[hidepost=0]

Ľahúčko, preľahko dýcha sa na Zemi
keď je Duch Človeka ku Svetlu nesený.
Vynáša ho hore Chcenie jeho živé
čo túži po Pravde, ku Svetlu je chtivé.

Žiarivou Ozvenou od hora vychádza
ku Duchu Človeka prehriate prichádza.
Nedá sa vyjaviť nijako na Svete
v akej Blaženosti zrazu sa ocitnete.

Tak si Človeče od pradávna žiť mohol
keby po Pokoru si sa ohol.
Pokoru pestoval v Chráme Duše svojej
ostalo by tebe, mal by si vo dvoje.

Od Neho Prúdy Lásky len ku tebe by pritekali
s tvojím čistým Chcením by sa pretekali.
V Rajských Záhradách by si si trónil,
v radostnom Tvorení by si sa klonil.

Večný! Vznešený! Obraciaš list,
ku Tebe každý živý musí prísť!

Ináč sa už nedá, Čas už dozrel,
do Ducha každého si sa už pozrel.
Nech zúria, prehrmia Búrky, Hurikány!
Pomoc tvoja … tá je vždy s nami.

Počuješ nanovo Duch človečí?
Dokážeš prijať, Pravdu dosvedčiť?
Taká je Pravda! Je priezračne čistá.
Slobodu nadelí, tak sa už chystaj.

V Opratách Otroka nebudeš už žiť.
V Úľave z Ľahkosti… tak smieš už ísť.
Z Otroctva Pút, z Bremien Tiaže,
smieš už len velebiť. Tak Duch tvoj káže…

[/content_control]