Na ďalší deň niekto potichu vkĺzol do komnaty, kde Beáta s Giovannim maľovala. Neznámy muž zostal medzi rozostavanými obrazmi na stojanoch a počúval ich rozhovor.
„Giovanni, prečo ma nenecháš maľovať podľa toho, čo cítim?“
„Chcem, aby si sa naučila maľovať čo najlepšie.“
„Lenže zabúdaš na to, že ty si muž a tvoje vnímanie umenia je iné ako moje. Ja vidím mnohé veci ináč než ty.“
„A v čom môže byť umenie mužské a v čom ženské? Nerozumiem tvojmu pohľadu na maliarstvo.“
„Pozri sa, Giovanni, ja nikdy nebudem chodiť po lešení a maľovať fresky. Nebudem miešať farby, radšej zaplatím niekomu inému, aby mi ich namiešal. Ja môžem stáť v ateliéri a maľovať na plátno portréty, krajinky alebo zátišia. Tvoj spôsob obživy je taký, že chodíš po stavbách a maľuješ. Nikde nie si doma. Niečo také môže vyhovovať mužovi, ale nie žene. Ale to je iba základné rozdelenie. Muž sa vždy na všetko pozerá akoby v globále, ale žena si potrebuje svoje poznanie poskladať. Platí to všade, v každej práci a preto sa tieto práce musia dopĺňať.“
„Poznám maliarov, ktorým maľujú obrazy napríklad vlastné ženy, teda manželky alebo milenky. Ale predávajú sa pod mužovým menom. Ináč by si ich asi nikto nekúpil.“
„Ty poznáš ženy, ktoré maľujú?“
„Pravdaže. Aj ty si jedna z nich.“
„A poznáš ich aj tu, v Paríži?“
„Niekoľko. Chceš sa s nimi stretnúť?“
„Nie, teda aspoň zatiaľ nie. Ale chcela by som, aby si mi priniesol od nich a ich mužov nejaké obrazy. Nemusíš sa báť, zaplatím za ne.“
„Nechceš si ich vybrať sama?“
„Nie. Nechám to na teba.“
„Dobre, pokúsim sa nejaké doniesť. Mám ísť pre ne už dnes?“
„Čím skôr, tým lepšie.“
Na druhý deň už boli obrazy v ateliéri. Beáta si niektoré vybrala a niektoré dala bokom. Giovanni ju pozoroval a čakal, kedy sa bude venovať aj jemu. Nevedeli, že opäť nie sú sami. Ale asi by im to nevadilo ani vtedy, keby to vedeli.
„Giovanni, môžem hádať, čo maľovali ženy, čo muži a čo maľovali spolu?“
„Neverím, že sa ti to podarí. Ale skús.“
Beáta si brala obraz za obrazom, prezrela si každý a označila.
„Výborne, Beáta. Tie, čo maľovali ženy, si našla všetky. Tie ostatné sa ti trošku poplietli. Môžeš mi vysvetliť, ako si to dokázala?“
„Pozri, Giovanni, to je jednoduché. Keď poznáš myslenie mužov a cítenie žien, nájdeš na obrazoch oboje. Ale prečo si mi vravel, že tento maľovali aj muž aj žena? Ja tu vidím len jeden rukopis.“
„Naozaj ho maľovali dvaja. Videl som ich pri práci.“
„Hm … prevláda tu mužov rukopis. On ju učil maľovať?“
„Áno, aj to som videl.“
„Potom to musí byť žena, ktorá sa mu úplne prispôsobila …“
„Aj v tomto máš pravdu. On si dokáže tvrdo presadzovať svoje.“
„Ale to nie je dobre. Ona potom nemôže dať do obrazu to svoje.“
„Lenže oni vyzerajú naozaj rovnakí čo sa týka umenia.“
„Tak potom neviem … Ale pripomína mi to tvoje učenie. Tiež chceš, aby som maľovala tak, ako maľuješ ty. No a potom by to vyzeralo takto …“
Giovanni si prezeral obraz, potom ho porovnával s ostatnými a nakoniec dostal zo seba:
„Prepáč. Nemal som v úmysle urobiť z teba svoju kópiu. Ale aj tak si myslím, že my dvaja sa zhodneme.“
