Asi o týždeň, znovu pred školou:
„Vy ste tu znovu? Chcete ďalšiu do zbierky?“ privítala ho Natália, keď zistila, že sa ho tak ľahko nezbaví.
„Nie, už si neprosím. Bol som v knižnici…“
„Vážne? Vy viete aj čítať?“
„Viem aj písať, ak by ste chceli.“
„Ja viem tiež, nepotrebujem vaše služby.“
„Ale ja som preložil Goetheho.“
„Naozaj? To som teda zvedavá na tú zlátaninu. Máte to pri sebe?“
Gerd stál s ovisnutými ušami a mlčky podal Natálii list papiera. Natália si to prečítala a povedala:
„A kde máte originál?“
„Tu pri sebe. Ale tá kniha je v nemčine.“
„Toľko ešte viem, že Goethe bol Nemec. Ukážte mi ju, ja viem nemecky.“
„Viete? To ste mi nepovedali.“
„Nepýtali ste sa. Tak podáte mi tú knihu?“
„Nech sa páči.“
Natália zobrala do rúk knihu. Boli to básne od Goetheho. Kde-tu bol zasunutý aj lístok s Gerdovým prekladom. Začítala sa a ani si nevšimla, že prišli na trhovisko, kde sa to hmýrilo rôznymi ľuďmi, ktorí predávali, nakupovali alebo len tak pozorovali. Chvíľku bola ticho a potom sa ozvala:
„Tie básne od Goetheho sú úžasné. A ten váš preklad do francúzštiny nie je zlý. Podľa vášho správania som čakala, že to bude horšie.“
Odpoveďou na to, bol bozk od pochváleného na jej líce. Ale jej ruka vyletela a na líce opovážlivca dopadlo ďalšie zaucho, až to pleslo. Slamený klobúk, ktorý mal študent na hlave, spadol na zem a ulicou sa chvíľu kotúľal až sa prevalil strieškou dole a okrajmi dohora. Zaucho sprevádzal poriadny krik až sa trhovci rozostúpili a okolo dvojice zostal kruhový priestor. Ľudia si mysleli, že študenti umení opäť predvádzajú nejakú ukážku aby si zarobili na živobytie.
„Čo sa to opovažujete?! Čo si vôbec o sebe myslíte!“
„Čo si myslím? Myslím si, že vás mám rád! Ale vy – vy radšej obdivujete nejakého bláznivého básnika a vôbec si nevšímate čo sa okolo vás deje!“
„Čože?! Bláznivý básnik!? Pane, viete vy vôbec, kto to bol Goethe?! Neviete, ináč by ste niečo také nikdy nepovedali! Vy že ste študent umenia? Nie! Viete čo ste? Ste úplný kultúrny ignorant!“
„Ignorant – to snáď nie! Najradšej by som toho chlapa vyzval na súboj!“
„Ó, áno, súboj! Keď niekoho nevieme poraziť ináč, tak ho radšej prepichneme mečom, alebo ho rovno zastrelíme, však?! Nádherné a hlavne humánne spôsoby presviedčania! Fuj!“
„Vy tomu nerozumiete!“
„Tak ja tomu nerozumiem?! Áno?!“
„Presne tak!“
„Takže ja sa mýlim, však?! Tak teraz bude hovoriť Goethe a vy, pane, mlčte! Vy ste už toho natárali dosť!“
Dievčina sa obzrela. Za sebou uvidela niekoľko pohodených debničiek od zeleniny a malý súdok. Súdok otočila hore dnom a vyliezla naň. Potom si zobrala list s francúzskym prekladom jednej básne a recitovala nahlas. Ľudia užasnutí počúvali. Keď skončila, kotúľali sa jej po lícach dve veľké slzy a z publika sa ozývali vzlyky a posmrkávanie. Ľudia precítili a plakali.
Natália stála na súdku a čas ako keby sa zastavil. Vtedy sa dopredu dostal elegantný pán zrelého veku. Podišiel k nej a galantne jej pomohol zísť na pevnú zem.
„Klobúk dole, slečna, vaša obhajoba Goetheho bola úžasná. Ten preklad je tiež váš?“
„Nie, pán profesor, ten preklad urobil ten kultúrny ignorant.“
Vtedy sa vrátil Gerhardt. Pred sebou niesol svoj klobúk, ktorý bol plný mincí.
„Pán profesor,“ a hlavou ukázal na obsah klobúka, „čo s tým?“
„Myslím si, pane, že za ten váš spoločný výstup je to celkom primeraný honorár.“
„Ale, pán profesor, to nebolo divadlo, to bolo naozaj!“
„Keď naozaj, tak je to troška málo, nemyslíte?“ usmieval sa profesor a z vlastnej peňaženky dal do klobúka – bankovku.
