Kráľovské zásnuby
Raz sedel kráľ za svojím stolom v pracovni a Athénaïs stála pri okne a dívala sa na záhradníkov, ako upravujú park.
„Athénaïs, prečo nechcete, aby dvor o vás vedel?“
„Už som vám vravela, prečo. Nikto sa nebude namáhať počúvať kráľovu hračku.“
Skúmavo sa na ňu pozrel a po chvíli povedal: „Nemyslím si, že toto je váš jediný dôvod.“
„Máte pravdu, nie je to jediný dôvod,“ odpovedala ticho bez toho, aby sa na neho pozrela.
„Ktorý je ďalší? Rád by som ho poznal …“
„Vy …“
„Ja?“
„Pamätám sa veľmi dobre, čo ste povedali slečne Mancini krátko pred tým, ako odišla zo dvora.“
„Že je to vysoký post na krátky čas?“
„Áno. Niet horšieho postavenia ako post bývalej kráľovej milenky. Tá žena zvyčajne musí odísť zo dvora a žije iba z milosrdenstva kráľa bez toho, aby smela niečo robiť. A vy nedokážete dlho vydržať pri jednej žene.“
„Tak načo ste pri svojej múdrosti takýto vzťah začali … teda dovolili ste mi ho začať?“
„Lebo … lebo je to silnejšie než všetky moje predsavzatia …“ otočila sa k nemu tvárou. „Ľúbim vás, Louis a lietam vysoko v oblakoch. Lenže … po vysokom lete nasleduje hlboký pád … Aspoň dosiaľ to platilo … A tak každé ráno sa budím s radosťou, že sa s vami stretnem a snažím sa zabudnúť na obavy z bolesti, keď to všetko skončí … a zostanem sama … lebo ten pád ma môže zabiť.“
Kráľ sa postavil priamo oproti nej. Hľadel jej do očí a mlčal. Po chvíľke pristúpil ku nej ešte bližšie a objal ju:
„Žiadna z mojich mileniek mi toto nepovedala … Dokonca si trúfam povedať, že nad budúcnosťou neuvažovala a k takým záverom ako vy, sa nedopracovala ani jedna z nich. Nežiadal som od nich, aby ma ľúbili, lebo ani sám som nedokázal ľúbiť … Boli to hračky s krásnou tvárou, trošku milé, trošku prítulné, ale naivné a hlúpe.“
Zrazu si pred ňou kľakol: „Prisahám, že vás si nechám na dvore až do smrti. Neviem si už predstaviť život bez vás a keby ste ma opustili, blúdil by som ako telo bez duše … Nechcem vás stratiť, Athénaïs. Prisahajte, že zostanete pri mne až do konca.“
Kľakla si oproti nemu a zdvihla ruku: „Prisahám, že vás nikdy nenechám samého … ale len ak to budete ešte chcieť.“
Zrazu sa prudko otvorili dvere a začudovaný biskup d’Estrées sa pozeral bez slova na nich. Prvá sa zdvihla Athénaïs, utrela si vreckovkou oči a bez slova vyšla von.
Potom vstal aj kráľ: „Čo je také súrne, Richeleu?“ spýtal sa dosť namrzene.
„Keby som vedel, že budete tak hlboko zaneprázdnený, Ľudovít, prišiel by som neskôr.“
„Tak načo ste ma z tej zaneprázdnenosti vyrušovali?“
„Očakáva vás jej veličenstvo.“
Biskup sa uklonil a odišiel. V predsieni s úsmevom pozdravil pýriacu sa Athénaïs a rýchlym krokom sa ponáhľal späť.
„Volá ma matka. Počkajte ma, kým sa vrátim,“ oznámil jej vo dverách.
„Dávajte si pozor. Pýtala sa ma, čo hodláte najbližšie urobiť.“
„A čo ste jej prezradili?“
„Iba to, čo už aj tak vie celý dvor.“
„Asi s vami nebola veľmi spokojná,“ usmial sa.
