Dni prechádzali a čas sa míňal v práci. Blažena, vlastne pisár Blažej, bola neustále v blízkosti panovníka. Ako jediná si dovolila povedať priamo mu do očí to, čo si myslela a napodiv, namyslený Václav po dôkladnom zvážení takmer vždy dal na jej rady. Už si ani nevedel predstaviť dvor bez jej prítomnosti.
V jeden deň jej diktoval list a jeho oči uviazli pohľadom na jej nohách, ktoré pážací odev viac odhaľoval ako zahaľoval. Blažena to cítila a bolo jej to nepríjemné. Na druhý deň prišla do práce v plášti.
„Vám je zima?“ spýtal sa začudovaný Václav.
„Niektoré pohľady dokážu mraziť, pane!“ odsekla mu.
Prešlo niekoľko dní. Václav jej opäť diktoval a Blažena písala. Keď dopísala, podišiel ku nej. Chytil jej ruky a horúco ju pobozkal. Prekvapená Blažena sa spamätala až po chvíľke. Vyslobodila si ruky a strelila mu také zaucho, až mal červené celé ľavé líce.
„Pane, vaše správanie je nehodné budúceho kráľa! Od zajtra budem nosiť pod plášťom meč a ak sa niečo také opovážite ešte raz urobiť, zbijem vás ním naplocho! Rozumeli ste?!“
Václav ju pustil, ale usmieval sa. Pre neho to bola len hra. Lenže Blažena to myslela vážne. Od nasledujúceho dňa skutočne nosila pod plášťom ľahký meč, s ktorým vedela veľmi dobre zaobchádzať. A naozaj, roztopašný a samoľúby Václav ním ešte niekoľkokrát dostal. Ale nezakázal jej ho nosiť.
Blažena ako pisár a páža Blažej sa zúčastňovala všetkých dvorných ceremónií, kde bol prítomný mladý panovník. Stávala v špalieri ako čestná stráž, keď on a hostia prechádzali okolo. Nosila plášť a ako jediné z pážat aj meč. Ale o tom nikto nevedel. Nikto, okrem Václava.
V ten deň vítal Václav vyslancov francúzskeho kráľa. Po privítaní zaradil vyslancov do svojho sprievodu hneď za svoj chrbát a sám na jeho čele ich viedol do zasadacej siene. Blažena ho nespúšťala z očí a tak jej neušlo, že za jeho chrbtom sa na okamih mihlo ostrie dýky. V tej chvíli konala ako blesk. Vyskočila dopredu s vytaseným mečom, ľavou rukou odsotila Václava až ho zachytila druhá strana špalieru z pážat a s bojovým výkrikom udrela plnou silou mečom na dýku. Dýka vyletela, opísala vysoký oblúk a s cvendžaním padla niekde dozadu na dlažbu. Hrot jej meča sa opieral o vrahov krk.
Václav sa za okamih spamätal. Podišiel k Blažene a povedal:
„Ďakujem za vašu pohotovosť, pane. Práve ste mi zachránili život.“ Potom sa obrátil a zavolal: „Stráže! Francúzski vyslanci a ich sluhovia budú požívať našu pohostinnosť vo väzení. Odveďte ich!“
Prvého odviedli muža, ktorý mal na krku opretý Blaženin meč.
„Pane,“ obrátil sa Václav k Blažene. „Odovzdajte mi váš meč!“
Blažena zobrala do rúk obnažený meč, prišla pred kráľa, pokľakla na jedno koleno a meč mu so sklonenou hlavou odovzdala. Václav si ho zobral. Poťažkal ho v ruke a usmial sa. Pripomínal mu skôr detskú hračku ako zbraň. Potom sa obrátil na Blaženu:
„Pane, aké je vaše ctené meno?“
„Blažej, pane.“
„A vaše birmovné meno?“
Blažena zostala prekvapená. Z Blaženy sa dá urobiť Blažej. Ale aké mužské meno prináleží Beáte?
„Václav!“ vyhŕkla to, čo jej prvé prišlo na um.
„Dobre, Václav,“ usmial sa mladý panovník. „Teraz pôjdeme do hradnej kaplnky. A vy ma nasledujte.“
Celý dvor, ktorý bol na uvítacej ceremónii, ho nasledoval. Blažena mu kráčala za chrbtom až k oltáru. Tam zastali a počkali kým bude ticho. Keď už všetci sedeli, ujal sa slova Václav:
„Pane, pokľaknite!“
Blažena so sklonenou hlavou pokľakla na jedno koleno. Kráľ zdvihol jej meč a položil jej ho na plece:
„Blažej, od tejto chvíle si rytier Václav,“ kráľ jej preložil meč na druhé plece a pokračoval: „Nech sú tvoje rytierske skutky aj naďalej sprevádzané takou odvahou a statočnosťou, akú si preukázal dnes priamo pred našimi zrakmi.“
Potom kňaz odslúžil omšu a po omši pozval panovník nového rytiera do svojej pracovne.
„Jiří, dnes vás už nebudem potrebovať. Zariaďte, aby nás nikto nerušil. Môžete odísť.“
„Pane,“ ozvala sa Blažena po pobočníkovom odchode. „Čo ste to urobili? Veď ja som žena a žena nemôže byť rytierom!“
„Náš drahý rytier Václav, presvedčili ste ma, že hrdinstvo a pohotovosť nie je len výsadou mužov. Prečo by teda malo byť len mužskou výsadou byť rytierom? A ozaj, smiem sa vás spýtať ako ste prišli k menu Václav?“ usmieval sa.
„Meno Beáta nemá svoj mužský náprotivok a to bolo prvé mužské meno, na ktoré som si spomenula,“ začervenala sa.
