Kastelánka jeho veličenstva (16. pokračovanie)

„Áno, obaja to vedeli. Lenže nakoniec mi zakázali sa s ním stretávať i rozprávať. Tak sme sa stretávali v lese. O tom už nevedeli a boli spokojní. A ja tiež.“
Karol vstal a znovu sa chvíľu prechádzal. Ruka ho bolela.
„Beáta, nechcela by si si ísť ľahnúť? Už je neskoro.“
„Ty ma posielaš spať? Veď vždy, keď si mal bolesti, som tu musela byť s tebou do rána.“
„Tie bolesti nie sú už také veľké. Pokojne sa vyspi. Keby bolo treba, pošlem po teba.“
„Karol, sľúbil si mi, a to bolo už veľmi dávno, že k sebe zavoláš Řehořa a jeho bratov. Ešte si to neurobil. Zavolaj ich, prosím.“
Karol neodpovedal a Beáta ani odpoveď nečakala. Kývla na rozlúčku hlavou a odišla spať. Vtedy sa zdvihol aj Arnošt, ale Karol ho zadržal:
„Arnošt, zostaň. Chcel by som sa s tebou porozprávať.“
„O Beáte?“
„Ako si na to prišiel?“
„Keď si ju tak ochotne posielal spať.“
Prisvedčil, nalial do pohárov silné staré víno a porozprával v stručnosti, akú návštevu mal a s kým sa to pobil. Arnošt bol prekvapený. O Bořkovi síce nemal vysokú mienku, ale že príde vydierať panovníka, to naozaj nečakal.
„Arnošt, teba by som sa chcel spýtať: Dokázala by ma Beáta zradiť?“
„To sa pýtaš ty, Karol? Myslel som si, že ju poznáš najlepšie.“
„To, čo si myslím ja, je teraz vedľajšie. Tak dokázala by to urobiť?“
„Nie. Beáta nie je schopná zradiť nikoho.“
„Odkiaľ berieš takú istotu? Veď jej otcom je Bořek!“
„Nech by bol jej otcom ktokoľvek, Beáta ťa nezradí. Ani teba, ani mňa ani nikoho zo svojich priateľov. Pamätáš sa, ako ti pohotovo zachránila život a ty si ju pasoval za rytiera? Tak pohotovo zachraňovala aj mňa, keď ma napadol ten vrah. A keby si videl, ako sa u mňa prihovárala za tých šiestich väznených mníchov. Nakoniec presvedčila nielen mňa, ale aj Orlíka a my sme tam s ňou išli. To by predsa zradca nedokázal! A nakoniec – pamätáš sa, ako vyliala jed, ktorým ťa mala otráviť? Ešte o nej pochybuješ?“
„Vieš, Arnošt, rád by som mal tvoju istotu.“
„Keď som ležal v bezvedomí, sedela pri mne a starala sa o mňa. Vtedy som sa preberal z bezvedomia. A vieš, čo som videl? Krásneho anjela s peruťami a so žiarivou hviezdou na čele. Až potom som videl jej pozemské telo.“
„Mne sa zdá, že z teba hovorí to víno.“
„Možno zo mňa hovorí víno, ale už aj starí Rimania hovorili, že vo víne je pravda.“
„Vieš, Arnošt, závidím ti, že si ju mohol vidieť tak. Ja som ju takto ešte nevidel. Asi máš pravdu. Len keby som mal tú tvoju istotu!“
„Chceš mať istotu? Splň Beáte želanie a zavolaj toho Řehořa a jeho bratov k sebe. Môžeš sa ich na to opýtať.“
Karol premýšľal a nakoniec musel uznať, že Arnošt má pravdu. Ešte v tú noc napísal pozývací list pre Beátiných priateľov. Títo traja muži skutočne prišli veľmi skoro na dvor. Řehoř už bol ženatý. A kráľ sa ho na všetko pýtal. Dozvedel sa, že Beáta to u Bořka mala omnoho horšie, než hovorila.
„Vidím, pane, že ste sa po Beátinom odchode oženili. Nechýbala vám?“ ešte sa opýtal Řehořa.
