[hidepost=0]

Si ako Rieka, ktorá plynie, Terénom prechádza,
si ako Zurčanie Potoka, Keď ho Vietor v Ohybe pohládza.
Si ako Prúdenie Vetra v Dorážaní, keď mu už nič nebráni
napnúť svoje Sily a spriadať v tom Vlnení, zavolať po Posily,

aby ich povolalo, aj po Dlaniach trocha pohladkalo.
Veď sú to Jeho Služobníci, Jeho Poslovia!
Čo vlnia sa v radostnom Tkaní. Doslova!

Netušíš, Človek, čo to je… Kto ti to do Duší naleje?
Čo ti má naliať?… Nebesá! Cíť! To ti prospeje!
Nemusíš čítať. Nemusíš rozmýšľať.
A predsa budeš, poctivo pracovať.

Povymetáš všetko, čo staré je. To treba vyprášiť!
Konaj Duša. Cíť. Nedaj sa zaplašiť.
Že Námahy dosť bude ťa to stáť?
Na Konci však… vydrž! Budeš sa radovať.

Keď Búrky, Smršte, Uragány
nebudú mať na teba. Zmenil si ich Plány.
Pokoj Duše bude z teba vytekať
a do Diaľav bude sa pretekať.

Tak ako ON nás prišiel naučiť
nech vo Stvorení už zahučí:
Človek! Ukáž, že si sa naladil,
nabalil, naložil, i si si priložil

aby ťa ona… tá Túžba vyniesla!
Ku Stvoriteľovi to ľahúčke priniesla,
že chceš ku Pokore, verne, kráčať,
vo Vedomí, len k Nemu sa už otáčať.

Lebo len v Jeho Lúči
si ako v Nehe Náruči.
Že chceš okúsiť, aké je?…
Poď! Nastúp. Nech Láska ťa zahreje.

[/content_control]