Súhlasila. Peter ju na nádvorí vysadil na koňa. Sám bol zvedavý, ako si bude počínať. Ale Anastázia sedela v sedle ako rodený jazdec. A tak večer opäť vyrazili do petrohradských ulíc. Dosť dlho sa prechádzali.
„Moja milá, po takej krásnej prechádzke človek vyhladne. Poďte, najeme sa.“
Zoskočil z koňa a chcel jej pomôcť na zem.
„Vy chcete ísť do hostinca?“ prekvapene sa spýtala, keď spoznala rozosvietenú budovu pred sebou.
„Toto je Petrohrad a nie Moskva. Tu môžu do hostincov vstúpiť iba šľachtici, ale aj to iba tí, ktorí sa vedia správať ako sa na modernú Európu patrí. Žiadne brady …“
„Prečo ste im dali oholiť tie brady?“
„Viete čo sú vši?“
„Fuj!“
„Aj tie boli v bradách. A nielen tie …“
„Stačí! Keď sme s otcom odchádzali z Moskvy, spávali sme cestou v hostincoch. Do smrti na tú hrôzu nezabudnem. Ale keď hovoríte, že tieto sú iné, pôjdem sa presvedčiť.“
Podal jej ruku a ona zoskočila.
„So mnou sa nemusíte báť. Ochránim si vás,“ zašepkal jej do ucha a v očiach mu už hrali nezbedné plamienky. Otvoril dvere a pevne ju chytil za ruku.
Vstúpili. Anastázia zostala prekvapene stáť. Miestnosť pred ňou pripomínala skôr kniežaciu komnatu ako hostinec. Malé stolíky boli od seba oddelené tak, aby jedna spoločnosť bola oddelená od druhej. Medzi jednotlivými stolmi boli akoby prepážky, ktoré bránili zvedavým pohľadom na hostí.
„Tak čo, páči sa vám môj hostinec?“ zašepkal jej cár.
„Je pekný …“
„Nie je jediný. Aj pozdĺž cesty do Moskvy som ich nechal niekoľko postaviť, veď aj ja tadiaľ musím občas cestovať. Poďte, sadneme si.“
Nežne ju previedol miestnosťou a jemne ju usadil. Až potom si sadol aj sám.
„Na čo máte chuť?“
„Ja … neviem … vyberte niečo vy …“
„Dobre.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.