„Veľmi. Ale moja matka mi povedala, aby som nesmútil, že Beáta je výnimočná žena a jej úlohou nie je byť ženou obyčajného muža. Má prinášať dobro pre mnohých a tak bolo iba dobre, že ju otec odviedol na dvor, lebo tu môže vykonať viac. Doma by mala zviazané ruky a bola by nešťastná. Ona potrebuje pracovať, veď pre čo iné by ju túžba hnala za vzdelaním, keby ho v živote nepotrebovala?“
Po tomto rozhovore bol Karol omnoho pokojnejší a o Beáte už nikdy nepochyboval. Dokonca takmer prestal žiarliť. A zároveň získal do Orlíkovej družiny troch nových rytierov.

Vzťah medzi Karlom a Beátou dostával čoraz väčšie trhliny. Ona sa k nemu správala chladne až odmerane, on si ju tým viac privlastňoval a znovu žiarlil. Ona mu nedokázala odpustiť, že ju neuchránil pred svojím otcom a on nedokázal pochopiť, čo bolo za tým, čo ju tak veľmi zmenilo a utekal k milenkám.
Práve sedela vo svojej komnate a práve sa rozhodla, že od neho odíde. Rozmýšľala, kde pôjde a čo bude robiť, keď ju schmatli silné ruky. Druhé silné ruky jej zaviazali ústa skôr ako stačila skríknuť. A tretie svietili lampášom tým dvom, keď ju viedli po chodbách kráľovského paláca.
Priviedli ju do krídla, kde mal svoje komnaty kráľ a na jednej z nich otvorili dvere. V miestnosti sa svietilo. Traja muži ju mlčky odovzdali štvrtému a potichu odišli. Ten jej rozviazal ústa a zastal si pred ňu. Bol to Luxemburg. Stál tak blízko, že cítila z neho vôňu bylinkového kúpeľa, ktorá sa miešala s vôňou vína.
Usmiala sa na neho a uklonila sa. Ján zostal prekvapený. Čakal krik, škriabanie, zauchá, ale s úsmevom nerátal ani v najodvážnejšom sne. Zneistel: „Vy snáď máte radosť z toho, že som vás dal uniesť…“
„Vaše veličenstvo, rozhodla som sa, že Karla opustím. Naháňa stále nové milenky a vyčíta mi, že som bola vtedy s vami … Nedá sa s ním vydržať.“
„Hm, to je vážne. Asi vám teda príde vhod moja ponuka. Chcem vás zobrať so sebou do Francúzska.“
„Do Francúzska? A prečo nie. Máte tu ešte z toho dobrého vína?“
„Myslíte z toho, čo sme pili naposledy?“
„Veľmi mi chutilo.“
„Sadnite si, madam. Mám omnoho lepšie víno než minule,“ Ján nalial do dvoch veľkých pohárov a jeden jej podal do ruky. Posunkom jej naznačil, aby sa napila. Poslúchla, uchlipla si trošku kým Ján vypil plný pohár. Potom pokračovala:
„Vaše veličenstvo, obávam sa, že Karol urobí nejakú hlúposť. Strašne na mňa žiarli. Ale keby ste mu pridali viac kráľovských povinností, nechal by ma na pokoji. Viem, že uvažoval o tom, že ma vymení za kráľovskú korunu.“
„On o tom uvažoval?“
„Pokúšal sa mi svoje rozhodnutie zdôvodniť. Ale prečo by sme to teraz nevyužili,“ Beáta zobrala karafu a naliala do oboch pohárov. Teraz podala ona pohár kráľovi a posunkom ho vyzvala, aby pil. A on pil. Po každej vete vypil pohár až do dna a ona mu štedro nalievala.
„Vy máte nejaký návrh?“ opýtal sa jej keď mu už víno dvíhalo náladu.
„Mám, vaše veličenstvo. Čo keby ste mu napísali plnú moc?“
„Prosím?“ nechápavo sa opýtal.
„No, aby ste ho splnomocnili. Teraz má toľko času, že naháňa iba frajerky. A mňa kontroluje a dokonca mi nedovolí ani len prehovoriť s iným mužom.“
„Tak toto mu zakážem. Vy viete, ako má tá plná moc vyzerať?“
„Och, áno. Videla som taký dokument v kráľovskom archíve. Ak dovolíte, mohla by som taký napísať.“
Kráľ dovolil. Kým písala, pozeral sa na jej ruky, ako šikovne hýbu brkom. Cítil sa tak blažene … A rovnako blažene ho podpísal a odtlačil naň kráľovskú pečať bez toho, že by ho prečítal. Beáta si sadla vedľa neho, nalievala mu víno a štebotala tak nádherne … O chvíľu už lietal v oblakoch spánku.
