Fouquet i Ľudovít potichu vyšli balkónom. Celou cestou späť ani jeden neprehovoril. Aj po vstupe do kráľovej pracovne dlho obaja mlčali. Fouquet sedel a Ľudovít sa prechádzal.
„Keď tak premýšľam o Athénaïs …“ začal kráľ, „mohla by ma aj ona zradiť?“
„Athénaïs? Dám krk na to, že nie.“
„Prečo si to myslíte? Žiadnej žene sa nedá veriť!“
„Jej áno. Poznám ju od malička. Jej otec Gabriel de Mortemart je mojím priateľom.“
„To nemusí nič znamenať.“
„K Voisinovej som s ňou väčšinou chodieval ja …“
„Prečo? Nedôverovali ste jej?“
„Nie … Práve naopak … Ľúbil som ju …“
Kráľ si sadol oproti ministrovi a začudovane sa mu pozrel do očí.
„Vy ste ju ľúbili?“ prekvapene sa spýtal.
„A vy nie?“
„Áno … ja áno. Ale teraz si vybrala iného … Vedela o tom, keď bývala u vás?“
„Nie … myslím, že nie … chcel som jej to povedať, ale vždy sa odtiahla, keď som sa jej dotkol. Myslel som si, že sa jej nepáčim.“
„Chodievali ste za ňou do kláštora?“
„Nie. Nechcel som jej spôsobovať nepríjemnosti u mníšok.“
„Mali ste za ňou ísť. Prečo ste prestali chodiť k jej rodine?“
„Najprv som chodil za Gabrielom, ale potom, keď vyrástla, chodil som iba za ňou. Sprevádzal som ju na prechádzkach, pri jazde na koni a hľadal som si pred Gabrielom zámienky na návštevy. Prekvapovala ma svojím rozhľadom, rozhodnosťou aj pôvabom. Keď začala rozprávať, zabudol som, že je ešte dieťa … Bola naozaj francúzska Aténa … Potom odišla do školy. Bola dlho z domu a ja som ju vždy hľadal a chýbala mi. Potom sa mi začala venovať jej matka. Naznačila mi, že by som mohol byť viac, než rodinný priateľ. Odmietol som a prestal som tam úplne chodiť. Nevedel som, kedy sa Athénaïs vrátila. Až keď mi Gabriel poslal pozvánku na svadbu. Poslal som jej dar, ale sám som tam nešiel. Nečakal som, že ju ešte uvidím, ale prekvapila ma tým, že utiekla ženíchovi a celej rodine a ja som bol šťastný, že prišla za mnou. A ďalej to už poznáte.“
„Aj vo vašom dome sa vás stránila?“
„Rozprávali sme sa veľmi často, ale keď som sa jej dotkol, ako keby sa naľakala. Nechcel som ju stratiť a tak som čakal, kedy ju strach prejde. Chcel som, aby zostala, že ju budem živiť. Ale poznáte ju – odmietla. Vraj mi nechce byť na príťaž a chce sa živiť sama. Tak som ju priviedol na dvor. Nepovedala vám, prečo sa ma bojí? Veď som jej nikdy neublížil …“
Kráľ si vzdychol a porozprával priateľovi to, čo sa od nej dozvedel on. Povedal mu aj o tom, ako skončil Serge. A keď videl zhrozenú Fouquetovu tvár dodal:
„Nebojte sa, Mazarin a mladý Richelieu už urobili prísne opatrenia. Niečo také sa nesmie zopakovať.“
„Mal som byť rozhodnejší a mal som za ňou chodiť aj tam. Ak niekoho ľúbime, musíme sa neustále presviedčať, či sa naozaj má dobre. Budem si to do smrti vyčítať. Čo urobíte s Lujzou?“
„Chvíľu sa budem s ňou hrať túto hru. Možno sa dozviem niečo, čo sa mi zíde, lebo ju budem sledovať.“
„A Athénaïs?“
„Teraz ju z toho vynecháme. Je to príliš nebezpečné.“
„Tak už jej veríte?“
„Áno … keby sa mi chcela pomstiť za ten rozchod, nezachraňovala by mi život … Ak by bola ako Lujza, ešte by jej to bolo aj vhod.“
Slnko sa blížilo k poludniu, keď ich vyrušil krik. Dvere sa otvorili a dnu vošla nahnevaná Lujza:
„Veličenstvo! Vaše stráže ma v noci nechceli pustiť do vašej spálne!“
„Majú taký príkaz. A vy ste hovorili, že budete strážiť môj spánok. Prečo ste odišli z mojej spálne?“
„Vy sa na to pamätáte?“
„Pokiaľ viem, netrpím stratou pamäti. Tak kde ste boli?“
„Veličenstvo, som tehotná …“
„To ste mi už oznámili. Tak kam ste odišli?“
„Bolo mi nevoľno … musela som odísť …“
„Moja drahá, ak milenka opustí kráľa, stráže ju späť už nevpustia. To platilo vždy. Mali by ste si to zapamätať a zbytočne nikam neodchádzať.“
Kráľ zazvonil a nechal si poslať svojho komorníka.
