Koho je možné pokladať za svätého?

„Vzdajte Pánovi Slávu za Jeho dokonalosť. V tom je kľúč k nevyriešeným záhadám všetkého bytia“. (Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy, Posolstvo Grálu, prednáška „Blúdenie“)

– – –

„A štyri živé bytosti, jedna každá z nich, mali po šiestich krídlach okolo, a zvnútra boli plné očí. A nemajú odpočinku ani vodne, ani v noci a hovoria: Svätý, svätý, svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde.“ (Zjav. 4:8)

– – –

Ľudstvo má v súčasnosti množstvo takzvaných svätých, to jest takých ľudí, ktorí vzhľadom na svoje zvláštne duchovné zásluhy dostali, údajne, osobitné miesto v nebi – boli Bohom pred ostatnými ľuďmi vyzdvihnutí. Takíto svätí sú v rímsko-katolíckej i v pravoslávnej cirkvi, rovnako v rámci rozličných siekt a náboženských skupín.

Tak má ľudstvo celý panteón svätých – ľudských duchov, ktorí kedysi žili (alebo ešte žijú) na zemi a ktorí sa, podľa ľudskej mienky, stali mimoriadne podobní Bohu. A hľa, dav veriacich sa k týmto svätým modlí: prosia ich, aby sa prihovárali za nich pred Bohom, prosia o pomoc v núdzi, o vyliečenie, atď. A predsa v živom tkaní stvorenia, rýchlo a neustále sa rozvíjajúceho, sa toto ľudské tvrdenie nezhoduje, odporujúc v samej podstate Večným Zákonom tohto Stvorenia, so Zákonmi Boha, s Jeho Svätou Vôľou.

A tieto Zákony nezmeniteľnej Božej vôle hovoria:

„Žiaden ľudský duch sa, ani na vrchole svojho vývoja a dokonalosti, nemôže a nikdy ani nestane svätým, to jest svätým duchom.“

Svätý človek, svätý ľudský duch! Táto – klamlivá predstava, na ktorej základoch je položené sebazbožňovanie človeka, nadhodnocujúceho svoj význam vo Stvorení. To je dôsledok pádu do hriechu a následného prvotného hriechu – vlády prepestovaného rozumu a duchovnej lenivosti ľudstva, vedúcich k pokriveniu a znehodnoteniu mnohých pojmov. Lebo pojem svätosti súvisí len s Bohom a nie je a nemôže byť iný svätý Duch, ktorý by vychádzal priamo zo Samotného Boha ako Jeho Vôľa, skrz ktorej Stvorenie vzniklo a trvá.

Takto, v prípade ľudského pokusu prisvojiť si svätosť, sa jedná o rovnaké rúhanie, ako keď sa pokúsi prisvojiť si Božské:

„Sebazbožňovanie, ktoré sa prejavuje tvrdením, že Božské je v človeku, je špinavé ohmatávanie vznešenosti a čistoty vášho Boha, čo znesväcuje pre vás to najsvätejšie, k čomu vzhliadate s najblaženejšou dôverou!“ (prednáška „Čo oddeľuje dnes tak mnoho ľudí od Svetla?“)

Nie je to inak ani so svätosťou u človeka!

Samozrejme, nie je nič zlé a nesprávne na tom, že my, ľudia žijúci na zemi, prosíme o pomoc svojich duchovných pomocníkov a vodcov. To je správne – a plne zodpovedajúce Zákonom Božím, lebo v duchovnom svete sú vždy duchovní pomocníci, pripravení pomôcť nám v tiesni a ťažkostiach, pokiaľ o to vrúcne prosíme v modlitbe, čiže sa v neuvedomenom ťažkom prežívaní svojho ducha otvárame Svetlu. A predsa to nie sú „svätí“, – ale takí istí ľudskí duchovia, ako aj my, ibaže už opustili zem (to znamená prešli bránou pozemskej smrti) a sú pri tom schopní duchovne viesť ľudí na zemi.

Už samotné poznanie o reinkarnácii ľudských duchov – o ich opakovanom vtelení do pozemských tiel, vyvracia vážnosť „inštitútu svätosti“, robiac z neho absurdné ľudské tvrdenie. Predstavme si takúto situáciu: niektorí z tých, ktorých niekedy katolíci uznali za svätých sa môžu, v nasledujúcom pozemskom vtelení, obracať v modlitbe o pomoc k … sebe samému, nepamätajúc si svoj predchádzajúci pozemský život. Toto je úplne možné, pokiaľ sa, povedzme, niekto z kanonizovaných „svätých“ opäť vteľuje do katolíckeho prostredia. Kde je tu logika a zdravý úsudok, ktoré sú vlastné všetkému pravdivému, zachvievajúcemu sa v harmónii s Večnými Zákonmi Stvorenia?