Užasnutí študenti sa nezmohli na slovo, veď len tých mincí muselo byť viac, než sami minuli za pol roka.
„Aby som nezabudol, ten váš preklad je vynikajúci. Vy ste Nemec?“ opýtal sa profesor.
„Nie, pane, po otcovi som Rakúšan a po matke Francúz.“
„Teda nemčina a francúzština sú vaše rodné jazyky. Rozumiem. Viete, táto báseň je mojou srdcovou záležitosťou a doma mám päť či šesť prekladov do francúzštiny, ale ten váš sa mi zdá najlepší. Mohli by ste mi ho venovať?“
„Ale áno, pán profesor. Vám sa naozaj tak veľmi páči?“
„Áno, milý priateľ. Je to nádherné dielko. Len pokračujte, máte talent,“ hovoril profesor, schovávajúc si vzácny papier do peňaženky. „Krásny zvyšok dňa, pane, slečna,“ s galantným pozdravom ich opustil.
Trhovisko ožilo opäť svojím typickým ruchom.
„Čo s tým?“ spýtal sa po dlhej chvíli mládenec. „Viete čo, zoberte si tie peniaze, zídu sa vám.“
„No dovoľte, čo si myslíte, že som žena, ktorá musí na ulici brať od hocikoho peniaze!?“
„Tak som to nemyslel. Ale aj vy predsa portrétujete za peniaze, či nie?“
„Ale áno, ibaže ten preklad ste predsa robili vy.“
„Ale pre vás, inak by som Goetheho ani nečítal. A vy ste ho aj hájili…“
„Tak to rozdeľme na polovicu.“
„Vidím, že vás by nepresvedčil ani ten váš Goethe. Tak si ich teda rozdeľme. Je to lepšie ako ich hodiť do Seiny… Ešte sa na mňa hneváte?“
„Samozrejme. Vari ste sa už polepšili?“
„Pravdaže.“
„Hm, že ja nijaký rozdiel nevidím.“
„Tak sa pozrite lepšie, prosím.“
„Na druhé líce by sa vám hodila ešte jedna facka, aby ste ich mali rovnako červené.“
„Môžem vám preložiť ešte nejaké básne?“ odviedol reč Gerd.
„Prečo nie, je to lepšie, ako ma otravovať pri maľovaní.“
„A nemohol by som vám tam robiť spoločnosť?“
„Nie, plašili by ste mi zákazníkov.“
Na druhý deň prišiel Gerd na trhovisko aj s harmonikou. Bez slova sa postavil vedľa Natálie a začal hrať nejaký šansón. K tomu spieval prekrásne slová o láske. Ľudia sa zbehli okolo nich. Pred Natáliou si zastal rad ľudí, ktorí čakali, kým ich bude portrétovať. Natália videla, že ich prilákala Gerdova pieseň a preto neprotestovala. Okrem toho sa jej páčila. Keď ju neskoro podvečer odprevádzal, opýtala sa ho:
„Odkiaľ poznáte toľko šansónov, ani jeden som doteraz nepočula?“
„To som zložil pre vás.“
„Vy viete skladať piesne?“
„Pochopiteľne, nikdy sa nepýšim cudzím perím. Môžem prísť aj zajtra?“
„Prečo nie, ak budete iba spievať a iba hrať.“
Gerd sa usmial a prišiel nielen na druhý deň.
O pár týždňov sa študenti opäť stretli, nie však na trhovisku.
„Kde sa dnes pôjdeme pozrieť, Natali? Trhovisko je dnes zatvorené.“
„Prejdime sa po nábreží. Alebo máte iný návrh, Gerd?“
„Mne je to jedno, Paríž poznám celkom dobre. Študujem tu už druhý rok.“
„Ja som tu len pár týždňov.“
„Viem, všimol som si, kedy ste prišli.“
„Vy máte asi prehľad o všetkých prichádzajúcich, však?“ spýtala sa uštipačne.
„Nie. Ale tie vaše krásne vlasy naozaj nemožno prehliadnuť,“ odpovedal jej pokojne.