„Etien, slečna de La Valiére je unavená a cíti nevoľnosť. Uložíte ju do mojich komnát tak, aby som ju nemusel rušiť a nikam ju samotnú nepustíte. Pošlite po môjho lekára, nech ju poriadne vyšetrí. Musí sa o ňu starať tak, ako najlepšie vie, lebo sa tým stará aj o moje dieťa, ktoré sa čoskoro narodí. Keď ju prezrie, nech ihneď príde za mnou.“
„Mám ku nej zavolať vaše stráže?“
„Áno, myslím, že to bude najlepšie. Slečna sa nesmie namáhať, aby neublížila dieťaťu. Sama sa však šetriť nedokáže.“
Lujza sa zarazene pozerala na kráľove počínanie. Potom v bezmocnej zlosti roztrhla vreckovku a bez slovka odporu sa nechala odviesť ako zajatec do prepychových kráľovských komnát.
Netrvalo dlho a prišiel lekár. Uklonil sa a čakal, kým ho kráľ osloví.
„No tak, milý priateľ, ako sa má slečna de La Valiére?“ opýtal sa kráľ.
„Veľmi dobre, veličenstvo.“
Potom sa lekár zháčil a pozrel sa na Fouqueta, ktorý bol ešte stále u kráľa.
„Môžete hovoriť otvorene. Aj pán minister sa zaujíma o zdravie slečny.“
„Váš komorník mi povedal, že sa slečna cíti zle a preto ste ju poslali ležať. Ale podľa toho, čo som zistil, by pokojne mohla chodiť, lebo jej nič nehrozí.“
„Môj milý, potrebujem, aby slečna až do pôrodu ležala v mojich komnatách.“
„Ale, veličenstvo …“
„Hovorím, že to potrebujem a nebudem sa s vami o tom viac baviť. Ak sa vás niekto bude pýtať na jej stav, poviete mu, že v záujme jej zdravia a zdravia jej dieťaťa musí ležať a viac o seba dbať. Ďalej mi nebude odporúčať, aby som ju navštevoval. Rozumiete?“
Lekár sa na kráľa začudovane pozeral a až po chvíľke povedal:
„Rozumiem. Veličenstvu na tejto dáme mimoriadne záleží.“
Kráľ sa usmial a prikývol. Lekár sa uklonil a vyšiel. Veľmi dobre rozumel, čo od neho kráľ chce. Lujza preležala takmer dva mesiace v kráľových komnatách do času, kým sa jej narodilo dieťa. A potom ešte šesť týždňov. Za ten čas sa Ľudovít dôkladne pripravil na to, čo malo nasledovať.
„Podľa tohto vytlačila Lujza z vašej pozície vás a nie naopak,“ poznamenal s úsmevom kardinál.
„Áno. Vedeli ste vtedy o tom vy, kráľovná Anna i Mazarin.“
„Zaujímavé, že ste sa práve vy stali jej dôverníčkou.“
„Požiadal ma o to kráľ i Mazarin. Musela som na ňu dávať pozor.“
„Ale keď vám kráľ vysvetlil ako sa Lujza k nemu dostala, odpustili ste mu.“
„Odpustila som mu a vrátila som sa opäť k nemu. Vedela som, že je okolo neho viac žien … Vedela som aj o tom, že kým sa neuzavrie záležitosť s Voisinovou, bude chodiť aj za Lujzou …“
„A to vám nevadilo?“
„Nemáme vždy pred sebou takú rovnú cestu, akou by sme chceli ísť … Ale ešte som vám nepovedala všetko …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.