Natália sa rozhodla, že sa radšej čoskoro vráti definitívne do Paríža. S matkou to takto ďalej nevydrží. Lenže videla aj to, že matkino správanie je zo dňa na deň horšie a horšie. Čo bude s bratom keď ona odíde? A v týchto pre ňu ťažkých chvíľach prišiel poštár:
„Dobrý deň, slečinka, majú na pošte list. Poste restante.“
„List? Odkiaľ?“
„Z Paríža. Nech si prídu poň iba sama, lebo nikomu inému ho vedúci pošty nesmie dať. Najlepšie ešte dnes. Vlak do mestečka im ide za hodinu.“
„Dobre, ujo. Ďakujem vám. To bude asi zo školy.“
Natália ešte v ten deň prišla do mestečka a vyzdvihla si na pošte list. Lenže list nebol zo školy. Písal jej Gerd:
„Milá Natália! Keď budete čítať tento list, budem už sedieť vo vlaku a cestovať za vami. Chcem sa s vami stretnúť bez vašej matky a iných príbuzných. Prosím vás, príďte do mestečka a počkajte ma tam.“
Podľa listu mal Gerd pricestovať už na druhý deň ráno. Natália sa potešila napriek tomu, že od poslednej Gerdovej návštevy niekoľkokrát pocítila, že bol opäť s nejakou inou ženou. Ale pomôcť by jej mohol. A tak na druhý deň opäť pricestovala do mestečka a počkala na neho.
„Gerd!“ zvolala radostne a hodila sa mu okolo krku. „Samo nebo vás posiela práve teraz!“
„Natali!“ Gerd sa usmial a myslel si, že podľa toho ako ho privítala, má u nej vyhrané. A tak ju zobral do náručia a pobozkal. Lenže Natália sa spamätala a strelila Gerdovi poriadne zaucho:
„Tak dosť, Gerd! Toto sme tu už raz mali a skončilo to zle! Z vašej strany!“
„No tak, Natali, veď ja som to tak nemyslel!“
„Ako ste to teda mysleli?!“
„Prišiel som vás požiadať o ruku, aby ste vedeli!“
„O ruku?! Teda hranice vašej drzosti sú nedozierne! Vraciate sa ku mne ako bumerang. Keby len to! Medzitým ste mi neverný s desiatkami dievčat a žien a potom ma prídete s nevinnou tváričkou požiadať o ruku?! To sa vás naozaj do smrti nezbavím?! Čo si o sebe myslíte?!“
Natálii po takom kriku došiel dych a Gerd to využil:
„Myslím si, že vás ľúbim! Lenže vy sa mi bránite! A ja viem, že ma máte rada! Ináč by ste na mňa nečakali pri vlaku ani by ste nešli so mnou na obed alebo na kávu!“
„Takže vy ste si istý, že ja vás mám rada! Ó, vaša náramná skromnosť! Lenže ja uznávam iba lásku s vernosťou! Rozumeli ste?! S ver-no-sťou!“
„Vy ospevujete vernosť len preto, lebo ste prieberčivá a nemáte príležitosť!“
„Čo ste to povedali?! Že nemám príležitosť?! Že keby ste sa sem z takej diaľky neunúvali, že tu o mňa nezakopne ani pes?! Tak ste to mysleli?!“
„Tak.“
„Vy… vy… ja vás raz zabijem! Vám niečo rozprávať o vernosti je to isté ako opisovať slepému farby! Vy nemáte v sebe ani štipku cti k sebe samému! Ináč by ste také veci nestvárali!“
„A prečo vás to tak náramne zlostí?“
„Ozaj, prečo? Neviem. Ja vás môžem aj ignorovať. Pre mňa už nie ste ničím!“
„Naozaj?“ opýtal sa nevinne Gerd. Vedel, že takýmto tónom odpovedí ju dokáže poriadne nazlostiť. Lenže tento raz sa prerátal. Natália mu už celkom kľudne odpovedala: „Naozaj,“ a ešte sa pritom aj usmiala. Vtedy stretli v meste Natáliinho profesora matematiky a francúzštiny z gymnázia s manželkou. Natália si neuvedomila, že je v Hercegovine a pozdravila ho po francúzsky:
„Dobrý deň, pán profesor, pani.“
A profesor jej s úsmevom odpovedal po francúzsky: „Dobrý deň, slečna, pane. Už ste sa vrátili zo štúdií?“
„Nie, pane, prerušila som štúdium. Ale čoskoro sa opäť vrátim do Paríža.“
„Prajem vám veľa šťastia, slečna. Aby ste úspešne ukončili školu.“
„Ďakujem. Do videnia!“
„Do videnia, slečna,“ a profesor sa galantne uklonil.
