Táto udalosť sa stala, keď som krátko po strednej škole nastúpila do svojho prvého zamestnania. Nastúpila som na mzdové oddelenie a spolu so mnou ešte jedna kolegyňa. Spracovávali sme mzdové výkazy a nahrávali sme ich do výpočtového systému. Nahrávacie stroje boli v osobitnej miestnosti a pri práci sme tam boli iba my dve.
Kolegyňa každý nahrávaný doklad komentovala takmer rovnako:
„No tento tu, aký má vysoký plat. Zarobí viac ako predseda…“
Najprv som si jej reči nevšímala, ale čím častejšie sme bývali spolu, tým viac ma zahaľovali jej závistlivé myšlienky. Pristihla som sa, že aj ja už hodnotím nahrávané výkazy, ktoré boli dovtedy pre mňa iba čísla. Závisť sa rozrastala, oberala ma o pokoj, robila zo mňa štvanca bez chvíľky kľudu. Zrazu som si tento stav začala uvedomovať a porovnávať:
„Predtým som mala vnútorný pokoj, teraz nemám chvíľku kľudu, lebo k závisti sa pridala aj zvedavosť. Predtým som si vedela prečítať knihu a naplnilo ma to krásnymi pocitmi. Vedela som si vychutnať dobrý film a teraz…“
Zrazu som zistila, že závisť ničí predovšetkým svojho vyživovateľa. Tí ľudia budú mať vysoké platy aj bez toho, aby som o tom vedela. A nakoniec, ten traktorista robí piatok-sviatok po celý rok. A navyše má chorú ženu. Tá dojička má zase chorého muža aj dieťa… Chcela by som žiť ich život? Chcela by som robiť takú prácu 365 dní v roku?
Nie, nechcela. Pri mojej práci môžem vstávať ráno o pol siedmej, kým tí ostatní sú už dávno v práci. Prostredie vôbec nie je voňavé, lebo sa tam pracuje nielen s organickými odpadmi, ale aj s amoniakom.
Keď mi konečne došli aj takéto drobnosti, povedala som si, že už závidieť nebudem. Lenže až vtedy sa ukázal pravý lepivý, pokušiteľský a zákerný charakter závisti. Ľahko sa dalo podľahnúť, ale ťažko sa pokušenia zbaviť! Neodradilo ma to, práve naopak. Túžila som znovu cítiť ten pokoj, ktorý som predtým mala. Nakoniec sa mi to podarilo. Netuším, ako dlho to trvalo. Možno to bolo iba pár dní, ale pre mňa to bol veľmi dlhý čas.
Čoskoro sme sa s kolegyňou znova stretli pri nahrávaní výkazov. Mlčanie znova prerušila ona:
„Predstav si, tento traktorista má zase vysoký plat.“
Chcela pokračovať ďalej, ale ja som povedala:
„Ten človek robí každý deň v roku – piatok-sviatok. Vstáva o pol štvrtej a večer musí ísť veľmi skoro spať. Na dovolenke nebol posledných desať rokov. A navyše, vieš, že jeho manželka je na vozíku?“
Kolegyňa na mňa zarazene pozerala a dokonca zabudla zavrieť ústa. Keď ich zavrela, už nikdy ich v mojej prítomnosti takými rečami neotvorila. Zo mňa naraz spadol obrovský kameň. V srdci som sa cítila ľahko a od toho dňa sa mi vrátila radosť a pokoj v duši.