Tento obľúbený výraz obyčajne používame, keď chceme vyjadriť prirodzený popud ľudskej duše, ktorý mimovoľne vedie človeka k vytúženému cieľu alebo voľbe.

Prirodzený popud duše! – táto prirodzenosť je dôležitá pre rozlišovanie medzi tými prípadmi, kedy je človek vo svojich túžbach a voľbe skutočne hnaný hlasom srdca na rozdiel od tých prípadov, kedy je to iba zdanie, že voľba bola urobená hlasom srdca. A preto sa tento výraz nepoužíva vždy správne, ale niekedy, kvôli neznalosti vzájomných súvislostí a kvôli neschopnosti rozlišovať skutočný cit od falošného pocitu, je používaný nesprávne a vytvára neblahý zmätok – ako sa to, napokon, stáva vo väčšine prípadov. A tento zmätok, toto skreslenie a nesprávne používanie pojmov zabraňuje pokroku mnohých ľudských duší, drží ich na mieste a dokonca ich môže stiahnuť dole do priepasti.

A napriek tomu, tento výraz – „hlas srdca“ alebo „počúvať hlas srdca“ – obsahuje veľkú moc, je to sila Sprievodnej Hviezdy, ukazujúcej správnu cestu Lúčom Svetla, aby každý človek mohol prejsť životom priamou cestou k veľkej radosti, v ktorú sa ani neosmelil dúfať, ale ozvena ktorej sa skrývala v hĺbke jeho duše, v samotnom srdci jeho duše. Táto ozvena najväčšej radosti sa skrýva v ľudskom srdci ako veľký sľub, ktorý sa určite splní, ak človek bude nasledovať … hlas svojho srdca! Inými slovami, nasledovať prirodzené cítenie duše.

Prirodzenosť označuje ozajstnosť, bezprostrednosť, detskosť – v pôvodnom zmysle slova, ako ho používal Syn Boží Ježiš hovoriac ku tým, ktorí chceli nasledovať Jeho Slovo: „Buďte ako deti.“ To znamená – buďte prirodzení a spontánne detskí vo svojich túžbach, citoch, a potom vaše konanie získa silné spojenie so Životom, s Bohom, robiac vás šťastnými a bezstarostnými vo Stvorení! Vtedy sa stanete živými príkladmi toho, ako musia ľudia stáť v tomto Božom Stvorení, nenarušujúc jeho harmóniu, ale spôsobujúc rozvoj a posun dopredu všetkého, čo človeka obklopuje a tým či oným spôsobom je s ním zviazané. Takto je možné interpretovať Ježišove slovo, čerpajúce z tohto Nevyčerpateľného Zdroja bohatstva a dobra!

Nasledujme preto hlas nášho srdca – vo svojich citoch a túžbach, vo svojom želaní pochopiť podstatu vecí, aby sme neboli veľkými hračkami v rukách ešte nevedomých síl a úkazov, ale aby sme zaujali vo stvorení svoje ľudské miesto, v pokore poznajúc veľkú jednoduchosť a prirodzenosť Zákonov Stvorenia – Zákonov Božej Vôle! A vedome používajúc tieto Zákony pre svoj prospech a pre prospech svojho okolia.

Hlasom srdca! Ako v niektorých iných prípadoch, srdcom v tomto obľúbenom vyjadrení treba rozumieť ducha – vnútorné živé jadro ľudskej duše. Podvoliť sa hlasu srdca znamená podvoliť sa duchu, prirodzeným duchovným citom a túžbam, podriadiť sa hlbokej intuícii.

Vlastný duch, duchovné jadro človeka, je stredom a jadrom mnohostrannej ľudskej bytosti. Duch je pravým človekom, ľudskou osobnosťou, „Ja“, – zatiaľ čo pozemské telo je iba nástrojom, najvzdialenejším hrubohmotným obalom, ktorý dočasne využíva duch. Počas pozemskej smrti, hrubohmotného umierania, duch opúšťa hrubohmotný obal, pozemské telo, majúc teraz posledný odev z jemnejšej hmotnosti. Preto pri umieraní prítomní nevidia ani nepočujú ľudskú dušu – tak nazývame ducha odetého do jemnohmotného tela – lebo ho nemôžu vnímať pomocou svojich hrubohmotných orgánov zraku a sluchu.

Ale, pri pozemskom umieraní, pri zastavení pozemského srdca, „srdce“ ľudskej bytosti, jeho životodarný duch, neprestane existovať! Po pozemskej smrti, v jemnohmotnom tele, kráča ľudský duch svojimi cestami v takzvanom druhom svete. Jednako hranica medzi oboma svetmi – týmto a oným svetom – jednoducho neexistuje. Iba pozemskí ľudia svojím pripútaním sa k rozumu umelo rozdelili Stvorenie na dve polovice – na tento a druhý svet, nazvúc týmto svetom všetko, čo možno pochopiť alebo vidieť pomocou hrubohmotných orgánov vnímania a pomocných prístrojov hrubohmotného druhu. Záhrobným svetom nazývajú všetko, čo leží mimo dosahu týchto orgánov a prístrojov. Avšak toto rozdelenie existuje iba v ľudských predstavách, ale nie v skutočnosti. V skutočnosti takéto rozdelenie neexistuje, všetko Stvorenie predstavuje jediný nedeliteľný celok, ktorý sa skladá z množstva odštiepení alebo druhov.

