„Všetci, ktorí kedysi za Kristových čias zavrhovali Slovo, sú dnes na zúčtovanie opäť inkarnovaní na tejto zemi…“ (Prednáška „Čo oddeľuje dnes tak mnoho ľudí od Svetla?“)

Jeden z možno najviac poučných prípadov takejto inkarnácie bola Terézia Neumann (Therese Neumann), tiež známa ako „Resl z Konnersreuthu“ (Resl – zdrobnené meno Terézie).
Terézia sa narodila v roku 1898 v bavorskej dedine Konnersreuth. Bola prvým dieťaťom z jedenástich detí v jednej chudobnejšej rodine. Dostala vzdelanie v miestnej národnej škole a túžila zložiť sľub a stať sa mníškou-misionárkou. Avšak ako dvadsaťročná si poranila chrbticu, čo viedlo k ochrnutiu nôh a neskôr celého tela a pridružila sa aj slepota. Tak sa začínali jej trápenia, ktoré časom vyústili do širokej publicity, keď sa jej začali spontánne objavovať na tele stigmy – rany na tele totožné s tými, ktoré nieslo telo Syna Božieho Ježiša. Boli to krvácajúce rany na hlave, pripomínajúce stopy tŕňovej koruny; rany na nohách a rukách – pripomínajúce stopy od klincov; rana v oblasti hrudníka – akoby od hrotu oštepu.
Prvý raz sa to stalo počas veľkonočného pôstu v roku 1926 potom – ochrnutie a slepotu v tomto čase už nemala. Ako o tom píše jeden z jej životopiscov:

„V noci na piatok 4. marca 1926 mala víziu – videla Krista v Getsemanskej záhrade o On, podľa jej slov «uprene na ňu pozeral». V tej chvíli pocítila neuveriteľnú bolesť v ľavej časti hrudi a na tom mieste sa objavila hlboká krvácajúca rana. Predchádzajúce videnie sa objavilo aj v ďalší týždeň, znova v noci na piatok a jej rany sa znova otvorili. A ďalší pôstny týždeň sa všetko zopakovalo. V noci na piatok pred Veľkonočným týždňom uvidela, ako Kristus nesie kríž na Golgotu a ako sa potkol pod krížom. Predtým jej sa darilo ukryť krvácanie pred rodičmi, ale tento raz sa to nepodarilo. Na Veľký piatok bola, podľa jej rozprávania, svedkom celého Kristovho utrpenia až po smrť na kríži. Tým, ktorí boli okolo nej, sa zdalo, že umiera, tak ťažko jej bolo. Z jej očí tiekli potôčiky krvi. Okolo tretej hodiny nastala agónia a potom utrpenie skončilo. Keď sa Terézia prebudila, hneď pocítila bolesť na rukách a nohách, otvorili sa jej stigmy, ktoré boli v jej prípade malé, okrúhle, krvou mokvajúce ranky. Nechcela, aby sa o tom niekto dozvedel, ale rodičia to nemohli zatajiť prichádzajúcemu farárovi, lebo bolo ťažké skryť pred ním rany na rukách chorej, keď jej prišiel na Veľkonočnú nedeľu poskytnúť prijímanie. Farár bol otrasený. Rany ľahko krvácali ešte dva týždne a potom sa pokryli tenučkou kožou tak, že si Terézia mohla umyť ruky. Keď sa rany neošetrili, na koži sa vôbec neobjavili žiadne stopy zápalu alebo hnisania. Avšak keď sa ich pokúsili ošetriť, či už doma alebo zdravotnícky, okamžite sa vyskytli také závažné problémy, že sa s ošetrovaním muselo prestať, hoci Terézia dlho nestrácala nádej, že jej liečenie pomôže, lebo jej bolo nepríjemné, že budú prichádzať ľudia a obdivovať ju ako vzácne zviera. Čo to všetko znamená? Odpoveď na túto otázku nepoznala.
Od tých čias sa rany pravidelne otvárali každý piatok, krvácali a znova sa pokrývali tenkou kožou. Do svojej smrti v roku 1962 zakúsila vyše sedemsto ráz nezmenené utrpenie, ktoré nasledovalo po jej videniach krížovej cesty a Kristovej smrti.“ (Z knihy Wolfganga Johannesa Becka „Terézia z Konnersreuthu“)

