Ďalšie dni ubehli veľmi rýchlo. Gerd ju čakával pred školou, potom šli spolu na obed, vystupovali na trhu, po vystúpení sa navečerali a vracali sa do svojho bytu. Zdalo sa, že navonok je všetko v poriadku. Vonku sa rozprávali o najnutnejších veciach, doma však mlčali a mlčky sa obchádzali. Gerd sa nepriznal a Natália čakala, či sa potvrdia alebo vyvrátia jej obavy. Veď ani v divadle jej nič nepovedal! Nič nevidela a na reči nedala, i keď niečo cítila. Nerozumela tomu, čo cíti. A tak potrebovala dôkazy. Potrebovala presvedčiť sama seba, že ten jej ťažký pocit je správny. Ako si len želala, aby to nebola pravda!
V jedno popoludnie sa opýtal profesor dejín umenia Natálie:
„Máte k dispozícii encyklopédiu majstrov XVII. storočia?“
„Nie, pán profesor, nemám. V knižnici ju tiež nemajú. Neviem, kde by som ju mohla zohnať.“
„Niektoré údaje z nej vám chýbajú vo vašej záverečnej práci. Môžem vám na týždeň požičať moju. Mohli by ste ísť po škole ku mne domov?“
„Ďakujem pán profesor, budem rada. Kedy pôjdete domov?“
„Toto je posledná konzultácia, ktorú dnes mám. Ak vám to vyhovuje, tak hneď, len čo si zbalím veci.“
„Ak dovolíte, počkám vás teda na chodbe.“
Natália vyšla na chodbu. Nemohla zostať v profesorovej pracovni, lebo okolo srdca ju zvieral znovu ten nepríjemný, tiesnivý a bolestný pocit ako minule. Teraz však bol ešte tiesnivejší a mučivejší. Niečo sa stalo. Ale čo?
Profesor za chvíľočku vyšiel a Natália išla s ním k nemu domov. Býval v starobylom poschodovom dome neďaleko školy. Keď prišli, profesor odomkol a voviedol Natáliu dnu. Vyšli po schodoch hore k jeho pracovni.
„Počkajte ma, prosím tu. Mám tam neporiadok, hanbím sa vás tam pozvať. Prinesiem vám tú knihu, len ju musím trošku pohľadať.“
„V poriadku, pán profesor, počkám,“ dodala Natália a usmiala sa. Profesor vošiel dnu a Natália si sadla do kresla, ktoré bolo za vysokou popínavou rastlinou. Otvoril sa jej pohľad do vstupnej haly. Vtom sa otvorili dvere na jednej z izieb. Vyšla odtiaľ profesorova dcéra, ktorá chodila s Gerdom do jedného ročníka. Poobzerala sa, ale Natáliu, ktorú zakrývali veľké zelené listy, nezazrela. Vošla späť do izby. Za chvíľu vyšla von a za ruku viedla Gerda. Bol bosý a topánky si niesol v ruke. Pri východe ho pobozkala a zavrela za ním potichu dvere.
Natália, ktorá všetko videla zostala sedieť ako omráčená. Z toho, čo videla ju neuveriteľne bolelo srdce. Pochopila, že Gerd ju podvádza. Bolo jej na umretie. Za pár minút na to vyšiel profesor.
„Prepáčte, že mi to tak dlho trvalo. Viete, zakázal som upratovačke, aby mi tam robila poriadok. Minule mi totiž skoro zničila celú prácu. Ešte šťastie, že som ju pristihol, keď ju chcela spáliť. Encyklopédiu mi môžete vrátiť aj v škole.“
„Ďakujem, pán profesor,“ šepla a odišla. Ešte hodinu sa prechádzala po meste, aby sa spamätala. Musela si prežiť ten ťaživý cit, zhnusenie a presvedčenie, že videla správne. Po návrate ju nevrlo privítal Gerd:
„Kde ste boli tak dlho, veď škola sa vám už dávno skončila?! Alebo ste si našli milenca?!“
„Bola som tam, kde ste spali aj vy!“ odsekla Natália.
Gerd zalapal po vzduchu a nevedel, čo povedať. Natália však pokračovala:
„Načo ste ma sem ťahali bývať, keď spávate s celým Parížom!? A ešte sa nehanbíte aj mňa upodozrievať z niečoho takého, čo robíte sám!“
Potom si zložila ťažkú encyklopédiu a Gerdovi vyťala tak, že ten spadol na zem. Ešte týždeň mal zaľahnuté v uchu. Obrátila sa a vyšla von. Vrátila sa o pár minút.
„Sťahujem sa! Práve som si prenajala byt. Môžete si ich rovno vodiť aj domov, vy idiot! Nemusíte si ani platiť hodinový hotel!“
Gerd iba sedel a plakal. Neskoro. Natália si ešte v ten deň presťahovala svoje veci o pár domov ďalej, kde si prenajala malý byt. U Gerda zanechala všetko čo jej kedy daroval:
„Dajte to takej, ktorá bude s vami ochotná bývať! Ja od vás nechcem nič! Nechcem vás už ani vidieť!“ a odišla.
