Len čo si Beáta vo svojej spálni unavene sadla, ozvalo sa nesmelé zaklopanie na dvere. Vstala a otvorila.
„Poď ďalej, Karol,“ vyzvala ho a on bez slova vošiel. Až keď už bol dnu, začal:
„Beáta … môžeš mi odpustiť?“
„Pochopil si, alebo sa iba bojíš o svoj život?“
„Myslím, že aj … aj,“ usmial sa a chcel ju objať.
Beáta však cúvla: „Už si zabudol, že nemáš robiť prudké pohyby?!“
„Už je aj tak pozde. Keď som prehodil toho mnícha, niečo mi v tej ruke ruplo a …“
„Ukáž! Tá ruka ťa musí poriadne bolieť!“
„Bolí. Ale keď mi ju budeš naprávať, bude bolieť ešte viac. Počkaj do rána.“
„Ty si mi išiel na pomoc?“
„Pravdaže. Nenechám ťa predsa tomu zvrhlíkovi,“ a Karol ju objal. Už sa nebránila. Do rána sedeli pritúlení pri sebe a rozprávali sa. Ráno dala Beáta znova zavolať troch silákov a tretí raz naprávala Karlovu dolámanú ruku …
Na ďalší deň ju pred palácom čakal Arnošt.
„Pani Beáta, môžem sa s vami rozprávať?“
„Môžete. A nechceli by ste ísť so mnou na prechádzku? Idem nazbierať bylinky na Karlovu ruku.“
„Vezmete si koňa?“
„Áno.“
„Tak si idem aj ja pre môjho. Počkáte ma?“
Zakrátko vychádzali z Pražského hradu dvaja jazdci. Keď už boli dosť ďaleko, osmelil sa Arnošt na otázku:
„Je to pravda, čo hovoril ten mních?“
„O čom?“
„O kráľovej žiarlivosti … o tom, že vám robí výstupy kvôli mne …“
„Je to pravda. Ale nie je to iba kvôli vám. Karol žiarli na každého muža, ktorý sa ku mne čo len priblíži. Minule vystrájal kvôli Orlíkovi, potom kvôli Janovi. A keď vyvádzal kvôli vám, bolo otvorené okno a tak to ten mních vonku počul.“
„Ako vám môžem pomôcť?“
„Nijako. Tie výstupy začali totiž vtedy, keď vás napadol ten vrah. Karol bol v tú noc pri jednej mladej slečne a nikto ho nemohol nájsť. Správa sa podľa príslovia podľa seba súdim teba.“
„Je pravda … že vás … zbil?“
„Keď som sa ho spýtala, kde bol, dal mi zaucho. To je všetko. Tým sa priznal. Potom som sa od neho odsťahovala a on si myslí, že je v tom iný muž.“
„A vy mu za to všetko ešte pomáhate?!“
„Kvôli jednému zauchu ho predsa nenechám zabiť. Mimochodom, on tých zaúch odo mňa dostal omnoho viac. A dostal aj palicou po chrbte. Myslela som si, že ma za to dá katovi.“
„Kedy ste ho zbili?“
„Hneď ako som prišla na dvor. Správal sa veľmi rozmaznane a drzo. Potom sa nakrátko polepšil.“
„Ale aj tak. Prečo od neho neodídete?“
„Lebo … ho mám rada … A viem, že vo vnútri nie je zlý. Keby nerobil toľko hlúpostí, bol by z neho ten najlepší panovník, akého Čechy kedy mali. Škoda, že ešte nemôže robiť všetko to, čo by chcel. Ale vy to viete tiež. Ináč by ste od neho odišli aj vy.“
„Máte pravdu. Karol si dokáže ľudí získať. Napriek všetkému.“
Po chvíľke ticha sa Beáta ozvala: „Arnošt, ak sa ešte pamätáte, mala som k vám jednu prosbu …“
„Kvôli tej slečne tam?“
„Áno. Chcela by som sa spýtať …“
„… či som niečo podnikol?“
„Uhm. A podnikli ste?“
„Už je to v poriadku. Tá slečna je dávno v Nemecku. A je slobodná. Tak ste si to predstavovali?“
„Tak. Ako ste to dokázali?“
„Podplatil som opáta a povedal som mu, že o tú slečnu má záujem jedna vysokopostavená cirkevná osoba. Bez slova mi ju vydal.“
„Takže ona vie, že ste ju vyslobodili vy?“
„Nie. Mal som plášť a kapucňu. Do tváre mi nevidela. Ešte by si mohla myslieť, že som ju dal uniesť ja.“
„Vy predsa ženy neunášate.“
„Ja ich len prehováram,“ usmial sa.