„Beáta … Beátka, to meno vám pristane viac,“ usmieval sa Václav a hlas mu náhle znežnel. „Je omnoho krajšie než to, ktoré ste dostali pri krste.“ Postavil sa pre ňu, pozrel sa jej do očí, potom ju objal. Nebránila sa.
Potom sa chvíľu mlčky prechádzal.
„Hm, dvaja Václavovia na jednom dvore, to je trošku priveľa, nemyslíte? Budem si od tejto chvíle musieť zvyknúť na meno Karol. Nakoniec, môj krstný otec si želá, aby som ho po korunovácii oficiálne nosil. Takže vy ste od dnešného dňa Beáta alebo Václav a ja som Karol, súhlasíte?“ Podišiel ku nej a pokúsil sa ju znova objať. Lenže tento raz sa už Beáta nedala:
„Tak dosť, toto sa predsa nerobí! Aj na kráľov sa predsa vzťahuje desatoro. Alebo to chcete poprieť?!“
Posmešne sa uškrnul. Potom sa jej obrátil chrbtom a ako keby k oknu povedal:
„Beáta, vy veľmi dobre viete, že manželstvá panovníkov sú len politická šachová partia. Pridelia vám kráľovnú a vy nemôžete ani odporovať, lebo by ste vyvolali vojnu. Ale aj panovníci majú srdce a poznajú lásku. A preto majú panovníci svoje milenky.“
„To… to je nemorálne!“
„A ten váš kňaz so svojimi deťmi nie je nemorálny?“
„Nie, lebo má iba jednu ženu. Nemôže si ju zobrať, ale má iba ju!“
„A ja mám vás!“
„Takže podľa vašich slov, mám tú vysokú česť stať sa čoskoro vašou milenkou?!“ ironicky sa ho spýtala.
„Pravdaže, ak to nebude proti vašej vôli,“ usmial sa.
„Odkedy sa práve vy staráte o moju vôľu?“
„Odkedy vás poznám!“
Karol sa postavil pred ňu a pozrel jej priamo do očí: „Beáta, ľúbim vás. Chcete so mnou žiť?“
„Žiť?“
„Blanche, teda Markéta bude kráľovná. Ale s vami budem žiť. S ňou už nie. Súhlasíte?“
Dlho sa pozerala do jeho veľkých hlbokých hnedých očí. Všetko ostatné z nich vytlačila láska. Cítila sa ňou zahalená a bolo jej krásne. A tak zašepkala: „Za takýchto podmienok áno, Karol …“
Z Beáty sa stal rytier Václav, ktorý Karla sprevádzal na každom kroku. Lenže raz pri poľovačke sa drobným nedopatrením jeden z prítomných pánov – rytier Orlík – presvedčil, že Václav je žena. Bez meškania sa ponáhľal ku Karlovi.
„Pane, stala sa zrada! Rytier, ktorého ste pasovali, je žena! Obyčajná žena!“ kričal.
„Rytier Orlík, ja viem, že rytier Václav je žena. Ale chcete povedať, že na ten drobný nedostatok – jej ženstvo – je azda menej odvážna, či menej statočná ako hociktorý rytier mužského rodu?“ pokojne odpovedal Karol.
Rytier Orlík onemel. Nerátal s tým, že mladý panovník, ktorý o ženách nemal vysokú mienku, si urobí svojho pobočníka práve zo ženy.
„Pane, ale to je nepredstaviteľná potupa mužského rodu! A to sa predsa tak nemôže a nesmie nechať! Veď žena predsa padla, tak sa píše aj v biblii, a tu hľa, toto!“ rozhorčene chrlil zo seba.
„Pane, videli ste na vlastné oči, ako mi rytier Václav, teda slečna Beáta, svojou duchaplnosťou a pohotovosťou zachránila život. Prečo teda tak nekonal žiadny iný rytier mužského rodu? Myslíte si, že som sa zbláznil?“
„Nie, pane,“ dodal Orlík dosť nepresvedčivo, „ale aj tak sa žena nikdy nemôže porovnávať s mužom!“
„A prečo nie, pane?“ zamiešala sa do toho Beáta, ktorá začula časť rozhovoru. Myslíte si, že my ženy sa nikdy nenaučíme tak vynikajúco strieľať z kuše ako vy, muži? Alebo nedokážeme jazdiť na koni?“
„Milá slečna, toto všetko dokážete. Videl som to,“ dosť neochotne pripustil Orlík, „ale aj tak, šermovať mečom žena nikdy nedokáže!“
„Čo sa stane, keď sa presvedčíte, že áno?“
„Potom už vôbec nebudem pochybovať o tom, že aj žena môže byť rytier!“
Po tých slovách sa Orlík rozosmial. Pridali sa k nemu ostatní páni. Beáta počkala kým sa utíšia a povedala:
„Takže vy chcete, aby sme si zmerali sily v šerme. Áno?“
„Vy máte toľko odvahy?“ posmešne sa spýtal Orlík.
„Keď môže mať muž toľko odvahy!“ s úškrnom mu odvrkla.
„Takže súboj?“ spýtal sa neveriaco Orlík.
„Keď si to želáte. Aká bude vaša zbraň?“ milo sa spýtala Beáta.
„Obojručný meč!“
„Dobre, pane. Váš obojručný meč voči môjmu meču, ktorý zachránil panovníkovi život! Kedy?“
„Hoci aj zajtra!“
„Prijímam. Mne bude sekundovať panovník, pravda, veličenstvo?“
Karla obchádzali mrákoty. Bál sa, že ten obor Orlík zahluší Beátu prvou ranou. Ale prikývol.
„Takže kto bude sekundovať vám?“
„Rytier Jan z Budějovíc.“
„Dobre, pane. Zajtra ráno sa stretneme. Bude mi potešením.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.