[hidepost=0]

Nestáva sa často, aby Človek pochopil, čo sa mu deje a svoju Vinu si aj uznal. Preto aj toto si musíte vyskúšať, lebo to je len Príprava do ďalšieho vášho Pôsobenia, Ženy. Zo všetkého, čo k vám prichádza, sa máte a musíte učiť. Ináč by ste boli ako Voda, ktorá preteká pomedzi otvorené Prsty na Dlani. A s Vodou by ste vylievali aj Dieťa. To Dieťa je ten Poklad, to Poučenie. Ľudia, tu na Zemi ste rôzneho Stupňa Zrelosti. Preto sa nedivte tomu, čo sa vám stalo, ale na tom, čo sa vám stalo, sa posuňte ďalej. V Pochopení, prečo sa tak stalo, a to prečo nech na Zlato sa premení, aby ste boli pravými Ženami vo Stvorení. Svojou Skúsenosťou, svojím, Jasom, nech vás to na jemnejšie premení. A čo má pravá Žena robiť? Ako sa Ňou má stať? To je ako Príbeh o Eliášovi. Aj on nechal najprv svoju Cestu zarásť, aby sa, potom, vo vzájomnom Vykúpení, vo vzájomných Trampotách na Úžitok premenil.

Žena Dneška, začni si vážiť najprv samu seba. Keď si začneš vážiť samu seba, potom si začneš vážiť aj svoju Prácu, ktorú vykonávaš. A keď si budeš vážiť svoju Prácu, začneš si vážiť aj svoj Čas. Potom však začneš zvažovať, komu a čomu ho budeš počas Dňa venovať. Či budeš postávať v každodenných Činnostiach, ktoré sú vlastne Nečinnosťami, alebo budeš rátať Chvíle, ktoré sa pred tvojím Duchom v plnom Lesku zajagajú. Lebo len toto ťa do Výšin vydvihne, do Diaľav tvojich ťa napriami. V tom Lesku zajagania budeš vplývať na blízkych svojich, ktorí sa naučia stáť podľa teba, na Skutkoch svojich.

Kňažka Čistoty z Výšin na teba sa díva, do Komnát Duše tvojej ťa pozýva. Tam nájdeš ju, a aj seba, zasype ťa Belobou, vyzdvihne aj teba. Lebo ináč to na Svete nemôže byť, že Žena len podľa Nebeského odvíjať začne svoju Niť. Nebude už dlho postávať v duchovnej Nečinnosti, lebo ak nevykročí, Hĺbka ťažkého sa jej zmocní. Vyzdvihni sa, Žena, chráň si svoje Líca, nebudú ich máčať Slzy, nebudeš už kričať. Lebo Dôstojnosť tvoja musí spod Hŕby Popola povstať, čo skvieť bude sa do Výšin. Tá Možnosť bude sa odvíjať od teba samej, z Hĺbky musí povstať, doposiaľ, nevídanej. Nie je márna Nádej, že raz ju oslovíš, Čistotu zvnútra zjavenú, že ju už vynoríš. O Lúč Čistoty v sebe budeš sa len opierať, v Lúči tom sýtiť sa, mnohokrát si naberať, vtekať ju cez seba v neustálej Bdelosti, pozdvihneš zo Zeme seba, aj všetkých pozemských Hostí. Hosť ctí si Dom a jeho Pani, robí len, v čom ho Svedomie jeho chráni.

Vynáraj sa, Žena, do pravej Ženskosti, nastal už Čas, ktorý ťa pohostí. Výšiny sú ti, Žena, naklonené, s Dušou čistou oni sú spriaznené. Mlč veľa, Žena, hovor málo, aby z teba Ponorenie v Tichu priam trýskalo. Nech tvoja Chvíľa Ticha sa v tebe umocní a presýti ťa, budeš ako Alchemilka s Kvapkou Rosy, čo na Slnku zablýska sa. Ponúka tú Rosu sebe aj vo svojom Okolí, tá Čistota Rosy Okolie vyškolí.

Ak takto budeš pôsobiť, Žena, do Výšin budeš vynesená!

Amen!

[/content_control]