Lujza de La Valiére
Večer bol ples. Ľudovít našiel Athénaïs a odviedol ju zo sály do svojej pracovne. Posadil ju do kresla a sám si sadol za svoj stôl. Dlho bolo ticho. Nakoniec sa ozvala Athénaïs:
„Vaše veličenstvo mi povedalo, že chce vyriešiť jednu závažnú vec.“
Kráľ si nervózne pošúchal ruky zložené na stole a po chvíľke napätého ticha začal:
„Athénaïs, rozmýšľal som o vašom návrhu a hneď vám poviem aj svoje výhrady.“
„Takže vy mi to nedovolíte?“
„Nedovolím, lebo nechcem, aby ste prišli o krk!“
„Louis, ja tie veci potrebujem. Skúsim vyhotoviť tie protijedy podľa pergamenov …“
„Ak sa vám to nepodarí, ešte mi niekoho otrávite!“
„Budem to skúšať na psoch a budem opatrná.“
„Opatrná?! Nakoniec sa otrávite ešte aj vy! Nikam vás nepustím a to je moje posledné slovo!“
„Tak vaše posledné slovo! Výborne! To už pomaly môžete na dvore zamestnať armádu hrobárov pri toľkých otravách! Ale nech je to vaše posledné slovo! Dobrú noc!“
Athénaïs sa prudko otočila a vyšla. V ten večer sa už na plese neukázala. Kráľ sa ešte chvíľku prechádzal po pracovni a keď sa upokojil, vrátil sa do plesovej sály.
„Oh, už sme si mysleli, že nás vaše veličenstvo opustilo a na ples sa už nevráti,“ privítal ho podlízavým hlasom jeden z dvoranov.
Kráľ sa zachmúril ešte viac, lebo podlizovanie neznášal. Dvoran však pokračoval tak, ako keby si nič nevšimol:
„Vaše veličenstvo, dovoľte mi, aby som vám predstavil slečnu Lujzu de La Valiére.“
Lujza sa uklonila a sklopila oči pred kráľovým skúmavým pohľadom. Ľudovítovi sa dokonca zdalo, že sa začervenala. Zháčil sa. Pôvodne chcel obidvoch aj s podlízavým dvoranom vyhodiť, ale ten rumenec na jej lícach ho dostal. Zrazu zabudol na hnev aj na mrzutosť a nechal od svojho lokaja priniesť víno. Ponúkol ich a po krátkych zdvorilostných frázach odviedol Lujzu tancovať. Napriek tomu, že trošku krívala, tancovala výborne a kráľ si to všimol:
„Tancujete veľmi ľahko …“
„Ó, ďakujem, veličenstvo,“ usmiala sa a sklopila oči.
„Mali ste nejaký úraz?“
„Spadla som z koňa … už je to dávno. Ja totiž rada poľujem. Poľovačka je niečo vzrušujúce. Milujem naháňanie zveri. A posledný výstrel býva môj triumf …“
Kráľ počúval a niečo sa mu nezdalo. Nevedel čo ho od tejto krásky odpudzuje. Premýšľal a tak zabudol odpovedať, že on poľovačky nemá rád, ale napriek tomu sa musí na nich zúčastňovať.
Hudba prestala hrať a kráľ kývol na sluhu, ktorý neďaleko nich celý čas držal dva poháre s červeným vínom. Sluha pristúpil a Ľudovít si od neho jeden pohár zobral. Druhý ponúkol Lujze. Zobrala si aj ona a kráľ ju viedol na kraj sály, kde nikto nestál. Kým tam prišli, jej pohár bol prázdny. Pripadalo mu to čudné, lebo ju nevidel piť.
„Vy už máte prázdny pohár?“ spýtal sa nahlas.
„Prepáčte, veličenstvo, bola som veľmi smädná,“ Lujza sa na neho usmiala tak očarujúco, že zabudol na ďalšie otázky a sám vypil svoj pohár na dúšok. Od tej chvíle si už nič nepamätal …
Ráno sa zobudil vo svojej spálni a vedľa neho spala Lujza. Začudoval sa. Bol zvyknutý dobýjať svoje milenky pomerne dlho a dlho spoznával ich povahu, kým ich pustil do svojej spálne. Prečo dnes strávil noc so ženou, ktorú ešte včera ráno nepoznal? Jediné, na čo si dokázal spomenúť bolo meno tejto krásky.
Potichu sa obliekol a v predsieni nechal lokaja, aby ju vyprevadil, keď sa zobudí. V pracovni ho už čakal Fouquet.
„Nicolas, akosi ma po tom plese bolí hlava …“
„Veličenstvo asi trošku prebralo …“
„Čerta starého som prebral! Vypil som jeden jediný pohár a na nič sa nepamätám.“
„Z jedného pohára sa nezabúda … iba ak by v ňom niečo bolo …“
„Veď práve … kto je Lujza de La Valiére?“
„Veličenstvo ju už pozná?“
„Mal som včera tú česť … Prečo kríva?“
„Hovorí sa, že ju zbil milenec tak veľmi, že potratila …“
„Odkiaľ o tom viete?“
„Počul som dvorné klebety. Ten muž mi však odprisahal, že sa jej ani nedotkol … poslal som ho loďou do Novej Zeme.“
„Mne povedala, že spadla z koňa.“
„Neviem, či tehotné ženy riskujú jazdou na koni.“
„Vám sa to nezdá.“
„Nezdá. Je okolo nej príliš veľa dohadov.“
„Nie ste voči nej zaujatý?“
„Už som sa s ňou stretol.“
„Ako vidím, vaše sympatie nemá.“
„Nemá. Pokúsim sa zistiť pravdu o tom, na čo ste sa ma pýtali.“
Prešiel dosť dlhý čas. Ľudovít si umienil, že v Lujzinej prítomnosti nikdy nič nevypije, ale predsavzatie sa mu nikdy nepodarilo dodržať. A tak sa každé ráno budil vedľa nej bez toho, aby si pamätal čo sa pred tým dialo a ako sa tam dostal. Lujza už bola tehotná a jej stav bolo na nej vidieť. Po dvore sa už nahlas hovorilo o tom, že sa stáva novou kráľovou favoritkou, lebo slečna sa stykom s kráľom pred dvorom vôbec netajila. Práve naopak.