Beáta prikryla kráľa, zobrala dokument a potichu odišla. Karlovi napísala list, že od neho odchádza. Potom sa prezliekla do mužských šiat, zobrala si v koniarni Karlovho koňa a prešla cez bránu ako súrny kráľovský posol – pečať na splnomocnení jej otvorila bránu. Cválala nočnou Prahou smerom k budove arcibiskupstva. Za jeho oknami sa ešte svietilo. Zabúchala na bránu a sluhom iba ukázala pečať na listine.
„Arnošt,“ oslovila ho hneď ako osameli. „To som ja …“ zložila si z hlavy klobúk a po pleciach sa rozsypali dlhé vlasy.
„Beáta … čo vás sem tak neskoro privádza?“
„Som na úteku … musím sa čo najskôr dostať z Prahy … Prosím vás, pomôžte mi …“
Pozrel sa na ňu a prikývol.
„Lenže toto je veľmi nebezpečné. Utekám pred kráľom …“
„Kráľ je predsa vo Francúzsku …“
„Je v Prahe … oklamala som ho a utekám …“
Neveriaco sa na ňu pozrel.
„Viem, že mi nemôžete uveriť. Toto vás možno presvedčí,“ podala mu dokument.
Prezrel si ho, pomaly ho prečítal a rozmýšľal. Prechádzal sa s rukami za chrbtom kým ona tam stála a na jeho slová čakala ako na rozsudok. Po chvíli sa ozval:
„Kto to písal?“
„Ja.“
„A to vám podpísal dobrovoľne?“
„Áno, po niekoľkých karafách vína …“
„Ako ho poznám, tak po veľmi veľa karafách. Nechajme starého tak, už dokraľoval. Keď uvidia šľachtici tento dokument, tak sa môže rovno vzdať koruny. Tak mu treba, somárovi, nemá podpisovať keď nevie čítať.“
„Vaša milosť?!“
„No čo, v Čechách ho nikto nemá rád a ja tiež nie som výnimka. A pokiaľ vás poznám, tak ani vy ho nemáte príliš v obľube. Skôr sa čudujem, že ste ho teraz nezabili.“
„Už som to skúšala predtým, ale cínovým pohárom som mu urobila iba modrinu.“
„Má veľmi tvrdú hlavu. Ale vráťme sa ku vám. Máte krásne vlasy. Podľa nich každý spozná, že ste žena. Stačí, keď vám vietor odfúkne klobúk. Musíme ich skrátiť.“
„Urobte to, prosím.“
Arnošt vytiahol nožnice a vlasy jej skrátil. Teraz naozaj vyzerala ako muž. Odstrihnuté vlasy starostlivo pozbieral a spálil v kozube.
„Čo teraz?“ spýtala sa.
„Zakrátko bude svitať. Stráže otvoria mestskú bránu. Tak sa dostaneme z mesta. Čo urobíme s tou plnou mocou?“
„Ukryte ju u vás. Ak by ma chytili, kráľ by ju zničil. Karlovi ju dajte až potom, keď Luxemburg určite nebude v Čechách. Karol sa ňou preukáže pred šľachtou a potom si jeho otec môže robiť čo chce, už nič nezmení. Šľachtici už budú vedieť, že Karol má v Čechách naozaj plnú moc. A nielen v Čechách. Aby mohol presadiť to, čo chce on. To som ešte vybavila pre neho. Ja totiž od neho odchádzam. Už som mu to napísala …“
„Kam chcete ísť?“
„Niekde veľmi ďaleko. Čo najďalej od Prahy a Pardubíc, ale neviem kam …“
„Ale ja viem,“ Arnošt sa zohol a zo zásuvky stola vytiahol kľúč. „Dal mi ho jeden z tých mužov, ktorých sme vyslobodili a ktorí bývali vo vašom dome. Jeho dom je pri Budějoviciach. Je mimo mesta a je opustený. Nikto nezbadá, že ste tam.“
„Och, vôbec som nečakala, že pomoc sa mi tak rýchlo vráti …“
Na svitaní precválali dvaja jazdci cez mestskú bránu.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…