Tri väčšie odštiepenia alebo druhy tu už boli spomenuté. Je to hrubohmotnosť, ku ktorej patrí i pozemské telo človeka. Druhý druh – je jemnohmotnosť. Z tejto hmotnosti pochádza obal ducha, v ktorom prebýva potom, ako nastala pozemská smrť, oddelený od hrubohmotného tela. Tretí, už spomenutý druh Stvorenia, – je druh duchovného. Najbližšie k Bohu, Zdroju Života a Stvoriteľovi, sa nachádza Duchovná Ríša – tá je skutočným domovom ľudského ducha. Tam, v Raji Duchovnej Ríše, v Ríši radostnej tvorivosti úplných ľudských duchov, nájde ľudský duch blaženosť večného života, ak sa dokáže v plnosti osobného vedomia vzkriesiť z hmotnosti, do ktorej sa kedysi ponoril ako nevedomý duchovný zárodok, nesúc v sebe iba počiatok vedomého života.

To je vlastne skutočný zmysel nášho života – celkového života, v ktorom je obyčajný pozemský život – iba krátkou časťou. Ako nevedome duchovné zárodky sme sa voľakedy ponorili do svetov hmotnosti, aby sme sa tam pomocou rôznych prežití vyvinuli na zrelé a vedomé osobnosti. V pozemských úrovniach sa tento proces odráža v postupnom dozrievaní a rozvoji pozemského tela od plodu v maternici až po dospelé osoby s množstvom skúseností a znalostí.

Upúšťajúc Duchovnú Ríšu sa ľudský duchovný zárodok odieva do obalu z najjemnejšej jemnohmotnosti, ktorá silou ľahkosti a svetlosti svojho druhu je najbližšie k Duchovej Ríši. Klesajúc ďalej si duch na seba oblieka ďalšie, stále hutnejšie obaly, až kým sa, nakoniec, nenarodí ako pozemský človek, odetý navrchu do úplne najhutnejšieho odevu – do hrubohmotného plášťa, do pozemského tela. To všetko je v záujme rozvoja samotného ducha, ktorý pritom skúša rôzne prežívania, získava nové skúsenosti a tým sa vyvíja. Na vrchole svojho vývoja sa duch stáva zrelou sebavedomou osobnosťou a ako dobrý zrelý plod Stvorenia sa môže vrátiť do Ríše Ducha, získajúc tak najväčšiu odmenu: možnosť žiť večne v Božom Stvorení ako zrelá osobnosť. To je skutočný účel ľudského bytia, a pre dosiahnutie tohto cieľa sa musíme mnohokrát narodiť na tejto Zemi.

Ale dnes tu, na Zemi, číha na ľudskú dušu najväčšie nebezpečenstvo – ocitnúc sa v pasci pozemských túžob zabudne pritom na svoj duchovný cieľ. A toto nebezpečenstvo súvisí s činnosťou ľudského mozgu, ktorého výsledkom je rozum. Sám o sebe rozum nie je zlý. Naopak – je potrebný pre ducha ako nástroj v pozemskom prostredí. Pri tomto však musí rozum zaujať podriaďujúce postavenie voči duchu. Teda duch musí viesť, riadiť, a rozum má uskutočňovať duchovné túžby v pozemskom. V tomto prípade spojenie ducha s rozumom nenarušuje harmóniu Stvorenia ani jeho Zákonov, pretože podľa Zákona Stvorenia je správne, keď vyšší duchovný druh vedie nižší hrubohmotný druh, ku ktorému patrí rozum.

Ale ak sa pozemský človek podriadi prepestovanému rozumu, odvrhujúc všetky duchovné túžby a cítenie na druhé miesto, podriaďujúc ich svojej rozumovej činnosti zameranej iba na pozemské, vtedy sa harmónia rozbíja a začína chaos prinášajúci problémy a utrpenie v prvom rade pre človeka, ktorý porušil Zákon Stvorenia. Vtedy sa objavuje v Stvorení a na Zemi zlo, ktoré vzniká výlučne z pripútania pozemského človeka na svoj rozum, na úkor hlasu srdca, hlasu svojho ducha. A všetko zlo s osudovou nevyhnutnosťou prináša človeku iba utrpenie a biedu, nedostatok radosti a ozajstného šťastia. Dnes je to na Zemi epidémia, hroziaca schvátiť celé ľudstvo do priepasti duchovnej smrti.

A to všetko preto, že človek prestal počúvať hlas svojho srdca! Prestal počúvať cítenie svojho ducha a výhradne sa podriadil pozemskému pod vedením rozumu. Pádom do hriechu, na základe ktorého, koniec koncov, vyrástol dedičný hriech, človek sám roztrhol spojenie so životodarným Zdrojom Života. Tak sa človek ocitol na pokraji nebezpečnej priepasti, kde ďalší krok znamená, že stratí právo na vedomé bytie vo Stvorení a bude vymazaný z Knihy Života.

Preto sa pozemský človek musí nevyhnutne naučiť znovu počúvať hlas svojho srdca a konať podľa neho. Hlasom srdca.