Gerd v nasledujúce dni chodil za Natáliou ako psík. Zo začiatku si však nedovolil sa k nej ani len priblížiť. Natália ho ignorovala, ako keby bol vzduch. Raz, keď už sa jej chcel prihovoriť pred dverami jej bytu, zabuchla ich tak prudko, až mu navrela hrča. Gerd bol však vytrvalý. Nič netrvá večne a tak i Natáliu prešla najväčšia zlosť. Gerda to síce stálo zopár faciek, ale napokon sa s ním Natália začala aspoň svojím spôsobom milo rozprávať:
„Vy zvrhlík! Pozrite sa na tie dievčatá, čo idú zo školy! To sa chcete s každou vyspať?! No počkajte!“ vychrlila zo seba jedným dychom. Potom sa obrátila k vychádzajúcim študentkám:
„Pozrite sa na neho! Tento nehanebník chce s každou z vás iba spať! Dobre si ho zapamätajte! Najprv si vás chytí na srdcervúce pesničky, potom básničky a keď vás dostane do postele, tak sa spokojne vyspí s ďalšou inou, sviniar! A keby len s jednou! On ich má celú armádu, idiot!“
„A vy to ako viete?“ drzo sa opýtal Gerd. „Ja som vás nepodviedol!“ pokúsil sa jej do očí klamať.
„Takže ja som slepá! A hluchá! A čo ešte!? Videla som vás priamo ako ste vyliezali z cudzej spálne. Vaša sprievodkyňa vás viedla za ručičku a ešte si vás na rozlúčku aj pobozkala! Keby pobozkala! To bol bozk milenky, vy hlupák! Topánočky ste si ráčili niesť v ručičke. To sa tak chodí z návštevy!? To som mala podľa vás preludy?! Keby ste sa aspoň priznali, ale vy iba klamete! Zbabelec!“ a v tej chvíli pleslo také zaucho, že sa Gerd až otočil.
Natália sa mu otočila chrbtom a odišla ráznym krokom domov. Gerd sa ju neopovážil ani len zrakom nasledovať. Vtedy ku nemu pristúpil jeho spolužiak Pierre:
„Gerd, ty si podviedol Natáliu?“
„Bol som s jednou…“ nedopovedal, pretože rana päsťou ho umlčala. Pierre mu vynadal:
„Ty idiot! Oklamať také dievča, hanbi sa!“ a odišiel. Rana Gerdovi mierne krvácala. Na čele mal ešte hrču, ktorú utŕžil od spolužiakovej tašky. Mal ju totiž prehodenú na chrbte a pri odchode sa tak prudko otočil, že Gerd dostal od nej druhý úder.
Gerd sa dovliekol k Natáliinmu bytu a zaklopal. Keď ho Natália uvidela medzi dverami, začala sa smiať:
„Tá hrča vám náramne pristane. Kde také predávajú?“
„Dostal som za vás od Pierra.“
„Ani som nevedela, že je to taký sympatický chlapec. To je ten z vášho ročníka?“
„Áno. Je to taký valibuk.“
„Hm. Začína sa mi ten chlapec páčiť. A čo by ste radi?“
„Umieram.“
„Nevidno. Máte ešte niečo nové?“
„To ma necháte takéhoto skrvaveného chodiť po meste?“
„No a! Ja som vám nekázala podvádzať. Každý záletný kocúr raz dostane po nose!“
„Vy ma vôbec neľutujete?“
„Nie, lebo vás nehodno ľutovať!“
Gerd začal smrkať. Bolo mu naozaj do plaču. Natálii sa ho uľútilo:
„No poďte dnu, umyjem vás, aby ste nepovedali, že som vás pred dverami nechala umrieť.“
Tak ako povedala, umyla a ošetrila mu ranu. Liehom, aby ho to poriadne štípalo. Gerd si myslel, že tým má u Natálie vyhraté. Chcel sa vyvaliť pohodlne do kresla. Lenže veľmi sa zmýlil. Keď bol ošetrený a čistý, zobrala ho nešetrne ku dverám, otvorila ich a vystrčila ho von:
„No a teraz už môžete ísť! Ak si myslíte, že zo mňa urobíte znovu idiota, ste na veľkom omyle!“
Dvere zabuchla tak prudko, že sa Gerdovi až zaiskrilo pred očami. Radšej odišiel.
Na druhý deň vstúpila Natália cez prestávku do triedy, kde mal práve vyučovanie Gerd. V ruke držala malú ružičku a namaľovanú podobizeň. Gerd až tak rástol od pýchy, že prišla za ním. Natália ho ostentatívne ignorovala a išla rovno k Pierrovi:
„Ďakujem, pane. Počula som, že gavalieri ešte nevymreli. Nech sa vám páči,“ usmiala sa na neho a podala mu darček.
„Íha, to som ja. To je krásny obrázok, ďakujem. Smiem vás za to pozvať na obed?“
„Rada, ďakujem,“ milo sa na neho usmiala.
„Môžem na vás počkať po vyučovaní?“
„Pravdaže. Dovidenia.“
Gerda išlo poraziť. Bál sa však Pierrovej ruky a tak radšej mlčal. Natália odišla. V najbližšie týždne ju bolo vídať s Pierrom, ktorý s ňou chodil na obedy, odprevádzal ju domov a sem-tam zašli spolu i na kávu. Gerd ich z obďaleč pozoroval a soptil. Videl, že ju odprevádza k bytu, že na ňu čakáva po škole, že sa prechádzajú vonku, ale Pierre u nej nikdy v byte nebol a ani ju nikdy nedržal čo i len za ruku. A tak v ňom stále svietila iskierka nádeje.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.