Od toho dňa chodil mladý plukovník neustále za ňou. Stačilo, že sa len zastavil v Paríži, už mala na stole od neho kyticu a lístok s pozvaním na schôdzku. Kyticu si nechala v izbe a lístok ignorovala. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (13. pokračovanie)
Len čo si Beáta vo svojej spálni unavene sadla, ozvalo sa nesmelé zaklopanie na dvere. Vstala a otvorila.
„Poď ďalej, Karol,“ vyzvala ho a on bez slova vošiel. Až keď už bol dnu, začal: Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (13. pokračovanie)
Po prázdninách sa Natália vrátila do Paríža. Tam ju už čakal Gerd.
„A vy tu čo robíte? Veď už nie ste študent,“ privítalo ho ako obvykle príkro Natália. Pokračovať na Natália (12. pokračovanie)
O nejaký čas sa Athénaïs skoro ráno ponáhľala za kráľom. Keď už-už siahala na kľučku, dvere na kráľovej spálni sa prudko otvorili a ona siahla do prázdna. Ale ten prudký pohyb nebol jediný, ktorý ju prekvapil. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (12. pokračovanie)
O niekoľko dní Karol nevymyslel nič múdrejšie, ako znovu zájsť za mníchmi.
„Beáta, išla by si so mnou do kláštora?“
„Ku tým zhýralcom? Veď si mi to zakázal.“ Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (12. pokračovanie)
Jedného dňa na konci školského roka Gerd nečakane stál pred školou. Chcel sa Natálii prihovoriť, ale ona ho predbehla a osopila sa na neho:
„Blížia sa záverečné skúšky, prečo sa neučíte Gerd?“ Pokračovať na Natália (11. pokračovanie)
Raz sedel kráľ za svojím stolom v pracovni a Athénaïs stála pri okne a dívala sa na záhradníkov, ako upravujú park.
„Athénaïs, prečo nechcete, aby dvor o vás vedel?“ Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (11. pokračovanie)
Od toho dňa sa Arnošt zotavoval veľmi rýchlo. Beáta chodila za ním a dvakrát denne mu preväzovala zranenie. Ranu dobre povymývala vínom a prikladala mu na ňu roztlčený skorocel. Liečba bola veľmi úspešná a rana sa nezapaľovala. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (11. pokračovanie)
Ďalšie dni ubehli veľmi rýchlo. Gerd ju čakával pred školou, potom šli spolu na obed, vystupovali na trhu, po vystúpení sa navečerali a vracali sa do svojho bytu. Zdalo sa, že navonok je všetko v poriadku. Vonku sa rozprávali o najnutnejších veciach, doma však mlčali a mlčky sa obchádzali. Gerd sa nepriznal a Natália čakala, či sa potvrdia alebo vyvrátia jej obavy. Veď ani v divadle jej nič nepovedal! Nič nevidela a na reči nedala, i keď niečo cítila. Nerozumela tomu, čo cíti. A tak potrebovala dôkazy. Potrebovala presvedčiť sama seba, že ten jej ťažký pocit je správny. Ako si len želala, aby to nebola pravda!
Po niekoľkých dňoch si Ľudovít zvykol, že vidí bytosti, ktoré väčšina ľudí nevidí a nepozná. Dokonca si zvykol aj na to, že im rozumie. Nemusel sa ani pýtať nahlas, stačilo si otázku pomyslieť a dozvedel sa odpoveď. Tá odpoveď bola taká jasná, že dokonca rozoznal aj farbu a druh hlasu a vedel, kto mu odpovedá bez toho, aby pomocníka videl. Lenže keď nemal otázky, bolo okolo neho ticho. Nikto sa mu neprihováral, nikto ho nepresviedčal a nikoho nevidel. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (10. pokračovanie)