Po návrate bývala Beáta opäť vo svojom pražskom dome. Malé deti bývali s ňou. Arnoštovi starší synovia mali už v Prahe vlastné domy. Postaral sa o to Arnošt. A rovnako sa postaral aj o tri najstaršie deti, o ktorých dlho nevedel. Zaplatil im školy i bývanie a odškodnil ich za dlhé roky svojho nezáujmu.
Arnošt sa Beáte vyhýbal. Požiadal ju síce o odpustenie a chcel ju aj odškodniť, ale bál sa jej to navrhnúť. A tak použil ako prostredníka svojho syna Řehořa.
„Mama, poslal ma za tebou otec …“
„Odkedy sa ma tvoj otec bojí?“
„Odvtedy, čo si Karlovi urobila tú roztomilú plešinku.“
„Čože? Kráľ sa ti pochválil?“
„Nie. Ukázal ju iba Arnoštovi, ale klebetí o nej celý dvor …“
„Arnošt predsa neroznáša klebety!“
„No on nie, ale služobníctvo vás počulo vtedy, keď ste sa tak roztomilo rozprávali. A v kráľovej pracovni našli za hrsť jeho vytrhnutých vlasov.“
„Aha. Tak túto záležitosť preskočíme. Čo chce odo mňa tvoj otec?“
„Chce ťa odškodniť a ja sa ťa mám spýtať, čím chceš, aby to urobil.“
„Ja jeho peniaze a ani majetky nepotrebujem. Na druhý svet si ich nezoberiem!“
„Ale aj tak by to chcel urobiť.“
„Dobre, povedz mu, aby kúpil panstvo so zámkom pre Miroslava. Pre neho totiž už majetok nemám, tak nech sa o neho postará on. Je to aj jeho syn. A povedz mu ešte, že sa môže ukázať. Vytrhávanie vlasov sa mi totiž vôbec nepáči. To je všetko?“
„Zatiaľ áno.“
„Tak to nepríjemné máme za sebou. Čo máš nové ty?“
A Řehoř jej rozprával, že čoskoro dokončí štúdiá a odíde do Kastílie. Ale skôr, ako to urobí, Rosite sa narodí jeho prvé dieťa a že on sám je veľmi šťastný a verí tomu, že šťastie ešte čaká aj na jeho matku …
Arnošt sa ukázal ešte v ten istý večer. Zastal si do dverí haly s ovesenou hlavou a čakal, čo mu povie. Keď ho videla v takej pokore, nedokázala sa na neho hnevať a tak ho oslovila:
„No poď ďalej, ty hriešnik.“
Arnošt vošiel, sadol si a nevedel ako začať. Tak začala ona:
„Arnošt, predpokladám, že ti Řehoř povedal …“
„Povedal a ja so všetkým súhlasím. Ale … nechceš nič pre seba?“
„Pre seba? Ja nič nepotrebujem. Iste vieš, že panstvá, ktoré som mala, majú teraz tvoji dvaja synovia. Nechala som si iba tento dom. Tu by som chcela dožiť. Po mojej smrti ho nechávam Miroslavovi.“
„A čo Janette?“
„Má zámok vo Francúzsku a Jánove deti tiež. A bohatstva mám tiež dosť.“
„Čo chceš robiť?“
„Najprv obnoviť okrúhly stôl. A potom uvidím.“
„Môžem ti pomáhať?“
„Kým neodčiníš svoju chybu, tak nie.“
„Viem … už nie som rytierom …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.