Ten pokoj na ňu zapôsobil tak, že aj jej tón sa zmenil na pokojný, aj keď trošku smutný: „Tie vlasy sú otcova zásluha. Je to jedno z víťazstiev, ktoré si presadil voči celej rodine. U nás totiž ženy nesmú nosiť také dlhé vlasy.“
„Čo je to za hlúposť? Prečo?“
„Viete, u nás v Hercegovine akoby sa zastavil čas. Ženy a dievčatá tam nesmú skoro nič. Dokonca ani čítať a písať.“
„Ale veď vy to viete a študujete na akadémii!“
„To áno. Je to ďalšie z mnohých otcových víťazstiev. Moja matka ešte ako dospelá nevedela ani čítať, ani písať, dokonca ani počítať. A o cudzích jazykoch ani nehovorím. To jednoducho ženy nesmú.“
„Ale, prepáčte, neboli dôvodom tejto nevzdelanosti peniaze?“
„Peniaze? Kdeže, pane. Matka má dvoch bratov. Jeden študoval vo Viedni a je advokát, druhý študoval tu, v Paríži a je sochár. Matka dostala kráľovské veno a jej sestra tiež. Ibaže obidve zostali nevzdelané.“
„Váš otec vás dal do školy?“
„Zo začiatku vôbec nie. Ale matkina sestra, ktorá bola vydatá v Rakúsku, náhle ovdovela. Predala majetok a vrátila sa k nám. Vlastne najprv k jej rodičom, ibaže oni neboli ochotní živiť ďalšiu ženu. A tak teta prišla k nám, pomáhala matke a zároveň nás obidve učila. Najprv čítať, písať, počítať a neskôr aj rozprávať nemecky a francúzsky. Matka to niekoľkokrát chcela vzdať, ale otec ju vždy milo povzbudil a to jej dodalo odvahu. Otec je vzdelaný, má ukončené klasické gymnázium. Lenže namiesto ďalších štúdií oženili starí rodičia otcov majetok s matkiným a týchto dvoch navzájom cudzích ľudí zviazali spolu.
Keď k nám prišla teta, videla som ako otec zrazu ožil. Bol to naraz iný človek. On bol totiž šťastný. Konečne sa mohol porozprávať s niekým aj o niečom krásnom, nielen o chode gazdovstva. A tak keď videl ako mi dobre ide učenie, raz ma zobral do mestečka za riaditeľom gymnázia s tým, že chce, aby som tam študovala. Riaditeľ sa na neho osopil, že v celej Hercegovine ešte žiadne dievča nechodilo na gymnázium a že žene sa patrí behať len okolo hrncov a detí. Tak mu otec pohrozil, že napíše cisárovi, ako sa v našej krajine dodržiava školský zákon. To zabralo.
Potom som urobila skúšky a išlo to všetko troška ľahšie. Lenže otec to mal doma omnoho ťažšie. Celá rodina do neho dobiedzala a robila na neho nátlak, aby ma zobral zo školy, že je to na hanbu sveta, aby dievča bolo v jednej triede s toľkými chlapcami. Otec to vydržal. Po maturite mu teta navrhla aby ma poslal študovať umenie. Ona videla, že rada maľujem a že sa mi darí. Otec súhlasil. Lenže ktovie dokedy dokáže odolávať tlaku celej rodiny. Je možné, že štúdium ani neukončím.“
„Prepáčte, slečna, ale toto mi pripadá ako príbeh spred dvoch storočí. Vôbec sa mi nechce veriť, že niečo také je možné v dnešnej dobe.“
„Žiaľ, pane, u nás je to ešte horšie. Ťažko sa tomu verí z rozprávania, museli by ste to vidieť.“
Ešte chvíľu mladí ľudia chvíľu mlčky prechádzali. Potom ticho prerušil mládenec:
„Čo chcete robiť po skončení akadémie?“
„Obávam sa, pane, že je to ešte predčasná úvaha. Nie je vôbec isté, či doštudujem.“
„Ale aj tak, človek predsa musí mať nejaký cieľ.“
„Och, áno, len mám obavy, či ten cieľ nie je prismelý. Viete, rada by som pomohla dievčatám tam u nás. Aby aj u nás bolo tak ako tu. Aby ženy boli skutočné dámy a aby muži nezneužívali ich nevedomosť a hlúposť.“
„Slečna, ak sa vám z vášho predsavzatia podarí uskutočniť čo len stotinu, prídem sa vám pokloniť. A to myslím úplne vážne!“
Naozaj, Gerd v tej chvíli neklamal.
Takto prechádzali dni, týždne a mesiace jeden za druhým. Mladí ľudia sa stretávali po vyučovaní. Spolu chodili na trhovisko, kde ona maľovala – krajinky, portréty či obyčajné karikatúry. On hrával na akordeóne pesničky, ku ktorým skladal vlastnú hudbu i slová. Do klobúka každý deň pribúdali nejaké mince. Študenti si neskôr mohli dovoliť v nedeľu posedieť v kaviarni, navštíviť múzeá a obrazárne. Dokonca mohli ísť aj do divadla.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.