Gerd sa celý čas nevrlo pozeral na mladého pekného muža, ktorý sa s Natáliou tak milo rozprával a keď mu zmizol z dohľadu zavrčal na Natáliu:
„To, s tým nedostatkom príležitosti beriem späť. Máte tu mladých, krásnych a vzdelaných mužov. Ale aj tak neverím tej vašej vernosti!“
„Neveríte. Dobre. Tak ja vám teda niečo poviem. Ešte ste ma sem prišli len požiadať o ruku a už ma mučíte vašou žiarlivosťou?! Tak to teda nie! Gerd! Toto je definitívny rozchod! Zapíšte si to za uši! Ja už s vami nebudem strácať čas. Kašlem na vás! Choďte si, kam chcete! Do čerta! Práve mi ušiel posledný vlak domov!“
Gerd sa usmieval. Rátal s tým, že Natália bude teraz nútená prenocovať spolu s ním v jednej izbe v miestnom hostinci. Lenže mal smolu. Natália si sama objednala izbu a dvere mu zabuchla priamo pred nosom. Darmo v noci klopal a prosil. Neotvorila a skoro ráno odcestovala domov.
Ráno ju nevrlo privítala matka:
„Kde si bola celú noc?! S kým si sa vyvaľovala v posteli?!“
Lenže Natália jej odsekla:
„To je moja vec! Vy sa starajte o svojich paholkov!“
Matka sa rozzúrila a chcela jej vylepiť zaucho. Lenže Natália bola šikovnejšia. Zachytila jej ruky a biť sa nedala. Postupne si uvedomovala, že táto žena šalie pred jej očami a začala sa báť.
Aj teraz. Len čo ju priviedla do domu, začala matka nepríčetne kričať a snažila sa ju škriabať a biť. Natália horko-ťažko dovliekla matku ku prvým dverám a vsotila ju dovnútra. Dvere z vonku zamkla. A to urobila dobre. Zamknutú matku pochytil amok a postupne rozbíjala všetko čo sa jej dostalo pod ruky. Z izby sa ozýval len krik, buchot a cinkot rozbíjaných vecí. Našťastie, izba mala iba jedny pevné dvere a maličké okienko, ktoré sa nedalo otvoriť. Natália sedela na chodbe na studenej kamennej dlažbe a plakala. Nevedela, čo má urobiť.
Až keď sa spamätala, dala preniesť bratovu posteľ do svojej izby a kuchárke nakázala, aby sa dobre na noc zamykala. A zamykala sa aj ona. Malý brat nechápal, čo sa deje a ona mu to nevedela vysvetliť. Ale veľmi sa o neho bála a chcela ho chrániť.
Gerd medzitým uložil na pošte ďalší list ako poste restante. Lenže Natália vedela, od koho je a tak všetky výzvy ignorovala. Gerd to po týždni nevydržal a pricestoval za ňou. Ona bola práve na dvore, keď otváral bránu. Čakal na privítanie krik, ale Natália len sucho poznamenala:
„Vás sa naozaj nezbavím ani len smrťou. Čo chcete ešte okrem mojej ruky?“
„Vás, Natali. Ľúbim vás a chcel by som s vami žiť ako so svojou manželkou. Chcem vám vo všetkom pomáhať. Stačí?“
Zapamätala si však len to posledné – pomáhať – a prikývla.
„Kde máte matku?“
„Zamkla som ju v izbe. Zbláznila sa…“ A Natália s plačom vyrozprávala všetko, čo sa s matkou dialo od jeho poslednej návštevy. Opierala sa o jeho plece, plakala a on ju hladkal po vlasoch.
„Gerd, čo sa jej mohlo stať? Nikdy takáto nebola. Ja neviem, čo mám robiť,“ a ďalší záchvat plaču prerušil jej rozprávanie. Ale Gerd vedel, čo sa stalo. Matka mu po tej Natáliinej zásielke rozprávala o tom, ako sa prejavuje syfilis. A tie príznaky úplne sedeli – postupná demencia, záchvaty zúrivosti, pomätenosť. Vedel, že to sú posledné štádiá tejto choroby. Jeho matka to vedela od lekára. Z rozprávania sa mu však táto choroba nezdala taká strašná. Ale teraz, keď videl, ako Natália trpí, v akom stave je jej matka – a tie výkriky zúrivosti počul až von – premkla ho hrôza.