„Arnošt … pamätáte sa, v tých kobkách boli ľudia …“
„Ale tých nemôžem vykúpiť peniazmi. Jednak sú to muži a jednak by som strkal do slučky vlastný krk, keby som priznal, že o tom viem …“
„Ale … oni tam … trpia …“
„Lenže ja pre nich nemôžem urobiť nič.“
„Myslím, že môžete. A ja by som vám pomohla …“
„Ale to predsa nejde. Keby nás mnísi chytili, už v živote by sme sa odtiaľ nedostali.“
„Išiel by s nami Orlík … a iní rytieri … Tak čo, vyslobodíme ich?“
Keď sa pozrel do jej veľkých prosiacich očí, neodolal: „Dobre. Musíme si však premyslieť postup. Ale, Beáta, išli by ste do toho aj vtedy, keby ste mali oslobodiť svojho nepriateľa?“
Chvíľku premýšľala a potom mu odpovedala: „Išla. Aj môj nepriateľ je predsa mojím blížnym. A v biblii predsa stojí: Miluj blížneho svojho ako seba samého!“
„A máte istotu, že to nie sú zločinci?“
„Mám. Po tom, čo som videla kláštorný život, si myslím, že sú to spravodliví ľudia. Veď kto iný by sa dokázal vzoprieť takýmto poriadkom? Zločinci predsa s chuťou pomáhajú mníchom v neprávostiach. Tým nehrozí väzenie za neuposlúchnutie.“
„Lenže tí ľudia môžu byť nevládni. A môžu byť chorí. Kde sa budú môcť zotaviť, aby ich nikto nenašiel?“
„V mojom pražskom dome. Aj tak je prázdny.“
„Kto sa bude o nich starať?“
„Ja.“
„Sama?“
„Budem rada, keď mi pomôžete. Alebo Karol.“
„Vy mu o tom chcete povedať?“
„Až keď tam tí ľudia budú. Na to dobrodružstvo by nás asi nepustil. Alebo by išiel s nami a odniesla by si to jeho ruka.“
Arnošt už nenašiel žiadny protiargument a tak súhlasil.
Cestou späť sa Beáta ozvala:
„Arnošt?“
„Prosím?“
„Na mojich rukách je krv. Zabila som troch ľudí. Pôjdem do pekla …“
Arnošt sa usmial.
„Rozumiem vám. Aj ja som zabil človeka. Bolo to hneď, keď som prišiel na dvor, niekoľko rokov pred vami. Bolo to v sebaobrane. Ten človek ma chcel zabiť. Mnoho som o tom rozmýšľal. Myslím si, že tam hore sa musí posudzovať, z akých pohnútok človek zabil iného človeka. Určite sa posudzuje ináč, keď niekto zabíja pre radosť zo zabíjania a ináč, keď je to z nutnosti v ohrození vlastného života. Myslím si, že vy to budete môcť odčiniť.“
„Ale život tým ľuďom už nikto nevráti …“
„Ale môžete vykonať niečo iné, dobré. Aby z toho mali prospech iní. Tým bude vaša vina zmazaná.“
„Zdá sa mi to príliš ľahké.“
„Vôbec to nie je ľahké. Pre vás áno, lebo vy pomáhate rada.“
„Ja… ďakujem vám.“
„Kde si bola tak dlho?“ privítal Karol Beátu.
„Bola som nazbierať bylinky na tvoju ruku. Skorocel sa musí prikladať na ranu čerstvý, ináč by ti nepomohol. Myslela som si, že si sa už niečo odo mňa naučil.“
„A načo bol s tebou Arnošt?“
„Aby ma cestou vyspovedal.“
„Z čoho sa ty potrebuješ spovedať?“
„Neviem, ako ty, Karol, ale ja si nedokážem zvyknúť na zabíjanie.“
„Na zabíjanie sa nedá zvyknúť. Ani ja som si nezvykol napriek tomu, že som mnohých poslal katovi. A ver mi, nikdy som to nerobil s radosťou. Žiaľ, žijeme v časoch kedy buď zabiješ, alebo budeš zabitá. Tam hore sa určite posudzuje aj toto. A čo ti povedal?“
„To isté čo aj ty. A povedal mi aj to, že sa to dá odčiniť.“
„Milodarom na kostol?“
„Netáraj. Vieš, že Arnošt vykupovanie viny peniazmi neuznáva. A teraz mi ukáž tú ranu.“
Kým ho ošetrovala, mlčal.
„Beáta, musím sa s tebou vážne porozprávať.“
„Myslím, že ja s tebou tiež, Karol.“
„S tebou sa niečo stalo …“
„Prečo nenazývaš veci pravými menami? Stalo sa. A ty vieš, kto to zavinil.“
„Ty sa s ním ďalej stretávaš?“
„Ďalej?! Veď tvoj otec je na bojisku! Alebo nie je?!“ zhrozene sa na neho pozrela.
„Dal ti poslať ku mne tri truhlice zlata.“
„Čože?! Tak on je v Prahe?!“ spýtala sa s ešte väčšou hrôzou.
„Nie. Teda aspoň o tom neviem. Dal to urobiť skôr, ako odišiel. Musel byť s tebou veľmi spokojný …“
„Si hlupák, Karol! Ty by si bol spokojný s neustále rozbíjanou hlavou? Bojím sa tvojho otca a ak by som sa s ním ešte raz mala stretnúť, radšej utečiem!“
„Lenže ty si sa zmenila! Odstrkuješ ma a vyhováraš sa!“
„Aj ty by sa zmenil, keby si prežil to, čo ja!“
„Chceš povedať, že ti to bolo nepríjemné?!“
„Somár! Pamätaj si, ja nie som ty!“
Vtedy niekto zaklopal na dvere.
