Jedného dňa na konci školského roka Gerd nečakane stál pred školou. Chcel sa Natálii prihovoriť, ale ona ho predbehla a osopila sa na neho:
„Blížia sa záverečné skúšky, prečo sa neučíte Gerd?“
„A načo, mali by ste sa starať o svoje skúšky.“
„To áno, ale ja na rozdiel od vás ešte nekončím školu.“
„No a? Či záverečné skúšky, či obyčajné, aj tak je to jedno. Francúzsky hovorí moja mama, tak čo sa tam ešte mám učiť? Básničky skladám aj sám, tak načo sa mám učiť o nejakých spisovateľoch? A to ostatné vôbec nie je podstatné.“
„Hlavne že ste skromný.“
„Naozaj?“
„To si buďte istý!“
Vtedy sa objavil vo dverách Pierre a tak sa Gerd radšej vzdialil. O niekoľko dní sa však objavil znovu:
„Urobil som, urobil som!“ tancujúc privítal Gerd Natáliu.
„To je zázrak, keď si spomeniem, ako ste sa učievali a hlavne, že ste sa tu posledné dni iba poflakovali.“
„Prečo zázrak? Prirodzená inteligencia sa nezaprie.“
„Hlavne že ste skromný.“
„U mňa sa to prelína a snúbi.“
„Už to vidím. Pomaly vaša skromnosť prejde do miestnych prísloví.“
„Akých?“
„Skromný ako Gerd!“
„To znie naozaj dobre, to si musím zapísať.“
„Zapíšte si to čiernou kriedou do komína, to bude najlepšie.“
„Poďte, ideme to osláviť.“
„Nevravte, vy sa ma opovažujete niekde pozvať?“ pobavene sa ho opýtala, ako keby neverila vlastným ušiam.
„A prečo nie,“ mierne bezočivo jej odvetil.
„Vážne, prečo nie. Aj tak mi iba pijete krv. Tak sa aspoň bachnite po vrecku.“
„Milá ako vždy. Vy vážne pôjdete so mnou na večeru?“ zasvietili mu radostne oči.
„A prečo by som nešla. Aspoň sa zadarmo najem. Kde by ste chceli ísť?“
„Tam, kde to poznáte. Výber večere prenechám na vás.“
„Aha! Tam, kde je to tak náramne lacno?“ zasvietili jej oči.
„Áno.“
„Tak tam pôjdem rada. Dúfam, že budú mať ustrice.“
Gerd prehltol horkú slinu. Neznášal ustrice. Tušil, že dnes to bude veľmi drahá a náročná večera. Podvečer sa spolu s Natáliou vybrali do reštaurácie.
„Natália, čo si vyberiete? Majú aj tie ustrice.“
„Fuj, to je slizké, hnusné a odporné. Ako to vôbec niekto môže jesť? Nechcete ich vy? Objednám vám ich, dobre?“
„Ďakujem, radšej si dám niečo normálne,“ chcel Gerd oponovať. Natália na neho zazrela tak strašne, že radšej zmĺkol.
Keď prišiel čašník s otázkou čo si budú želať, ujala sa autoritatívne slova Natália:
„Môj milý priateľ ma poprosil, aby som vybrala jedlo i pre neho…
Gerd naprázdno prehltol a začal tušiť niečo strašne nepríjemné.
„… Prosím vás, sú tie ustrice čerstvé?“
„Áno, madam, všetko čo máme na jedálnom lístku je čerstvé.“
„Tak mu prosím prineste rovný tucet. On ich veľmi miluje. Potom…“
Gerd prevrátil oči dohora a myslel si, že mu nadišla posledná hodina. To ešte netušil, čo vymyslela ďalej…“
„… mu prosím prineste ako hlavné jedlo obloženú misu s malými chobotničkami, krevetami a ostatnými morskými potvorkami s primeranou prílohou.“
„Bude si pán želať aj zákusok?“
Gerd už-už otváral ústa, ale Natália ho stihla predbehnúť:
„Pán nie je na sladké. Ako vidím, máte tu slimáky na niekoľko spôsobov. Prosím, doneste mu primerane veľkú zmiešanú porciu zo všetkých. Viete, on je strašne hladný a tieto všelijaké potvorky má tak rád.“
Gerd by ju bol najradšej zabil. Začal sa modliť. Neveril, že to prežije. Čašník sa usmieval, lebo on mal tie potvorky naozaj rád a tak si myslel, že konečne sa našiel ďalší znalec.
„… A ja by som si prosila teľacie medailónky s ananásom, ako zákusok si potom dám vynikajúcu parížsku tortu. A na záver jednu parížsku kávu. Samozrejme pre mňa. Pre pána hádam čaj.“
„Prosím, madam, ako si prajete. Čo budete piť k jedlu?“
„Myslím si, že sa k tomu hodí vynikajúce víno. Akú značku by ste nám doporučili?“
„Ak vám môžem doporučiť, pre pána by sme tu mali vzácne 50-ročné víno a vám by som si dovolil doporučiť ešte lepší ročník 1875 z tej istej vinárskej oblasti.“
„Ďakujem, myslím si, že to bude vyhovujúce. Spoľahnem sa na vaše odporúčanie.“
Čašník odišiel, aby vybavil objednávku. Gerd to už nevydržal a zasyčal:
„Kto to má jesť také hnusné, slizké a odporné jedlo čo ste mi objednali!?“
Natália sa milo usmiala a povedala:
„Milý priateľ, nehanbíte sa robiť hnusné, slizké a odporné veci, tak sa nehanbite jesť ani hnusné, slizké a odporné jedlá. Zvykajte si, v pekle je to tak!“
Gerd nepovedal viac už ani slova. S odporom zjedol objednanú večeru a vypil tak pohár trpkosti do dna. Ešte týždeň ho bolelo brucho.
