Maličké lastovičky vyrastali, a ja som celý čas sledovala ich počínanie, znajúc približný čas, kedy ony budú musieť opustiť hniezdo. Tento čas prišiel, no z hniezda vyleteli iba dva vtáčiky. Tretí vtáčik bol ešte malý. Vyliahol sa o tri dni neskôr, ako ostatné vtáčiky.

Teraz sa utiahol na dno hniezda, ale hlad ho donútil zdvihnúť hlavičku. Rodičia kŕmili staršie vtáčiky usadené na orechu a na na mláďatko v kôlni, zdalo sa, zabudli.

„Nejako ho treba nakŕmiť“, – prišla neočakávaná myšlienka. Vzala som mucholapku a začala som poľovať. Doteraz dotieravé muchy nástojčivo prilietali ku mne do kuchyne, ale teraz ich „akoby krava jazykom zlízala“ – budilo to dojem, že sa poskrývali a mne sa podarilo celkove uloviť iba päť múch. Nakŕmiť vtáčika sa ukázalo nie ľahkou úlohou: on neotváral zobáčik.

– Vezmi si pinzetu, – poradil mi muž, ktorý prišiel z práce, a pomohol mi nakŕmiť vtáčika.

Na rad prišiel všetok hmyz, ktorý som dokázala uloviť, taktiež pásavky zemiakové – všetko bolo na osoh!

– Nič to, tri dni ho prikŕmim, krídelka zmocnejú a on istotne poletí, – hovorila som mužovi a on sa iba usmieval.

Tak prešiel prvý deň. Ráno nasledujúceho dňa som sa ponáhľala do kôlne, ale v hniezde sedela celá rodina.

„To je dobre, oni mláďatko neopustili, teda aj kŕmiť ho budú spolu s ostatnými“, – uspokojila som sa.

No začalo hriať slniečko, staršie vtáčiky vyleteli z kôlne, sadli si na orech, začali sa o ne starať dospelé lastovičky a mláďatko znovu zostalo osamotené.

Na teplé slniečko vyleteli aj muchy, čo ma potešilo a pustila som sa kŕmiť maličkú lastovičku.

Doobeda bolo v kôlni ticho. Pripravovala som obed v letnej kuchyni, keď som začula hlasný štebot lastovičiek. Vlietali do kôlne, vylietali, krúžili nad dvorom. Potom niekoľko mladých lastovičiek priletelo k vtáčikovi.

„Zaujímavé, čo tam robia?“ – pozrela som sa do kôlne.

Lastovičky krúžili po kôlni, ale, uvidiac ma, vyfrngli na dvor a s nimi – aj môj osvojenec!!!

„Skvele!“, – pomyslela som si a venovala som sa obedu.

Prešiel krátky čas a mláďatko odniekiaľ doslovne spadlo, zachytilo sa na výčnelku na dome a ostalo na ňom visieť. Obozretne som k nemu prišla, vzala ho do ruky a odniesla do hniezda. Bolo zrejmé, že sa ma nebálo. Ďalej som kŕmila maličkú lastovičku.

Počas rána tretieho dňa sa všetko zopakovalo. Maličká lastovička zostala osamotená, sedela našuchorená na kraji hniezda, neschovávajúc sa pri mojom zjavení sa. Podrástla. Na hlávke nemala páperie smiešne trčiace akoby rohy.

– Jednoducho si krásavica, – povedala som jej berúc ju do ruky, aby som ju nakŕmila, a potom som sa zaoberala svojou prácou.

Po nejakom čase som si sadla oddýchnuť. Veľa lastovičiek sa zhromaždilo na našom dvore: desať … jedenásť … štrnásť – napočítala som. Posadali si na elektrické drôty, vzlietali, krúžili a s hlasným štebotaním vlietali do kôlne. V ktoromsi momente všetky tam vleteli všetky lastovičky. O niekoľko okamihov razom vyfrngli. Celý kŕdeľ vyletel nad dom a viac do kôlne nezalatel.

„Vari vtáčik vyletel spolu s nimi?“ – poponáhľala som sa k hniezdu.

Áno, mláďatko vyletelo z hniezda – aká to radosť!