Žiaľ, súdiac podľa toho, že Teréziine utrpenie neskončilo do jej pozemskej smrti, ona a tiež zainteresovaná široká verejnosť nepoznali skutočnú odpoveď na otázku: Čo to všetko znamená?
To všetko neznamená „milosť zhora“ ani „vyvolenosť“ Terézie, ako verili vtedy a veria aj teraz mnohí na základe príslušného rozhodnutia z Vatikánu o „svätosti“, ale neoblomnú, starostlivú a neúnavnú činnosť Pravekých Zákonov Božej vôle, ktorá ustanovuje: čo človek zasieva, to aj stonásobne zožne! V stigmách sa prejavilo zvratné pôsobenie ťažkej karmy ľudskej duše, ktorá sa bez donútenia z tretej strany horlivo vysmievala Synovi Božiemu Ježišovi počas jeho utrpenia na kríži. Ak by Terézia pripustila tento fakt, prestala sa cítiť „vyvolenou“ a pokorne poprosila Boha a odpustenie, jej stigmy by zmizli a už by sa neobnovovali.
Vtedy by sa pravdepodobne splnili slová sľubu, ktoré Terézia počula v jednej zo svojich vízií, že cez jej utrpenie sa zachráni viac duší, než cez najskvelejšie kázne. Podľa toho samotná Terézia i zainteresovaná široká verejnosť by museli prehodnotiť mnohé súčasné poňatia a predstavy, ak by chceli ísť cestou poznávania neochvejnej Božej Vôle, pôsobiacej vo Stvorení v presnom časovom slede! Vtedy by muselo ľudstvo prehodnotiť zakorenenú falošnú doktrínu o utrpení. Základom tohto rozšíreného falošného učenia je to, že utrpenie v tom-ktorom prípade je akýmsi znakom vyvolenosti z Výšin alebo páčiacou sa obeťou Bohu zo strany trpiaceho.
A tak je potrebné prehodnotiť túto nepravdivú predstavu o utrpení. A možnosť prehodnotiť ponúka Posolstvo Grálu, ktorého jednotlivé prednášky začal Abd-ru-shin publikovať od roku 1923. Tak v prednáške „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ sa píše:

„Myslite jednoducho ako deti! V tom spočíva zmysel tých veľkých slov: «Ak nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva Božieho!»
Cestu k nemu nikdy nebude možné nájsť pri dnešnom komplikovanom myslení. V cirkvách a v náboženstvách to nie je inakšie. Keď sa tam hovorí, že utrpenie pomáha nahor, že sú to omilostenia Božie, tak je v tom zachytené malé zrnko Pravdy, ale je skrášlené a silne znetvorené. Lebo Boh nechce nijaké utrpenie svojho národa! Chce len radosť, lásku, šťastie! Cesta k Svetlu nemôže byť vôbec iná. Na ceste k Svetlu môžu byť iba vtedy kamene, keď si ich tam človek skôr nakladie.
Zrnko Pravdy o utrpení je v tom, že utrpením sa môže odpykať nejaká vina. To nastane však len tam, keď človek pozná utrpenie ako vedome zaslúžené! Podobne ako to urobil prosiaci lotor na kríži.“