„Prepáčte, veličenstvo, ale je tu velebný otec, opát z kláštora a želá si hovoriť s pani kastelánkou,“ oznámila slúžka.
„Čo ty máš s opátom?“ spýtal sa začudovane Karol.
„A ja viem? Asi ma chce vyspovedať. Povedzte mu, že za chvíľu prídem.“
„Ako rozkážete, pani kastelánka,“ a slúžka odišla.
„Beáta, buď opatrná, vieš, že ťa chcel uniesť.“
„Nemusíš mi to pripomínať, pamätám sa na to dobre. Nechcel by si ísť so mnou dole za ním?“
„Aby som ho odstrašil?“
„Nie. Pred tebou by sa vykrúcal a prišiel by znova. Schovaj sa za záves. A ak by bolo treba …“
„Neboj sa, viem, čo mám robiť.“
„A šetri si tú zlomenú ruku.“
„Pokúsim sa, ale sľúbiť ti to nemôžem.“
Potom obaja zišli dole k hosťovskej komnate. Beáta vošla hlavnými dverami, kráľ prešiel cez susednú komnatu a skryl sa za závesom. A počul všetko.
„Vitajte, velebný otče. Čo vás za mnou priviedlo?“
„Obava o spásu vašej duše, milé dieťa.“
„Nepamätám sa na to, že by moju dušu ťažili nejaké hriechy.“
„A čo vaše nemanželské deti? A život v smilstve,“ mních prevrátil svätuškársky oči, „To nie je hriech?“
„Z tohto hriechu sa pravidelne spovedám a činím pokánie.“
„Obávam sa, drahé dieťa, že vaše pokánie nie je primerané.“
„Myslíte si, že sa kajám málo?“
„To by som si nedovolil povedať … Ale v odriekaní rozkoší a slastí života je cesta …“
„A čo by ste mi navrhovali vy, otče?“
„Najlepším liekom pre vašu dušu by bol vstup do kláštora, milé dieťa.“
„Do kláštora, otče?! Väčšie semenište hriechu nepoznám než sú kláštory! Tam ja nevstúpim!“
„Ó, dieťa! Vraj kláštor, semenište hriechu! To moje hriešne uši asi zle počuli?!“
„Vaše hriešne uši počuli veľmi dobre. Už som uvažovala o vstupe do kláštora a tak som sa v kláštore bola pozrieť.“
„A v ktorom kláštore ste boli, milé dieťa?“
„Aj v mužskom aj v ženskom.“
„Ale u nás ste neboli. A náš kláštor žije pobožným a bohabojným životom.“
„Bola som aj vo vašom kláštore a pobožnosť tam nemá miesto! Iba opilstvo a hriech! Fuj!“
„To je ohováranie a kacírske klebety. My predsa …“
„Vy predsa porušujete všetky Božie prikázania zaradom! Vo vašom kláštore som bola prezlečená za muža. A videla som toho veľa! Mnísi sa spíjali do nemoty a ešte tam mali aj ženy! Nahé ženy! A vy, otče, ste neboli žiadna výnimka! Tí vaši pobožní mnísi mi dokonca priviedli nejakú neviestku! Fuj, nemravníci! A vy budete mne vykladať, že ja žijem v hriechu a smilstve! Je pravda, že mám dvoch synov. Ale tí majú jedného, jediného otca! A vy veľmi dobre viete kto to je!“
„Milé dieťa, ale v ženských kláštoroch to predsa tak nie je.“
„Nie, nie je! Tam je to ešte horšie! Mníšky sa tam ovíjajú okolo pocestných mužov ako neviestky. Fuj!“
„Aj tam ste boli ako muž?“
„Samozrejme. Pred ženou by len posvätne prevracali oči. Tak som sa presvedčila bez toho, aby ma spoznali! Chcete povedať, že mám veriť radšej vaším opojným rečiam a nie tomu, čo videli moje vlastné oči?!“ Beátin hlas začínal naberať nebezpečnú hlučnosť.
Opáta obchádzali mrákoty. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal a potom začal bez pretvárky:
„Pani Beáta, Karol má mnoho mileniek. Ak vás doteraz neopustil, neskôr to určite urobí. Čas beží a nikto nemladne. Ani vy nie. Nechceli by ste predsa len zabúdať na neho príjemnejším spôsobom?“ a opát sa k nej priblížil a jeho ruka pohladila jej zadok. Beátou trhlo a strelila mu poriadne zaucho. Mnícha odhodilo ďaleko dozadu a líce mu očervenelo a spuchlo.
„Von!“ ukázala na dvere.
„Veď počkajte, pani Beáta, my dvaja sa ešte stretneme!“ precedil pomedzi zuby pri vychádzaní. Beáta sa iba opovržlivo usmiala.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.