„Toto vecné skúmajte vecne!“ Ako jasná výzva toto stojí v úvode Posolstva Grálu. Je to výzva a zároveň požiadavka na každého, aby v celom konaní bol vecný.

Čo znamená byť vecný? To znamená pri akomkoľvek posudzovaní, pri akejkoľvek činnosti používať len také argumenty či prostriedky, ktoré sa týkajú samotného jadra veci.

Prečo táto požiadavka bola vôbec položená ako základ pre každú činnosť človeka? Jednoducho preto, že v celej histórii ľudstva ľudia konali vždy nevecne. Uveďme niekoľko príkladov:

Keď Syn Boží Ježiš dával ľuďom Slovo, neposudzovali toto Slovo, ale posudzovali toho, ktorý im ho prinášal. Ježiš ako tesárov syn bol iba laik, preto – podľa nich – im nemohol dať v Slove nič.

Takéto dianie sa odvtedy opakuje v celej histórii cirkví. Jedine tí, ktorí podstúpia ich školy, môžu Slovo vysvetľovať! Či majú pravdu alebo nie, to nikoho nezaujíma.

Nevecnosť v cirkvách pretrváva až do dnešných dní. Jednou z foriem, akou sa prejavuje, je i takzvané imprimatur, teda cirkevné schválenie literárneho či iného diela.

Samozrejme, nevecné konanie v tomto prípade nie je len na strane cirkevných hodnostárov, ale i na strane všetkých veriacich, ktorí odmietajú čítať knihy, ktoré nemajú imprimatur iba preto, aby sa „do niečoho nezaplietli“.

Toto všetko sú také príklady nevecného konania, ktoré sú každému logicky uvažujúcemu človeku zrejmé. Horšie a s omnoho ťažšími dôsledkami sú však také nevecné konania, kde nevecnosť nemusí byť na prvý pohľad zrejmá. Takéto konanie má potom za následok, že ľudia, ktorí ho neprehliadnu, sú stŕhaní do bahna z toho vyplývajúcich nesprávnych myšlienok a konaní.

Uveďme si najprv niekoľko príkladov takého nevecného konania, ktoré sa ešte dá dosť dobre prehliadnuť, i keď nie každý to dokáže:

Pobožnosti sa nekonajú pravidelne, pričom sa to odôvodňuje tým, že nie je dosť peňazí na kvety, alebo tým, že ľudia tak často chodiť nemôžu. Je to typické nevecné konanie, keď namiesto hľadania riešení sa používajú prvé najvhodnejšie výhovorky.

Medzi takéto typy nevecného konania ďalej patria napríklad vety: „Tieto svietniky nie sú vhodné, lebo sú vysoké“, „Tieto svietniky sú, naopak, nízke“, „Tieto svietniky sú príliš zdobené“, „Tieto svietniky nie sú zdobené“, „Tieto svietniky majú úchytky“, „Tieto svietniky nemajú úchytky“.

Ktorákoľvek z uvedených viet sa dá kedykoľvek použiť ako výborný nevecný argument len preto, aby ste niečo nemuseli robiť! Nevecnosť v takýchto prípadoch sa snaží zakryť najmä pohodlnosť a lenivosť, ktoré sa prejavujú v neochote prekonávať prekážky.

Uveďme si aj skrytejšie formy nevecného konania:

„Kto nám to len píše z Austrálie? Veď tam nikoho nepoznáme! Máme ten list vôbec otvoriť?“

Skôr ako sa takýto ľudia vôbec dostanú k prečítaniu listu, už majú nedôveru k jeho obsahu! Svojím nevecným konaním si tak vopred uzatvorili bránu pred možnosťou oslovenia ich ducha obsahom listu. Takéto nevecné konanie vždy posilní rozum a zatlačí cit do úzadia, takže nech je skúmaný obsah akýkoľvek, nedotkne sa citu človeka a tento ho dokáže preskúmať iba rozumovo. Sám sa teda uzavrel voči volaniu.

I preto mnohí odmietli Slovo! Rozumom nepochopiteľné im nemohlo dať to, čo obsahovalo, a preto sa im zdalo cudzie či nepríjemné. Týmto konaním sa vlastne akoby uzatváral kruh, lebo je to presne to isté, ako keď odmietali Slovo preto, že Ježiš bol syn tesára!

Teraz však nastalo ďalšie dianie, ďalšia forma nevecnosti. Forma taká, že ani tí najbystrejší ju takmer nedokázali odhaliť:

Ľudia skúmajú Slovo, hovoria o ňom, debatujú, a napriek tomu konajú nevecne. Nie snáď, že by odmietali pôvodcu či sa hádali o obsahu, ich nevecnosť spočíva v tom, že vo všetkom vidia len vonkajšiu formu! Miesto jadra sa tak vyťahuje: „Pán dal Slovo a povedal, že na tomto Slove nesmie byť zmenené nič!“

Každý si tu hneď predstaví tých, ktorí uznávajú iba prvú hrubohmotnú formu vydania Slova. Samozrejme, i títo patria do tejto skupiny, je ich však menšina. Omnoho väčšie množstvo je tých, ktorí zmenu tejto formy pripúšťajú, a napriek tomu nepochopili, čo je obsahom Slova! Ich nevecnosť sa potom prejavuje napríklad v tom, že Slovo presne citujú, ale nevedia ho povedať vlastnými slovami.

Je zrejmé, že žiadny preklad nemôže nahradiť originál, lebo tvary preložených viet závisia v mnohých prípadoch od prekladateľa. Preklad je svojou formou niekomu viac, niekomu menej príjemný. Nikto si však neuvedomuje, že presne to isté platí i o origináli. I originál môže byť svojou formou niekomu viac, niekomu menej príjemný, lebo forma slov závisí od autora.

Nič to však nemení na obsahu Slova! Zmenou foriem, ako je napríklad poradie slov či ich slovné znenie, sa dosahuje niečo iné – dynamickosť, dramatickosť, zvukomalebnosť atď. Forma je tiež dôležitá, je predsa známe, že jedno a to isté dianie sa dá vyjadriť z rôznych uhlov pohľadu. Raz to môže byť dráma, inokedy komédia a inokedy tragédia. Nech je však forma akákoľvek, nič to nemení na tom, čo opisuje.

Pokiaľ sa vám zdá, že toto je len slovíčkarstvo, sami skúste napríklad dať formu tomu, čo je Láska. Uvidíte, že to je tá najťažšia práca a nech by ste sa snažili akokoľvek, nikdy nemôžete presne vystihnúť obsah. A tak o tomto môžte napísať tisícstranové dielo, kde na úvod musíte uviesť, že tento preklad nemôže nahradiť originál, lebo žiadne slová nemôžu nahradiť cit!

Z knihy Pre ľudí