Ďaleká Cesta pred tebou, Žena, vyvstala
vyjsť zo svojich Tieňov si povstala.
No oplatí sa ti k takému Cieľu kráčať,
Rúcho svoje v Pote a Námahe zmáčať.

[hidepost=0]

Lebo už len takto sa to dnes dá,
ktorá zo Žien Dneška však na to dbá?…
Že tam hore, vysoko nad vami
Poklad večný pred vami teraz je schovaný…

Bo zhanobili ste jeho Hodnotu
vyzdvihovali svoju „Peknotu“
čo javila sa peknou iba vám.
Veď Rozum jej vystaval Chrám.

Iné v tom Chráme malo sláviť sa
ku NEMU sa dvíhať, Krásou týčiť sa.
Blankytné Vlny Snáh v Túžbe za Ním,
Vejár čistého pripraviť, iskriť sa s ním.

Ako sa Radosť, ako buduje
keď Hostina sa chystá, Hostiteľ hotuje
v Obdarovávaní, čo prichystal JEMU.
Za Hory, Bytosti i Spev vtáčieho Snemu.

Rozjagaj Rúcho svoje Žena Dneška!
Stĺpy Krásy vybuduj v sebe! Nehou pretkaj.
Skutky tvoje teraz nech vypovedajú,
Koho nosíš v Duši a Komu City tvoje hrajú.

Krásou budovať máš, v Počinoch svojich,
podoprieť ochotne, keď to iných bolí.
Nehou vypovedať, čo Duša cíti …
Slová nie sú pre teba v pozemskom Žití.

Muža si opatriť Hĺbkou Lásky svojej,
nech Búrky tam Vonku zdoláva v Objatí Nehy tvojej.
Úsilie v Robote jeho nech zdobí Láska tvoja,
čo hovorí hlasno: Chvíľa plná je tvojho Pokoja.

Tak Mier v Hrudi tvojej sa zakorení,
Nebo so Zemou Radosť si vymení.
Nechce sa od vás až tak veľa!
Ľuďmi byť. To bola by Nádhera!

[/content_control]