Za Oknom Izbietky sedí Žena,
vo Chvíli Poznaním prebudená.
Kde a prečo zahaľoval ju Tok divý,
čo ju ťažilo, kde Kameň bol sivý.

Sivá nie je biela, ťaživé nevzlieta …
po Zemi sa tmolí, temné Nitky splieta.
Keď však spoznať smela … stíchla.
V Úľave z Poznania potom si vzdychla:

Vznešený! Dokonalý! TY, ktorý si Láska,
ďakovať chcem veľa, no chýba mi Hláska…
Slová sú malé, Búrka Vnútrom sa prediera,
Hlas zvnútra nevyjde, v Krku sa zadiera.

Len Búrka Vlny Vďaky ku Tebe smeruje
rozdúchaná v sebe – vrelo ti ďakuje.
Nech len Túžba horí, nech Prúdom preteká,
nech rozmetá minulé, s Túžbami sa steká

v tisícich Dušiach Matiek i Slečien vrelo,
čo Rúcha svoje čistia nesmelo i smelo.
Konanie ich, aby už iba podľa Teba bolo
dnes, zajtra, tu, vedľa, aj naokolo

čo sláviť chcú Teba Postojom svojim
do Duší prenikať Pokojom Tvojim.
Meniť seba i v sebe ku Zušľachteniu
darovať tak Mier, Pokoj, Lásku … Jemu

Chvíľočka ľúbivá, rozviň sa do Rúcha
nech zmnoží sa tebou a aj sa ponúka,
ku každej Duši z Neba rozplamenenej
a v Duši ku Sláve Jemu rozžiarenej

aby si podala Ruku ku Poznaniu
aj tým iným, čo dospeli ku Poznaniu,
kde Krása býva… čo sa tam ponúka…
A čo Dušu tvoju vyvedie von z Kúta,

vlastného Znečistenia a Zahádzania.
Tam, kde Cesta je. Do Neba Smerovania.