Čo sa deje vtedy, keď sa cirkevne veriaci človek modlí k tomu či onému „svätému“ a modlitby sa vyplnia tak, že prosiaci človek dostáva pomoc v núdzi alebo vyliečenie z choroby? Pri tomto je nutné správne chápať samočinný účinok modlitby, ktorý závisí len a len od vnútornej otvorenosti človeka Svetlu a to aj napriek tomu, že táto duchovná otvorenosť je rozumovo nepochopiteľná alebo plne nezodpovedá rozumovým názorom človeka. Takže, ak sa človek modlí ku „svätému“ a pomoc zjavne prichádza, tak to vonkoncom neznamená, že človeku pomohol práve tento konkrétny „svätý“, ku ktorému bola nasmerovaná prosba o pomoc! Znamená to však, že sa človek vnútorne otvoril Božej pomoci, ktorá je vždy naporúdzi. Napríklad nečakané uzdravenie z choroby príde vďaka tomu, že človek, vďaka sile a čistote svojho cítenia v modlitbe alebo v ťažkom prežívaní svojho ducha, obdržal prístup k liečivej Božej energii. Kľúčom k tomuto blahodarnému prameňu energie, a teda aj k obdržaniu pomoci, je iba cítenie človeka, ale nie „svätý“. Hoci, napokon, pomoc v tom či onom prípade môže byť poskytnutá práve aj tou osobou, o ktorej človek uvažuje ako o svojom duchovnom ochrancovi. V každom prípade všetko prebieha vždy v rámci Zákonov Stvorenia, ktoré sú jednoduché, prirodzené a logické – v rámci Zákona Zvratného Pôsobenia, Zákona Príťažlivosti Rovnorodého a Zákona Duchovnej Tiaže!

Stvorenie sa neprestane pohybovať a nepretržite rozvíjať iba preto, že si to želajú ľudia, ktorí sami seba nazývajú svätými služobníkmi a ktorí slepo veria cirkevným nariadeniam! Taktiež ani na vrchole svojho rozvoja sa človek nestane svätým, pretože pojem svätosti je kvalitatívny pojem majúci vzťah k druhu pôvodu. Druh pôvodu ľudského ducha – Duchovné, vzniklo skrz Ducha Svätého! A preto človek – je iba duch, vždy iba duch, no nikdy nie svätý duch. Nie je možné sa vyvinúť na svätého ducha alebo sa ním platne stať za nejaké osobné zásluhy alebo „za odmenu“ – svätým je nutné byť od počiatku, podľa svojho druhu pôvodu.

V Posolstve Grálu je napísané: „Svätý je iba Boh!“ (prednáška „Kult“)

Čo môže byť jasnejšie a jednoduchšie, ako tieto slová? Keď sa, napríklad, na rôznych miestach v Biblii hovorí o svätých anjeloch, treba pod týmto rozumieť bytosti, ktoré sa vždy zachvievajú v súlade so svätou Vôľou Božou, ktoré sú Jej vykonávateľmi a zvestovateľmi. Takéto bytosti sú v Božej sfére, v Praduchovnej ríši aj v Duchovnom. A predsa nie sú sväté, ale sú len poslami svätej Božej vôle. – Svätý je iba Boh!

„Svätý, svätý, svätý Pán Boh Všemohúci, Ktorý bol, je a bude“ – tak nepretržite vzývajú okrídlené bytosti na stupňoch Božieho trónu v sfére priameho Božieho vyžarovania (Božej sfére)! Svätý je Pán Boh, ale nie tieto najmocnejšie bytosti alebo anjeli!

Čo sa potom hovorí o nás, ľuďoch, nedokonalých tvoroch duchovnej sféry Stvorenia, nachádzajúcej sa v spoločnom Stvorení v omnoho väčšej vzdialenosti od Boha, než je Božská sféra s jej bytosťami? Nájde sa v nás čo len prášok svätosti?

Keď sa v Biblii hovorí o svätých, v zmysle spravodlivých, Bohu sa páčiacich ľuďoch, tak je na týchto miestach opäť nutné chápať pôsobenie človeka v súlade so Zákonmi Stvorenia, Zákonmi Boha. Človek pri tom prijíma Bohom zosielanú silu Ducha Svätého na budovanie a vzostup seba aj svojho okolia, dozrievajúc i vystupujúc pritom po stupňoch Stvorenia vyššie – čo je správne z uhla pohľadu Zákonov Stvorenia. Meradlom pri tom je iba Svätá Vôľa Božia, Večné Zákony Stvorenia, ale nie mienka ľudí, ktorí vo väčšine prípadov Vôli Božej nerozumejú. A predsa človek aj v tomto prípade zostane iba duchovný (podľa druhu svojho pôvodu), ale nie svätým, – spravodlivo používajúc silu Ducha Svätého, ktorá mu bola prepožičaná.

A preto iba Pán Boh, Stvoriteľ všetkého, je svätý od prvopočiatku – čo je priamo späté s čistotou a dokonalosťou vlastnej iba Bohu. Iba jemu jedinému, bezvýnimočne! A tiež, samozrejme, Jeho synom (Častiam Boha) – Ježišovi a Imanuelovi, zosobneniam Božej Lásky a Spravodlivosti. Iba títo dvaja Boho-ľudia, dve Osobnosti, Syn Boží Ježiš a Syn Človeka Imanuel, sú v pôsobení svätí, od prvopočiatku, na základe druhu Svojho pôvodu, nesú Boha v sebe!

– – –

Svätosť! Čo prináleží Bohu, neprináleží nikomu inému!

Preklad: Božena Rákošová