„No, v niečom sa zhodneme a v niečom nie.“
„Nevšimol som si tie rozdiely.“
„Tak napríklad ty si schopný žiť iba pre umenie. Obetovať mu všetko, dokonca aj seba. Ja nie som schopná niečoho takého. Pre mňa boli vždy dôležitejší ľudia. Mám rada umenie, ale pre mňa je oddych, keď maľujem, kým ty si bez maľovania nedokážeš predstaviť svoj život. Odchádzaš za ním a roky maľuješ, aby si sa potom zbalil a išiel ďalej. To sú tie rozdiely medzi nami dvomi.“
„Preto si mi dala na Karlštejne košom?“
„Nie. Bola som vtedy vyhnanec bez domova, chudobná a mala som navyše ešte dve nemanželské deti.“
„Nežila si vtedy s arcibiskupom?“
„Nie. Poskytol mi len azyl. Mne a mojím deťom. To bolo všetko.“
„On je tvoj príbuzný?“
„Pochádzame z jedného mesta a tam je každý s každým nejaký príbuzný. Arnošt je moja vzdialená rodina po otcovi.“
„Preto si sa dostala na Karlov dvor?“
„Nie. Zaviedol ma tam otec. Požiadal síce Arnošta o doporučenie, ale ani Arnošt a ani Karol nemajú radi doporučenia.“
„Kráľ si ťa vybral sám?“
„Áno. Kvôli vzdelaniu.“
„Arnošt žil vedľa teba sám?“
„Nevidela som žeby naháňal ženy. Myslím, že on na to nie je.“
„Je na mužov?“
„Na mužov? Vtedy som nad tým nerozmýšľala. Vyhovoval mi taký, aký bol. Dal nám s deťmi strechu nad hlavou a jedlo a nedovoľoval si ku mne.“
„Prečo si sa nevrátila domov?“
„Otec sa ma zriekol. A s ním celá rodina.“
„Čím si ich urazila?“
„Odmietla som nasypať kráľovi do vína jed.“
„Za to ťa Karol vyhnal?!“
„Nie. Ja som mu utiekla. Mal veľa mileniek a mne sa to nepáčilo.“
„Teraz som ťa videl s ním.“
„Oh, áno. Zakrátko sme sa zmierili. Odškodnil majetkom aj mňa aj svojich synov.“
„Už ti jeho milenky nevadia?“
„Nie. Žijem s iným mužom, ktorý ma nepodvádza. A čo robí Karol, to je jeho vec.“
„Kto je ten muž, s ktorým žiješ?“
„Nehnevaj sa, nepoviem ti to. Mohlo by ho to ohroziť.“
„Ja ti ho nezabijem.“
„Viem, ale som opatrná.“
„Kto by ti ho ohrozoval vo Francúzsku?“
„Európa je malá a klebety sa po nej šíria veľmi rýchlo.“
„Ja neklebetím.“
„Ty nie, ale mohlo by sa stať, že sa omylom niekde preriekneš. Potom by nás to mrzelo všetkých.“
„Jeho meno je asi v Európe známe, však?“
„Áno, je.“
„Budeme dnes maľovať?“
„Nie. Dnes nie. Zaplatím ti za tie obrazy.“
„Nechcem od teba peniaze. Darujem ti ich.“
„A z čoho ich zaplatíš ty?“
„Som šľachtic. Presnejšie povedané – som bohatý taliansky šľachtic. S tým umením si mala pravdu. Nemusím chodiť po stavbách, maľovať fresky a miešať si pri tom farby. Žijem umením a keby som ho nemohol robiť, asi by som umrel. Obetujem mu všetko – aj svoje šťastie i ženy, ktoré som niekedy ľúbil.“
„A deti?“
„Mám ich teraz osem. A ty?“
„Ja tiež.“
„Synovia?“
„Je ich šesť.“
„Máš aj dcéru?“
„Jednu som už mala. Dúfam, že toto bude dcéra.“
„Ty …?“
„Uhm. A ty? Máš niekoho?“
„Vieš … ten obraz … čo si v ňom videla iba jeden rukopis … som maľoval s ňou … Mala si pravdu, naozaj jej nemôžem vnucovať môj vkus a môj štýl. Dám jej slobodu … a ďakujem ti … za to upozornenie. Pôjdem. Viem, že ma čaká.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.