Ten, ktorý je Kríž, stojí v bráne a z rúk Mu vychádza Sila, ktorá sa mení na žiarivého Jazdca. Tento sa vydáva na osamelú púť do veľmi tmavých a veľmi temných nížin ťažkohmotnosti, kde musia prebývať tí, ktorých sľub slúžiť Bohu sa zmenil na olovené závažie, lebo nesplnili.

Ani lúč svetla, ani jeden jediný lúč nezohrieva tieto končiny, lebo ich obyvatelia ho sami odvrhli od seba tým, že neplnili.

Jazdec prichádza k temnej bráne, ktorá sa otvára, aby mohol vojsť, a tak aby mohol osvetliť to, čo sa tu skutočne deje. Zvláštne je toto miesto, lebo tu nie sú žiadne príbytky, ale len jedna miestnosť, ktorá pre týchto obyvateľov predstavuje chrám. Posol sa zahaľuje, aby jeho žiara neoslepila obyvateľov týchto miest, a tak zostáva iba malé svetielko v jeho rukách, s ktorým vchádza dnu.

Vchádzame do chrámu, kde ostré hádky striedajú chvíle absolútneho ticha. A opäť vzniká hádka. Je to zvláštna hádka, pretože sa jej účastníci ani len nevidia. Každý z nich predostiera svoj vlastný názor na to, čo je služba a prečo je okolo taká tma. Zvláštne je však to, že ani jeden z nich si nespomenie na Boha, ale len sám na seba, a snaží sa ostatným predostrieť, čo všetko už vykonal v domnelej službe.

Tu ostrý hlas preruší zvadu: „Mlčte, treba sa pripraviť!“ Všetky hlasy zmĺknu akoby na povel a mlčia, hoci im ten hlas nepovedal, na čo sa majú pripraviť. Ale po chvíli mlčania znovu začne zvada.

Do tejto zvady zrazu vošiel Jazdec zhora. Svetielko z jeho dlane osvetľuje miestnosť a hoci je veľmi slabé, prítomní duchovia sa cítia byť oslepení. Zmĺkli a s úžasom hľadia na príchodzieho, lebo na jeho prsiach jasne vidia rovnoramenný kríž s holubicou.

„Konečne si pre nás prišiel, už sme ťa čakali dlho! Ako to, že si meškal?! Kde si sa tak flákal?! Čo si myslíš, kto si, že nás tu necháš tak dlho čakať?! My sme slúžili celé desaťročia!“

Takto a podobne znejú výkriky, ktoré sa v tejto miestnosti rozľahli. Jazdec sa ich snaží posunkom ruky utíšiť, no nedarí sa mu to. A tak sníma z pliec svoj plášť, aby pred nimi povstal v plnej sile Svetla, ktoré z neho vychádza.

Ohyzdné netvory ho zrazu obklopujú. Držia v rukách palice pripravené na útok. Darmo však zúria, darmo však soptia, k ochrannému kruhu Svetla, ktoré obklopuje Jazdca, sa ani len neodvážia priblížiť.

Jazdec sa otáča a odchádza, lebo ešte stále nenastal čas, aby títo duchovia zniesli jeho prítomnosť. Vychádza z brány, ktorá sa so škripotom znovu zatvára za tými, ktorí nesplnili.

Beda ti, človeče, stokrát beda, lebo tvoj sľub sa zmenil na olovenú záťaž, ktorá ťa drží dole a nieto z nej úniku.

Z knihy Pre ľudí