Druhý lotor na kríži sa, podľa Evanjelia, posmieval ukrižovanému Ježišovi, čím uvalil na seba ťažkú vinu, takže musel niesť na svojom tele stigmy vo svojich nasledujúcich životoch a tie sa opäť stali skutočnosťou v 20. storočí ako Terézia Neumann z Konnersreuthu!
Medzi množstvom iných prípadov stigmatizácií, „Ježišových rán“, prípad Terézie Neumann bol výnimočný a stal sa svetovou senzáciou. Pritiahol pozornosť nielen duchovných, ale aj osobností verejného života, a taktiež vedcov, ktorí si lámali hlavy napríklad nad nasledovným faktom. V čase svojich videní nevzdelaná Terézia niekedy počula a mohla potom úplne zopakovať celé frázy v rôznych dialektoch aramejského jazyka, ktorým sa rozprávalo v časoch evanjelií v Judey.
Postupne vznikol okolo Terézie kruh zainteresovaných a spolucítiacich osôb a, nepochybne, niektorí z nich by mohli rozhovorom usmerniť jej myslenie k uvedomeniu si pravej príčiny jej utrpenia, vopred samostatne rozlúštiac túto otázku vďaka Posolstvu Grálu.
Tak bolo predurčené, aby utrpenie stigmami poznamenanej Terézie dostalo širokú popularitu, a pritom sa mnohým dušiam, vrátane duše samotnej Terézie, otvorila možnosť zbaviť sa bývalej viny a zachrániť sa – za predpokladu, že všetkými bude spoznané nemenné a nezrušiteľné pôsobenie Božej Vôle, Prvotných Zákonov Stvorenia, a nimi samými zavrhnuté klamné predstavy o smrti Syna Božieho Ježiša na kríži ako svätej obeti, ktorú prijal Boh pre spasenie ľudstva! –

„Kríž s lúčmi alebo žiariaci Kríž je teda Pravda vo svojej pravlastnej forme. A keďže človek môže stúpať jedine pomocou Pravdy, a nie inak, tak ľudský duch nájde skutočné spasenie tiež len v poznaní alebo v znalosti Božskej Pravdy!
Keďže spása spočíva opäť jedine v Pravde, vyplýva z toho, že kríž, teda Pravda, je spasiteľským Krížom alebo Spasiteľovým Krížom!
Taký je Kríž Spasiteľa! Ale Spasiteľom pre ľudstvo je Pravda! Iba znalosť Pravdy, a s tým spojené použitie cesty v Pravde spočívajúcej alebo v Pravde ukázanej môže ľudského ducha vyviesť z jeho terajšej zmätenosti a poblúdenia nahor k Svetlu, spasiť ho, vyslobodiť ho zo súčasného stavu.
(…)
Preto Syn Boží povedal ľuďom, aby vzali na seba tento Kríž a nasledovali ho, čo teda znamená, aby prijali Pravdu a žili podľa nej! Aby sa vpravili do Zákonov Stvorenia, naučili sa im dôkladne rozumieť a využívali Ich samočinne pracujúce účinky len na to Najlepšie.
Čo však opäť neurobila obmedzená ľudská myseľ z tejto jednoduchej a prirodzenej skutočnosti! Bohom a Synom Božím, jeho vyslancom, nechcenú náuku o utrpení! A tak sa vydali na nepravú cestu, ktorá nie je v súlade s ukázanou cestou, ale odvádza ďaleko od Božej Vôle, ktorá chce viesť len k radosti, namiesto k utrpeniu.“ (prednáška „Svetový učiteľ“)

V už citovanom životopise Terézie Neumann sú také slová, ktoré v sebe nesú strašný symbolický zmysel:

„Keď prídete do Konnersreuthu, môžete navštíviť hrob Terézie, ktorý je celý vyložený tabuľkami vo všetkých európskych jazykoch: – „Ďakujem!“, „Som vyliečený!“, Pokračuj v tom istom duchu, Resl!“

„Pokračuj v tom istom duchu…“ – Nadšení obdivovatelia by mali vedieť, čo znamenajú pre samotnú Teréziu tieto slová ich želaní! Tvárou v tvár tvrdej realite ich želania ľudskému duchovi neznamenajú nič iné, ako želanie duchovnej smrti, večného zatratenia, lebo „duch“ spomenutý v želaní – je „duch“ vzdorujúci Božej Vôli.
Tak ľudstvo ľahkomyseľne zahodilo jednu z mnohopočetných možností oslobodenia sa od ťažkej karmy, ktorá začala v strašnom previnení – v zavraždení Syna Božieho na kríži. Táto možnosť bola poskytnutá vďaka životu Terézie Neumann – ľudskej duši, ktorá kedysi ťažko zhrešila pri utrpení Syna Božieho na kríži a nikdy sa jej nepodarilo zbaviť sa svojho strašného bremena dokonca ani pod mocným vedením zo Svetla.

Foto: Walter J. Pilsak, Waldsassen, GNU Freie Dokumentationslizenz