Náš kocúr Tichon nebol dva dni doma. Ale to nebol rekord – stalo sa, že zmizol aj na dlhšie. Inokedy ho bolo vidieť vo vzdialených uličkách mesta, preto sme sa neznepokojovali. Zjavil sa vonku v čase silnej metelice. Nepýtal sa do domu, čo bolo čudné, ale trpiac sa vliekol niekde prečkať sneh a vietor. Môj muž, hľadiac do okna, ako kocúr uprostred marca neúspešne bojuje s u nás neslýchanou metelicou, priniesol ho do domu. Vtom sa unavený Tichon zvalil spať. Ale veď to je obľúbené mačacie zamestnanie!
Prirodzene, že počasie bolo hlavnou novinkou. Navialo obrovské snehové záveje. Na najbližšej ceste, po ktorej sa dalo ku nám dostať, sa zastavila prevádzka na dva dni. Pri tom všetkom sme na Tichona pozabudli. A spomenuli sme si až keď sme počuli, ako tenko kýcha. Spočiatku nám to bolo smiešne, že kocúr kýcha a ešte má aj nádchu. Nečudovali sme sa, že nič neje a iba máličko pije. To je obvyklé aj u chorých ľudí. Môj muž žartoval, že keď očistia cesty, Tišku treba hospitalizovať. Ale budeme ho potom navštevovať – niekedy s celou rodinou, niekedy mu pošleme našich ostatných štyroch kocúrov s mliekom a párkami v konzervách.
Nechali sme smiech smiechom, lebo sme zbadali, že Tiška nechce už ani piť, navidomoči schudol a v chôdzi vrávorá zo strany na stranu. Zdalo sa nám, že znova vidíme pred sebou mačiatko len o niečo väčšie, než kedysi priniesol syn z ulice. Vtedy Tiška vyzeral ako kostra kocúrika, husto pokrytá šedou srsťou, taká, že jej rebrá bolo možno spočítať. Biela náprsenka a biele nožičky mu pridávali vznešenosť. Ale na začiatku jeho veličenstvo vrtošivo pojedalo výhradne zemiakové šupky. Gastronomické priority sa mu však rýchlo zmenili. A po nich – všetko. Ostal jedine jeho výzor. Niekedy sa zdalo, že sa na mňa pozerajú nie oči kocúra, ale človeka, ktorý prežil tak veľa, že mu nestačia slová, aby to vyjadril.
Práve tak hľadel Tiška, keď sa večer pýtal von a dokonca sa pýtal nie odísť, ale odplaziť sa. Jeho tragický výraz odrážal jeho dušu hovoriac, že to nie je iba odchod z domu, ale aj zo života.
Ale aj tak – ako by bolo možné vypustiť kocúra v takom mizernom stave do takého príšerného počasia? Veď v priebehu minúty by ho zavialo a zamrzol by krok od domu. Alebo by ho roztrhal nejaký zatúlaný pes.
Položili sme teda Tišku v dome, do kúta, kde zaliezol do mäkkého brlôžka.
A vtedy sa do toho zamiešal náš starší syn, medik – študent druhého ročníka. O tom ako liečiť zatiaľ iba počul štvrtinou ucha a videl štvrtinou oka. Prečítajúc si na internete, usúdil, že Tiška má mačaciu chrípku; nie síce prvý raz, ale predtým choroba prešla sama od seba. Ale teraz, ak ho nebude liečiť, sa môže pre nášho šesťročného kocúra všetko skončiť zle.
Syn si prečítal letáčik k niekoľkým druhom tabletiek, ktoré sme mali doma a ktoré teoreticky mohli pomôcť kocúrikovi. O niektorých povedal, že ani ľudia by ich nemali užívať. A jediný liek, ktorý by možno neuškodil, bol v silnej dávke. Kocúr nie je človek a my sme nevedeli, koľko mu odrezať z tabletky. Radšej sme neriskovali.