Po večeri Natália popíjala kávu. Gerd s odporom hľadel na svoj čaj.
„Keby ste aspoň tú šľahačku nevyjedali lyžičkou. Je to nechutné!“ vrčal Gerd.
„Vy sa láskavo starajte o svoj čaj. Káva by vám po takej vynikajúcej večeri mohla uškodiť.“
„To je neslušné, v prvotriednom podniku olizovať lyžičku.“
„Neslušné? A čo tamtá slečna oproti nám? Tá ju dobre neprehltla. Ja ju olizujem veľmi šarmantne. Už ste si za ten dlhý čas mohli zvyknúť.“
„Pri vás si musím zvykať na mnoho vecí!“
„Nemusíte. Už som vás vyhodila.“
„Vy ma naozaj nechcete naspäť?“
„To by mi muselo načisto preskočiť.“
„A keď vám sľúbim, že to už naozaj neurobím?“
„Tak vám neuverím.“
„Ako to?“
„Stačilo sa na vás pozrieť, keď okolo vás prešla práve tá slečna, čo teraz olizuje tú svoju lyžičku. Už pohľadom ste ju vyzliekali! Na nej vám to olizovanie lyžičky nevadí, že?“
„No dobre, nehádajme sa. Myslím, že pôjdeme domov.“
„Máte pravdu, každý do svojho. Mohli by ste zaplatiť. Dúfam, že vás to bude stáť majetok.“
„Vyzerá to tak.“
„Som veľmi spokojná.“
Gerd za tvrdé morálne poučenie, ktoré sa mu v ten večer dostalo, musel zaplatiť šekom obrovskú sumu. Cestou domov sa ho Natália bezočivo opýtala:
„Dúfam, že to bolo drahšie, ako všetky tie moje róby dokopy.“
„Hm, tie som zaplatil hotovosťou. Naozaj ich nechcete?“
„Ó, vy ste grand. To mi ich chcete darovať?“
„No áno, prečo nie.“
„Ešte aj po tom účte? Vy sa snáď naozaj chcete polepšiť. No dobre. Milostivo vám to dovolím. Môžete mi ich poslať po nejakom poslíčkovi. Ak sa objavíte vy, zabijem vás!“
„Milá ako vždy.“
„Iba ak tak,“ potom náhle zmenila tón: „Nechápem jednu vec – načo iní robia takéto pompézne hostiny, keď skončia školu. Že ste to museli zaplatiť vy a mne, tomu rozumiem.“
„Asi preto, aby sa popýšili, že skončili školu s odretými ušami. My, skromní a inteligentní študenti, ktorí sa nemuseli ani poriadne učiť a všetko aj tak dobre zvládli, to nepotrebujeme.“
„Gerd, ako ste vy zvládli školu, keď ste sa ani poriadne neučili.“
„Tak ako vy. Normálne. Vari sa učíte viac ako ja?“
„Ani nie.“
„Vidíte, stačí mať otvorené oči a uši a sem-tam si niečo prečítať. A netreba sa báť pýtať profesorov, keď niečomu nerozumiete. Sama veľmi dobre viete, koľko profesorov nás sledovalo, keď sme spolu vystupovali na trhu. To nám mnohé skúšky uľahčilo. A len si spomeňte na tú kyticu, čo ste dostali od riaditeľa školy za jej vzorné reprezentovanie na verejnosti. Mimochodom, to by ste neverili, ako odvtedy stúpla návštevnosť divadiel.“
„A toto odkiaľ viete, Gerd?“
„Starý rodinný priateľ robí riaditeľa opery.“
„Vidíte, a ja som sa čudovala, prečo máte vždy k dispozícii kráľovskú lóžu.“
„Pôjdete na prázdniny domov, Natália?“
„Nechce sa mi, ale musím, otec ma potrebuje vidieť.“
„To je škoda, bolo by nám tu spolu krásne. V lete ste ešte v Paríži neboli.“
„Nám spolu?! To som snáď nepočula!“
„A vy sa už nepamätáte…“ Začal Gerd s medovými motúzmi a spomínal na všetky krásne chvíle, ktoré spolu prežili. Natália chvíľu počúvala a potom ho rázne prerušila:
„Tak už dosť! A vy sa už nepamätáte na svoje frajerky? Choďte si za nimi s takýmito rečičkami. Ja ich už počúvať nemienim. Alebo si myslíte, že ma ešte raz dokážete oklamať? Tak to sa teda mýlite!“
Natália sa otočila a ráznym krokom ho opustila. Na druhý deň jej poslíček priniesol šaty a šperky, ktoré jej kedysi daroval Gerd. Osobne si radšej k nej netrúfal zájsť. Pretože si Natália prenajala byt aj na druhý rok, nechala si veci tam a odcestovala domov na prázdniny.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.