Paríž, rok 1908/1909

Mesto krčmičiek i univerzít, mesto šansónov, pri ktorých si ľudia dokázali na ulici vyliať srdce, mesto pouličnej hudby, čo povznášala, plakala i sama spievala. Mesto malých trhovníkov i umelcov, mesto drobných remeselníkov i učencov – taký bol Paríž v prvých rokoch 20. storočia. Prichádzali sem ľudia z rôznych končín Európy s podvedomou túžbou a pritom nevedeli, čím ich toto mesto tak veľmi priťahuje. Stretávali sa tu umelci, architekti i obchodníci. Ale najviac tu vždy bolo študentov. Paríž bolo jedným z mála miest, kde mohli študovať i dievčence. A tak sa tu stretávali nielen dievčatá z blízkeho či ďalekého Francúzska, ale boli tu dievčatá z takmer celej Európy.

V septembri 1908 pricestovala do Paríža dievčina. Bola to vysoká a štíhla krásavica. Jej mierne zvlnené gaštanové vlasy siahali až pod pás a pri prechádzkach jej chránili plecia a chrbát ako živý plášť. Také dlhé vlasy nemalo ani jedno dievča v Paríži a pre tie vlasy ju poznal naozaj každý. Ale nielen pre tie. Dievčina sem prišla študovať literatúru a maliarstvo a vždy po skončení vyučovania si zobrala maliarsky stojan, plátno a farby a išla do mesta maľovať. Pri jej stojane bolo vždy najviac ľudí. Najmä mužov.

V jeden septembrový deň na jednom parížskom trhovisku blízko školy:
„Pane, zavadziate mi!“
„Nehovorte, slečna, čo maľujete?“
„Odstúpte, nevidím!“
„Ešte ste mi neodpovedali.“
„Tak odstúpite, alebo neodstúpite?“
„A čo keď neodstúpim?“
Slečna zobrala zo stojana rozmaľovaný obraz a tresla ním mládenca po hlave. Potom si zobrala stojan, preložila si ho ďalej, založila nové plátno a pánovi, ktorému predtým maľovala portrét, sa ospravedlňovala:
„Prepáčte, pane, ten obraz sa mi akosi nepodaril. Namaľujem vám nový. Súhlasíte?“
Pán sa usmial a odpovedal: „Myslím si, že ste to s tým nepodarkom veľmi dobre vyriešili.“
„Ďakujem, pane,“ usmiala sa slečna a štetec jej zrazu tak ľahko maľoval, akoby zrazu dostal nejakú iskru.
Medzitým stál obďaleč mládenec s narazeným obrazom na hlave a po tvári mu stekala farba. Snímal si ho dole a hundral:
„Počkaj, potvora! Ja ťa raz aj tak dostanem!“

Na druhý deň, na tom istom mieste:
„Slečna, maľujete?“
„Aha! To ste vy? Jeden obraz vám nestačil?“
Mládenec sa zarazil a zmĺkol. Pozoroval, ako slečna maľuje a až po chvíli sa osmelil:
„Dnes večer je imatrikulácia. Prídete?“
„Budete tam aj vy?“
„Áno!“
„Tak neprídem!“
„Aby ste vedeli, prídem s frajerkou.“
„A s ktorou? S tou, s ktorou som vás videla dopoludnia, na poludnie, či vari s tou popoludňajšou? Alebo večer budete mať ďalšiu?“
„Čo vás do toho! S niekým prídem.“
„Aha! Dobre.“
„Tak prídete?“
„A vás je do toho čo?“ odvrkla.
Mládenec odišiel urazený.

