„Áno, obaja to vedeli. Lenže nakoniec mi zakázali sa s ním stretávať i rozprávať. Tak sme sa stretávali v lese. O tom už nevedeli a boli spokojní. A ja tiež.“
Karol vstal a znovu sa chvíľu prechádzal. Ruka ho bolela. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (16. pokračovanie) →

Prešlo niekoľko dní a Karol dostal návštevu. Prišiel za ním Bořek, Beátin otec. Dal sa ohlásiť na osobnú audienciu, že sa chce opýtať, ako sa jeho dcéra na kráľovskom dvore drží. Namiesto otázok o dcére však začal Bořek o niečom úplne inom. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (15. pokračovanie) →

V ten istý deň zašla Beáta za Orlíkom. Povedala mu, čo s Arnoštom chystajú a poprosila ho o pomoc. Súhlasil. A tak mu vysvetlila celý plán. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (14. pokračovanie) →

Len čo si Beáta vo svojej spálni unavene sadla, ozvalo sa nesmelé zaklopanie na dvere. Vstala a otvorila.
„Poď ďalej, Karol,“ vyzvala ho a on bez slova vošiel. Až keď už bol dnu, začal: Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (13. pokračovanie) →

O niekoľko dní Karol nevymyslel nič múdrejšie, ako znovu zájsť za mníchmi.
„Beáta, išla by si so mnou do kláštora?“
„Ku tým zhýralcom? Veď si mi to zakázal.“ Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (12. pokračovanie) →

Od toho dňa sa Arnošt zotavoval veľmi rýchlo. Beáta chodila za ním a dvakrát denne mu preväzovala zranenie. Ranu dobre povymývala vínom a prikladala mu na ňu roztlčený skorocel. Liečba bola veľmi úspešná a rana sa nezapaľovala. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (11. pokračovanie) →

O niekoľko dní sa jej arcibiskup u Karola opýtal:
„Tak čo, pani Beáta, už môžeme pokračovať v ďalších poznávacích cestách?“
„Tých kláštorných?“
„Áno. Chcel som sa vás spýtať, či ste sa už spamätali.“
„Och, áno. Môžeme ísť hoci aj dnes večer. Pravda, ak nám to Karol dovolí.“

Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (10. pokračovanie) →

Plná moc

Beáta sedela v Karlovej pracovni. Ona mlčala a on hundral:
„Toľko toho treba vybudovať a ja mám zviazané ruky! Otec mi nechce dovoliť konať nič, čo by som chcel a čo by viedlo k niečomu lepšiemu! Vraj mám byť opatrný! Takto iba sedím a nič za mnou nevidno! Poveril ma panovaním a zakázal mi všetko!“ Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (9. pokračovanie) →

Ráno sa objavil vo dverách. Ležala oblečená na posteli a oči upierala do stropu.
„Vy ste už hore? Poďte sa najesť.“
„Nechcem jesť! Dajte mi pokoj!“ Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (8. pokračovanie) →

Stanovený čas sa krátil a Karol sa odhodlal, že s ňou prehovorí. Pod rúškou noci prišiel za ňou posledný raz. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (7. pokračovanie) →