi aj Smrečko. Aj on sa prišiel rozlúčiť so svojím priateľom. Už bol z neho vysoký driečny déva.

4.

Malé dievčatko poťahalo mamu aj otca za ruky a chcelo, aby spievali a tancovali s maličkými človiečikmi a s veľmi milou bytosťou, v niečom pripomínajúcou vianočný stromček. Ale ani mama, ani otec nemohli vidieť maličkých a dévu. Oni videli iba hercov prezlečených za Mikuláša a Snehulienku. Najviac ich zaujímala otázka: „Koľko metrov má ten smrek?“ – Pretože taký vysoký ešte nevideli.