V ten istý podvečer na chlapčenskom internáte:
„Gerd, predstav si, do nášho mesta prišla prekrásna študentka. Také vlasy si ešte nevidel. Ona ich má takto!“ a chlapec ukázal rukou do polovice stehien.
„Hm, všimol som si.“
„A čo na ňu povieš?“
„Pekné dievča.“
„Pôjdeš si s nami večer zatancovať na imatrikuláciu? Bude tam aj ona!“
„Áno?! A to ako viete?“ zrazu Gerd nápadne ožil.
„Prídu všetky študentky prvého ročníka. Veď to predsa organizujeme my.“
„Pôjdem!“
V ten večer vošiel Gerd spolu so spolužiakmi do študentskej kaviarne.
„Aha, tamto sedí.“
„Hm, vidím,“ skonštatoval Gerd a zaľúbene sa pozeral na krásne vlasy. Potom sa spamätal a rázne vykročil smerom k nej.
„Slečna, smiem prosiť?“
Dievčina zdvihla zrak a pozrela sa do milo bezočivej tváre mládenca.
„Prepáčte, pane, ale s neznámymi mužmi netancujem,“ odpovedala ironicky. Zároveň však neodtrhla zrak z jeho tváre a teraz ona bezočivo čakala čo chlapec urobí.
Z Gerdovej tváre zmizol triumfálny úsmev, odmietnutie zažil po prvýkrát, no nebolo mu nepríjemné, skôr naopak. Ticho dodal: „Ak nemáte nič proti tomu, mohli by sme sa zoznámiť?“
„Nech sa páči.“
„Dovoľte, aby som sa vám predstavil. Volám sa Gerhardt. Smiem si prisadnúť?“
„Prosím.“
„Slečna, smiem sa opýtať na vaše ctené meno?“
„Volám sa Natália.“
„To nie je francúzske meno.“
„Nie, nie je.“
„A smiem sa opýtať, odkiaľ pochádzate?“
„Smiete.“
Gerdovi sa odpovede mladej slečny začali páčiť. Jedným slovom, zaľúbil sa na prvý pohľad. Veď prečo ináč by ju otravoval každý deň na trhovisku?
„Tak by som sa rád dozvedel, odkiaľ pochádza to krásne stvorenie, ktoré sedí oproti mne.“
Natália sa zasmiala a pocítila krásne pichnutie pri srdci. Gerd bol krásny muž. Bol vysoký, mal krásne veľké modré oči, v ktorých teraz bolo iba jedno – láska. Túžba dobýjať bola kdesi úplne na konci.
„Som Srbka, ale pochádzam z Hercegoviny. A vy ste odkiaľ?“
„Som Rakúšan z Tirolska.“
„Krásny kraj, ak sa nemýlim.“
„Naozaj sa nemýlite. Boli ste tam už niekedy?“
„Nie, nikdy, ale bola tam vydatá moja teta.“
„A čo ste sem prišli študovať?“
„Literatúru a maliarstvo.“
„Až dva odbory naraz? Ja študujem len literatúru.“
„Dva, lebo neviem, ktorý je krajší.“
„Čo sa vám najviac páči z literatúry?“
„Goethe.“
„Mne nie. Ešte som od neho nič nečítal.“
„Ako viete, že sa vám nepáči, keď ste od neho ešte nič nečítali?“
„Tak.“
„A to študujete literatúru bez toho, aby ste čítali takého veľkého básnika?“
„No a? Však sú aj iní. Mne sa viac páči Schiller.“
„Schiller? Ten sa mi až tak nepáči.“
„Natália, smiem prosiť tento krásny valčík?“
„Smiete.“
Dvaja mladí ľudia začali tancovať.
„A kde máte tu vašu frajerku?“ opýtala sa Natália a v očiach sa jej zablysli šibalské plamienky.
„Nevidíte, práve ju držím,“ odpovedal a pritisol si Natáliu k sebe.
„To by som o tom musela niečo vedieť,“ odpovedala prudko a zároveň ho odstrčila. Gerd sa nechcel dať odstrčiť a tak mu priamo na parkete, uprostred tanečnej sály struhla poriadne zaucho. Plesnutie bolo také hlasné, že prestala hrať hudba a všetci sa otočili ku nim.
„Mladý pán, keď sa naučíte slušne správať, tak až potom môžeme pokračovať v tanci!“
Natália sa otočila, zobrala si plášť a odišla. Kým sa Gerd spamätal, už tam nebola.

O dva dni sa cestou zo školy stretli na ulici Gerd s Natáliou. Stretnutie vôbec nebolo náhodné, on tam na ňu čakal. Natália sa tvárila, že ho nevidí, ale on pokorne podišiel ku nej a začal:
„Natália, prišiel som sa vám ospravedlniť.“
Natália sa tvárila, že nepočuje.
„Natália, prosím vás, odpovedzte mi.“
„Vy ste ale drzý! Zosmiešnite ma pred ostatnými a ja vám mám len tak odpustiť! Na slušné správanie vám asi jedna facka nestačila!“ oborila sa na neho.
„Mám z toho bohatú zbierku. Jeden obraz, jedna facka…“
V tom mu na líce pleskla druhá.
„Aby ste ich mali viac!“
Gerd zostal ako omráčený, lebo toto naozaj nečakal. Natália plavným krokom odišla.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.