Vtedy sa medzi mnou a mojím synom rozprúdila menšia diskusia. S mladíckym entuziazmom a ľahkou unudenosťou začínajúceho profesionála dokazoval, že Tišku je nutné ľubovoľným spôsobom postaviť na labky. A zajtra, po obnovení dopravy na cestách, bude náš kocúr u veterinára alebo naopak. Povedal, že on sám sa toho ujme. Mal už aj adresu najbližšej veterinárnej kliniky. Syn sa rozhorčoval, že s Tiškom prežívam iba v slovách, ale v činoch – inakšie. Po mojom vysvetlení, že kocúr absolútne netúži žiť, sme prešli k osudom chorých ľudí. Čo urobiť s človekom, ktorý sa nachádza v bezvedomí? Neliečiť? Ako zistiť, či je v ňom túžba žiť?
Dnes má odpoveď na túto otázku nielen duchovné, ale aj právne dôsledky – dokonca aj protikladné. Lekári sa snažia vyliečiť chorého za každú cenu, ale tým viac – jeho príbuzných. A, samozrejme, čo povedať o samotných pacientoch.
V súčasnosti je množstvo – a zdá sa, že každý rok viac a viac – dobročinných fondov prosiacich o pomoc chorým, zvlášť deťom. Tlačia letáky s ich fotografiami a podrobnými, hroznými opismi chorôb. Keď to niekto vidí, z celého srdca obetuje hoci aj všetko, no niekto sa rýchlo odvráti. To je – vedome. Ale, ako sa zdá, v podvedomí mnohých z nich je jedno: strach ocitnúť sa na mieste trpiacich. Z toho strachu sa nedá vykúpiť nijakými peniazmi, nemožno naň zabudnúť. Je dobrým podnetom pre pochopenie, či to, čo spoločnosť pokladá za pomoc, je skutočne pomocou. Ale teraz liečenie, na ktoré sa skladá po troške celý svet, nevynucuje ešte väčšie – fyzické alebo duchovné – trápenie pacientov? Kto nesie zodpovednosť za ich nové muky? Pred podobným problémom sa v tej či onej podobe môže ocitnúť každý. Ale pokúsite sa pochopiť, precítiť, akú konkrétnu pomoc – materiálnu, duchovnú či inú – je možné použiť v konkrétnom prípade? Možno nesčíselnekrát a občas aj úplne zbytočne rezať telo chorého alebo ho mučiť ťažkými procedúrami fakticky len preto, aby lekári zbierali profesionálne skúsenosti? Môže ich profesionalizmus spočívať v niečom inom? Odpoveď na tieto a mnohé iné podobné otázky je možné sformulovať iba na duchovnom základe. Tu je, zdá sa, všetko jednoduché: najskôr – potreby ducha človeka a až potom – potreby jeho pozemskej časti. Ale podarí sa toto dokázať „duchovne podkutým“ chorým, ich príbuzným, lekárom – no predovšetkým samým sebe v podobnej situácii? Aká bude odpoveď? Práve… Veď len zodpovednosť za túto odpoveď je nanajvýš dôležitá a nemenná. Večné Zákony neobmäkčia slzy falošnej dobročinnosti.
V tomto nie je rozdiel, či je reč o človeku alebo o kocúrovi. Dohodli sme sa so synom počkať do rána – čo bude s Tiškom, čo – s cestami. Ako sa hovorí, ráno je múdrejšie večera.
Rozprávali sme sa pri Tiškovi. Syn vyšiel z izby. A kocúr sa mi, ako vždy, nápadne pozrel do očí. Tento pohľad nesúvisel s oslabeným Tiškovým telom, jedným slovom – on sa už nachádzal v iných svetoch… Mojou odpoveďou mohla byť iba myšlienka: nech sa všetko vyrieši čo najlepšie pre kocúrika.
V noci Tiška umrel.
Zaujímavé bolo, že žiadny z našich ostatných kocúrov nebol doma. Všetci odišli ešte večer, hoci predtým v takom neľútostnom počasí by ich ani palicou z domu nevyhnal. Prejavili vrodenú mačaciu jemnosť? Podľa všetkého všetci pochopili a neprekážali svojmu ockovi v odchode do nových atraktívnych sfér, neoživovali ho pracne umelým dýchaním, nelamentovali, zalamujúc labkami: „Prečože si nás, sirôtky, opustil?“
My, takí súčasní a vzdelaní ľudia, sa máme čo učiť od našich bytostných bratov! Možno – aj umiestniť čiarku vo vete „Liečiť nie je možné umrieť“.

Originál v bieloruštine na rashetnik.livejournal.com