A hlas svedomia sa ozval: „Gerd, aj ty chceš takto zúfalo skončiť? Chceš takýto osud pripraviť aj žene, ktorú ľúbiš? A čo deti? Myslíš si, že tie zostanú ušetrené? Naozaj chceš toto? Naozaj nemôžeš potlačiť tú nešťastnú vášeň? Alebo ti vyhovovala a nikdy si to ani poriadne neskúšal? Máš ešte možnosť. Rozhodni sa!“
A Gerd sa rozhodol. Nechcel tak biedne skončiť, život mal predsa len rád. Rozhodol sa, že po návrate domov sa dá ihneď vyšetriť. Čím skôr, tým lepšie. A Natálii pomôže tak, ako bude môcť. Len jedno jej nepovedal – akú chorobu jej matka má a ako ju získala. Vedel, že by mu to otrieskala o hlavu hneď pri najbližšej hádke. A tak mlčal.
Od chvíle, kedy pricestoval, už prešli hodiny a oni dvaja ešte stále sedeli na lavičke vonku. Gerdov kufor stál neďaleko. Keď sa Natália upokojila, bol už čas obeda. Prišla ju na to upozorniť kuchárka. Natália si utrela slzy a poslala po paholkov.
„Čo budete teraz robiť?“ spýtal sa Gerd.
„Dám pripraviť obed pre matku. Jeden paholok ju bude kŕmiť a dvaja ju budú držať. Nenechám ju predsa vyhladovať. Dala som vypratať jednu izbu. Má tam iba periny, aby si neublížila, keď bude zúriť. Na okná som dala namontovať zvnútra mreže. A tiež na dvere zvonku. Už nepoznáva nikoho. Dávame jej plienky ako malému dieťaťu. Je to ťažké, nemôžem sa teraz vrátiť do Paríža. A tak by som chcela! Toto je peklo, nie život, Gerd!“
„S čím by som vám mohol pomôcť ja?“
„Potrebujem vybaviť pre brata pas. Nikdy som to nerobila. Poradiť mi nemá kto. Polovica dediny sa so mnou nerozpráva, lebo som vraj nadutá hrdopýška a druhá polovica preto, že som ľahkých mravov. Nemám tu nikoho, kto by mi poradil. Urobili by ste toto pre mňa?“
„Rád. Chcete zobrať svojho brata do Paríža?“
„Áno. Aj tak nemá kam ísť. Dám ho opäť do školy, lebo matka ho tiež stiahla z mestečka zo školy, do ktorej chodil. Že vraj nemá peniaze na jeho štúdium!“
„A čo chcete urobiť ďalej?“
„Predať tento majetok a odísť niekde veľmi ďaleko, kde ma nikto nepozná. A žiť tam tak, ako hocikto iný. Možno zostanem potom v Paríži. Tam som schopná sa aj uživiť.“
„A čo vaše predsavzatie?“
„Je to ťažké. Hlavou sa múr prebiť nedá. Som sama na všetko. A človek samotný nedokáže nič. Možno raz na to bude príležitosť, ale ja to nevidím ružovo.“
„Nebojte sa, raz určite bude. Zajtra pôjdeme do mestečka a vybavíme pas pre vášho brata. Obávam sa, že vaša matka už dlho nebude žiť. Ja sa budem musieť ešte vrátiť domov, ale s predajom vášho gazdovstva vám rád pomôžem. Ozaj, volali ste ku nej lekára?“
„Lekára?“ začudovala sa. „My sa liečime bylinkami, nikdy sme nepotrebovali lekára. Ale na šialenstvo žiadne bylinky nepoznám. Ale máte pravdu, dám po neho poslať.“
„Vy poznáte bylinky?“
„Samozrejme. Vy nie?“
„Nie, my sme si platili lekára.“
Hneď ako sa matka naobedovala, poslala Natália jedného paholka za lekárom do mestečka. Lenže keď lekár počul o akú chorobu ide, odkázal jej, že sa šialencom nedá zabiť a paholok prišiel naprázdno. Natália prijala odkaz s pokrčením pliec. Veď nič iného ani nečakala. Len Gerd nedokázal pochopiť, ako je možné, že lekár odmietol návštevu chorého.
„Milý Gerd, toto nie je cisársky dvor. Tu je koniec sveta. Potom už nie je nič. Toto je najzaostalejší prívesok Rakúsko-Uhorska. Už som vám to predsa spomínala. A to ešte nepoznáte celý život v tejto krajine. Našťastie pre vás.“
„A to sa vari môžem stretnúť aj s niečím horším?“
„Samozrejme. Len či by ste všetky tie stretnutia aj prežili.“
„Som dobrodruh a asi sa sem presťahujem. Začína ma život v tomto kúte Rakúsko-Uhorska veľmi zaujímať!“
„Vy máte teda odvahu!“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…