[hidepost=0]

Biela Láska. Biely Ruže Kvet.
Hľadíš doďaleka, do Priestoru
a nechceš už navracať sa späť.
Alebo začínať nanovo? Do Úmoru?…

Ruža spanilá!
V Záhybov tvojich Neha sa ukrýva.
No z Lupeňov jej aj Láska sa vyčírila…
Čo uchopilo ťa? Neha? Vôľa?

Vôľa od Otca vyslaná
ku Pomociam sa vystiera.
Túžba ku Nemu smerovaná
v Zjemneniach v Duši ti zaznieva.

Aby ich Žena pozemská uchopila
do Nehy v sebe ich ukotvila.
Do Skutkov Krásy zasadila
Muža a Blížnych Nektárom napojila.

Nápoj Lásky? Čo pod ním je treba znať?…
Čo z teba, Srdce drahé, môže také vyvierať?…
Počkaj,… nehovor nič, čo slovné je!
Dobro z teba na Ľudí nech už sa vyleje!

Nech sa kúpe v ich Lúčoch vetvených
Sila Lásky ponuré rozplynie, zmení ich
na také, čo na žiarivé si pretaví.
Láska z teba, Žena, nastálo nech prevraví!

Lebo len tak budeš velebiť
Dobro s Láskou bude chcieť sa zasnúbiť.
Čisté z teba nech len zavanie,
Vernosťou ku Nemu nech je Dávanie,

Stvorenie čo Prúdmi zaplaví,
do Poriadku Božieho ľudské vypraví!

[/content_control]