V jeden deň sa u kráľa náhle objavil Fouquet.
„Veličenstvo, mám strategicky dôležité správy,“ začal.
„Panstvo, záležitosť, ktorú sme chceli riešiť teraz, odkladám na inokedy.“ Kráľ vstal a ukázal prítomným šľachticom ku dverám: „Termín vám oznámim včas.“
Keď sa kráľova pracovňa vyprázdnila a zavreli sa dvere, spýtal sa kráľ:
„Tak čo mi nesiete?“
„Strategicky dôležité správy o Lujze de La Valiére.“
„Počúvam.“
„Vaša mladá milenka je častým hosťom u Voisinovej.“
„Odkiaľ to viete?“
„Videla ju tam Athénaïs …“
„Athénaïs?! Zakázal som jej tam chodiť!“
„Vy ste jej to zakázali vtedy, kým ešte pracovala u vás. Teraz jej to povolil Mazarin.“
„Dobre, beriem do úvahy jeho rozhodnutie. Čo chcela Lujza u Voisinovej?“
„Nápoj lásky, veličenstvo.“
„Nič som z jej rúk nevypil.“
„Počul som to na vlastné uši. A ešte mnoho iného, čo by vás mohlo zaujímať.“
„Na vlastné uši?“
„Bol som u Voisinovej.“
Prekvapený kráľ sa nezmohol ani na slovo a Fouquet pokračoval, akoby sa nič nestalo. K Voisinovej sa dostal cez balkón. Bol už u nej s Athénaïs a všetko si podrobne poprezeral, takže nezablúdil. Voisinová pri celom svojom bohatstve nemala svoj dom strážený. Mala iba niekoľko sluhov, ale tí jej boli zaviazaní oddanosťou a nikam ich zo svojej blízkosti nepúšťala. Okrem toho ich platila lepšie, než kráľ svoje služobníctvo.
Ukrytý Fouquet si vypočul všetko. Aj Lujzin rozhovor s bosorkou aj bosorkine reči so svojimi dôverníkmi po jej odchode.
„Moja milá,“ oslovila bosorka Lujzu, „veľmi často si kupujete nápoje lásky.“
„Nemusí vás to zaujímať. Platím vám dobre,“ odsekla Lujza.
„Tu nejde o platenie. Nevŕta kráľovi v hlave to, že si nevie na večer rozkoší s vami vôbec spomenúť?“ spýtala sa posmešne.
„Nehovoril mi o tom. A je to isté, že si to nepamätá?“
„Ak sa chcete presvedčiť, predám vám nápoj pravdy. Má ešte jednu vynikajúcu vlastnosť, ten, kto ho vypije splní každé vaše želanie.“
„Úplne každé?“
„Ak budete rozumná a učenlivá, tak naozaj každé.“
„Čo ešte potrebujem k tomu nápoju?“
Voisinová sa zasmiala:
„Príďte za mnou zajtra. Niečo vám ukážem. Teraz tu máte váš nápoj lásky.“
Lujza zobrala fľaštičku, zaplatila a odišla.
„Katarína, ste si istá, že Lujza to dokáže?“ spýtal sa Voisinovej muž v maske.
„Stačí jej predhodiť niečo v jej prospech a zapredá aj svojho otca.“
„Po čom baží jej dušička?“
„Vy to neviete? Snaží sa chytiť kráľa do osídel lásky a manipulovať s ním.“
„A čo má z toho?“
„Výsadu kráľovskej milenky, bohatstvo a pýchu. To jej zatiaľ stačí.“
„Neobráti sa proti nám, keď odstránime kráľa?“
„Je na to príliš hlúpa. A vaša jasnosť pozná mnoho medicíny, po ktorej už nemusí prehovoriť.“
„Zajtra jej chcem ukázať ten čarovný magnetický spánok … Ste si istá, že to dokáže?“
„Ak dá kráľovi do vína nápoj lásky, ten si to nebude pamätať ani vtedy, keby sa jej to nepodarilo. Ale môžete jej za určitý obnos navrhnúť, že to urobíte vy, ak to ona nezvládne.“
Fouquet sa odmlčal a kráľ sa zachmúril. Zdalo sa, že už-už vybuchne. Potom sa chvíľku prechádzal po svojej pracovni a v duchu si nadával za to, že neposlúchol prvý dojem. Keď sa upokojil, obrátil sa na Fouqueta:
„Nicolas, už sa učila ten … ako ste to vraveli … čarovný magnetický spánok?“
„Nie, veličenstvo. Má tam ísť dnes večer.“
„Pôjdeme za ňou spolu.“
„Veličenstvo!“
„Myslíte si, že je to nebezpečné? Hm, neviem, či je lepšie čakať na to, ako bude so mnou moja milenka manipulovať, poprípade, komu ma zapredá. Pôjdeme za ňou spolu.“
Fouquet nemo prikývol. Kým kráľ trávil chvíle s Lujzou, on pripravil políciu, ktorá ich sledovala a kryla.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.