Prečo nechceš ľúbiť, s Chlebom či bez Chleba…
Dívať sa navôkol, vstrebávať, čo je potreba?…
Dávaš len toľko, koľko sa ti hodí…
Robíš do Úmoru. Tlak v tebe sa rodí.

Reč tvoja, Človek, dnes planá je.
Nepozná Súzvuk, nepozná Nádeje.
Nie je v nej nič, čo by z Pravdy povstalo,
všetko hrejivé už sa zapredalo.

Lebo Púšte sú len v Srdciach vašich
ku čomu sa Človek ešte chceš hlásiť?
Povrchnosť vami plynie… už ju nebadáte.
Ľudia, čo musíte zažiť, kým sa spamätáte?

Nedbanlivosť ďalšia Neresť je tu s vami
poctiví zabudli ste byť. Spíte s Obavami.
Slová dodržať, to sa dnes nenosí …
Človek, spamätaj sa! Nech ťa Zlo neskosí.

Z toho či iného Strach vo vás povstal
zabudli ste veriť. Cieľ pravý zaostal.
Dá sa ešte hýbať, v tom Svete Prázdnoty?
Čo Stvoriteľ vidí, keď hľadí ti na Noty?

Noty Žitia tvojho nenesú Súzvuky.
Už dlho, predlho sú na nich Pavúky.
Zabudli ste na Cieľ, čo mal len zušľachtiť.
Nedá sa ti, Človek, pre týmto viac kryť!

Nemáš už na Výber, nemáš sa mocovať
zato však na sebe, musíš už pracovať.
Zušľachtiť seba, ku Dobru nalaďovať
Ostne chcieť zo seba vykoreňovať.

Nečakaj, za to však, nijakú Odmenu
dlho si nehľadal, Hlavu mal sklonenú.
Pomoc sa ku tebe vždy liala
Samoľúbosť Tvora už ju však nebrala.

Čo by si JEMU mohol povedať?
Slová už netreba, Vnútro chce vyzvedať
že vie, že naprávať veľa treba
Dnes viac ako inokedy je Potreba!