„Nebola a tak som jej povedala, že po odchode slečny Mancini kráľ svojím milenkám nehovorí o svojich plánoch.“
„To vám uverila?“
„Dodala, že ste asi konečne zmúdreli.“
„To ma teší.“
„Ale aj tak si musíte dať pozor na jazyk. Jej veličenstvo má o štyridsať rokov viac skúseností, než vy. Mohlo by vás nejakým trikom prinútiť povedať pravdu.“
„Napríklad?“
„Napríklad minule mi povedalo, že aj tak má informácie priamo od vás.“
„Predpokladám, že vás nenachytala. Čo ste jej povedali?“
„Že jej veličenstvo má viac šťastia na nové informácie než milenka jej syna.“
„Viete o tom, že ste skvelý spolupáchateľ?“ zasmial sa a vtlačil jej na pery bozk. „Ak bude tvrdiť, že vie niečo od vás, poviem jej, že moja milenka má veľkú fantáziu. Spokojná?“
„Áno, len aby ste sa nepozabudli …“
„Začínam si upravovať mienku o ženách, moja drahá. Ale už naozaj musím ísť. Ktovie, čo jej nahovoril Richelieu …“
„Athénaïs, budem sa musieť oženiť …“ začal hneď po návrate kráľ.
„Oženiť?!“ to slovo dopadlo na ňu ako vedro studenej vody.
„Musím si zobrať španielsku princeznú. To ste predsa vedeli …“
„Vedela …“ začala sa nervózne prechádzať. „A čo bude s naším dieťaťom, ktoré sa čoskoro narodí?“ opýtala sa napokon.
„Postarám sa oň. Aj o vás …“
„Ja nepotrebujem vašu starostlivosť …“
Vyšla von a rozbehla sa do svojej spálne. Hodila sa na posteľ a rozplakala sa. Po toľkom šťastí, keď takmer lietala v oblakoch, takáto rana! Vedela, že tento čas raz príde, ale netušila, že ju to bude bolieť, akoby jej niekto vytrhával srdce. Bude sa teraz deliť s infantkou o kráľa? A dovolí jej to jeho manželka? Čo bude ďalej?
Ľudovít však na tom nebol o nič lepšie. Musí žiť s infantkou, tak mu to ukladá svadobná zmluva. A čo s Athénaïs? Cítil, že ju skutočne miluje a vie, že aj ju to teraz bolí. Čo na to povie cirkev? Doteraz mal pri sebe kardinála Mazarina, ktorý tlmil nátlak od pápeža. Lenže teraz to tak ľahko nepôjde – už bude ženatý muž … Aká je infantka? Mohol by sa s ňou dohodnúť tak, že jej nechá voľnú ruku a on sa vráti … Nie, Athénaïs nechce stratiť. Potom mu prišla na um myšlienka – matka! Anna Rakúska pozná španielsky dvor, pozná výchovu španielskych princezien, mohla by mu poradiť! Mazarin mu dal prečítať všetky tie pamflety o kráľovnej … Nikdy sa neodvážil spýtať, či to bola pravda … Ak áno, mohla by mu poradiť. Už spomínala, že jeho otec mal milenky, ale dvor o nich nevedel … Dal aj jej kráľ voľnú ruku?
„Môj milý,“ zamyslene povedala kráľovná, keď sa dozvedela dôvod kráľovej návštevy, „tu sa radí veľmi ťažko. Infantku nepoznám. Videla som ju raz či dvakrát, aj to bola ešte dieťaťom. Princezné v Španielsku majú veľmi prísnu výchovu … Ale Francúzsko je iné … voľnejšie a slobodnejšie … S kráľom sme mali veľmi málo spoločného a tak sme sa dohodli. Louis si žil svoj život, ja svoj. Ale presvedčil ho o tom kardinál Richelieu …“
„Tak tie pamflety boli pravdivé?“
Kráľovná sa strhla: „Odkiaľ o nich viete?“
„Povedal mi to Mazarin. Varoval ma, že aj v budúcnosti môže ešte niečo také kolovať po Francúzsku. Je to pravda, že Richelieu …?“
„Ste priamym pokrvným potomkom Ľudovíta XIII., to vám môžem s pokojným svedomím odprisahať. Váš nárok na trón je oprávnený. Zabezpečte si dediča a dajte kráľovnej voľnosť. To je všetko, čo vám môžem poradiť.“
„A Richelieu?“
„Kardinál? Bol to skvelý muž. Škoda, že ste ho nepoznali dlhšie,“ usmiala sa. Potom ho pohladila po tvári: „Môj milý chlapček, je vo vás toľko veľa z Ľudovíta … a teraz choďte, lebo sa rozplačem a to sa predsa nehodí. Kráľovná nesmie nikdy plakať pred očami dvora …“
„Vidím vás iba ja … mama,“ kráľ sa uklonil a pobozkal kráľovnej ruku, ktorou ho hladila. Potom sa rýchlo otočil a vyšiel.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.