Večer bol ples. Ľudovít našiel Athénaïs a odviedol ju zo sály do svojej pracovne. Posadil ju do kresla a sám si sadol za svoj stôl. Dlho bolo ticho. Nakoniec sa ozvala Athénaïs: Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (16. pokračovanie)
„Prečo ste hneď neodišli z Montespanovho domu?“ začudovane sa spýtal kardinál.
„Myslela som si, že anulovanie manželstva potrvá krátko. Bála som sa jeho žiarlivosti, jeho kriku a bitiek. Potom ma prekvapila Sévigné s tými správami a už som neváhala. Vtedy som mala odvahu ho zabiť za to všetko, čo mi robil. A deti už boli aj tak u kráľa.“ Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (15. pokračovanie)
„Vtedy, v kráľovskom paláci – ako sa opovážil vás zbiť?“ spýtal sa kardinál.
„To nebolo prvý raz. Markíz bol surovec a násilník.“
„Prečo to robil?“
„Žiarlil.“ Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (14. pokračovanie)
Od toho dňa chodil mladý plukovník neustále za ňou. Stačilo, že sa len zastavil v Paríži, už mala na stole od neho kyticu a lístok s pozvaním na schôdzku. Kyticu si nechala v izbe a lístok ignorovala. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (13. pokračovanie)
O nejaký čas sa Athénaïs skoro ráno ponáhľala za kráľom. Keď už-už siahala na kľučku, dvere na kráľovej spálni sa prudko otvorili a ona siahla do prázdna. Ale ten prudký pohyb nebol jediný, ktorý ju prekvapil. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (12. pokračovanie)
Raz sedel kráľ za svojím stolom v pracovni a Athénaïs stála pri okne a dívala sa na záhradníkov, ako upravujú park.
„Athénaïs, prečo nechcete, aby dvor o vás vedel?“ Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (11. pokračovanie)
Po niekoľkých dňoch si Ľudovít zvykol, že vidí bytosti, ktoré väčšina ľudí nevidí a nepozná. Dokonca si zvykol aj na to, že im rozumie. Nemusel sa ani pýtať nahlas, stačilo si otázku pomyslieť a dozvedel sa odpoveď. Tá odpoveď bola taká jasná, že dokonca rozoznal aj farbu a druh hlasu a vedel, kto mu odpovedá bez toho, aby pomocníka videl. Lenže keď nemal otázky, bolo okolo neho ticho. Nikto sa mu neprihováral, nikto ho nepresviedčal a nikoho nevidel. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (10. pokračovanie)
Kým sa Françoise zotavovala po Sergeovom útoku, Ľudovít chodieval za ňou niekoľkokrát denne, sedával pri nej na posteli a držal ju za ruku. Keď videl, že sa spamätala, pokúsil sa ju pohladiť po tvári. Neodtiahla sa a dokonca sa mu zdalo, že sa usmiala. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (9. pokračovanie)
Ešte v ten večer vošla Françoise nezamknutými dverami do jedného z parížskych bytov. Mala dlhý čierny plášť s kapucňou, ktorý zakrýval celú jej postavu i vlasy a na tvári mala čiernu masku. Človek, ktorý tento byt obýval, bol muž. Zazrela ho ležať na akomsi obdratom otománe v jedinej zariadenej izbe tohto bytu. Aj ostatný nábytok svedčil o tom, že je veľmi chudobný. Bol tam len prostý stôl a polica, na ktorej ležalo niekoľko kníh. Izba však bola urdžiavaná. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (8. pokračovanie)
Krátko po tejto udalosti Françoise nastúpila opäť do služby k princeznej Henriette. V jeden deň prišla do princezniných komnát Anna Rakúska a Françoise odviedla so sebou. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (7. pokračovanie)