Prázdniny prešli a začala sa škola. Gerd každý deň stával pred školou a čakával Natáliu. Jedného dňa ho však nebolo. Natália sa obzerala celou cestou či ho niekde neuvidí. Nebolo ho a tak sa vybrala domov.
Otvorila dvere a vtedy ho zazrela. Sedel za stolom, hlavu mal položenú na rukách na stole a vyzeral ako keby spal. Potichu prešla k nemu a pohladila ho po chrbte. Ozval sa vzlyk.
„Gerd, vy plačete? Čo sa stalo?“
Gerd neodpovedal. Zobral zo stola list a mlčky ho podal Natálii. Zobrala ho do rúk a čítala:
„Drahý synček, musíme Vám napísať, lebo doma sa stalo niečo veľmi zlé. Malinká Anneliese, veď viete aká bola nezbedná, sa hrala vonku pri remeselníkoch, ktorí opravovali zlomené koleso na koči. Kým ho opravili, Anneliese vyliezla na koč. Ten sa prevalil a privalil ju. Netrpela. Včera sme ju pochovali…“
Natália položila list. Nevedela čo má povedať a tak si sadla vedľa Gerda a držala ho za ruku. Takto prešli hodiny, prešiel večer i noc.
„Gerd,“ ráno prerušila tiesnivé ticho Natália, „dnes máte skúšku u profesora literatúry. Pôjdem tam s vami, chcete?“
Mlčky len pokýval hlavou. Tak sa teda zdvihli, obliekli si kabáty a vyšli.
Na chodbe akadémie pred dverami postávali študenti. Boli tam aj stoličky, ale nikto na nich nesedel. Gerd prišiel ku stoličkám a sadol si tak, aby bol od študentov čo najďalej. Natália prišla ku dverám. Počkala kým sa dvere otvoria. Potom vošla dovnútra namiesto iného študenta. Profesor sedel za stolom a niečo písal.
„Pán profesor?“
„Prosím, slečna. Ale vy dnes nemáte u mňa skúšku.“
„Nie, pán profesor. Mala by som byť na hodine dejín umenia, ale mal by mať skúšku Gerd.“
„Niečo sa stalo?“
„Áno, pán profesor,“ a Natália sa rozplakala. „Gerdovi zahynula malá sestrička, včera dostal list z domu…“
„Vy ste to dievčatko poznali, že plačete?“
„Nie, pane, mňa bolí to, že to bolí Gerda.“
„Kde je Gerd?“
„Čaká pred dverami.“
Profesor vstal spoza stola, otvoril dvere a študentom povedal: „Dnes už skúšať nebudem. Príďte, prosím, zajtra.“
Chodba sa vyprázdnila, študenti odišli. Gerd tam však sedel ďalej, ako keby nepočul. Natália prekĺzla poza profesorov chrbát a chytila ho za ruku.
„Poďte ďalej, milí priatelia, dnes nás nik nebude rušiť,“ ozval sa profesor.
Gerd poslušne vstal a išiel. Profesor počkal kým obaja vojdú a zavrel za nimi dvere.
„Sadnite si,“ povedal a ukázal na kreslá v kúte.
Keď už všetci traja pohodlne sedeli, ozval sa profesor:
„Milý mladý priateľ, dnes vás nebudem skúšať, dnes sa budeme rozprávať.“ Potom vstal a priniesol karafu vína a tri poháre. Nalial víno a povedal: „Ponúknite sa, dnes to budeme všetci traja potrebovať.“
Chopili sa čiaš a potichu vypili víno. Profesor každému ešte raz nalial a začal rozprávať:
„Priatelia, budem vám rozprávať niečo, čo sa vám bude zdať nezvyčajné. Ak budete chcieť, pýtajte sa…
Raz, bolo to pred niekoľkými rokmi, som dostal zvláštnu návštevu. Prišla ku mne moja priateľka. Vtedy sme vlastne priatelia ešte neboli. Ona bola študentka a mala u mňa práve skúšku z anglickej literatúry. Na tej skúške dostala otázku z Hamleta. A viete čím ma prekvapila? Namiesto toho, aby rozobrala dielo, tak ona mi ho zahrala. Raz recitovala francúzsky, potom plynule prešla do angličtiny a späť. Ja som vtedy práve dokončil preklad Hamleta. Až som oči otváral, odkiaľ to to malé žieňa má, taký vynikajúci preklad to bol. Nedalo mi to a spýtal som sa jej na to. Ten preklad som nepoznal. Povedala, že keď sa učila na skúšku, zostalo jej toto dielo takýmto spôsobom zapísané v jej srdci.“
Profesor sa na chvíľu odmlčal a zadíval do diaľky. Potom pokračoval:
„Tá študentka však toho vedela oveľa viac. Nielen toho Hamleta. Poznala Shakespearea tak dokonale, akoby to bol jej muž. Nikdy nebola v Anglicku a predsa poznala také podrobnosti, ktoré sa dajú získať iba osobnou návštevou. Ja som mal to šťastie, že som tam bol ešte ako študent. Nerozumel som tomu.
Ona však vytiahla obrázok Shakespearea a podala mi zo steny zrkadlo. Povedala mi vtedy: Pane, vy sa na neho veľmi podobáte. Nie je to ani tak fyzická podoba, i keď aj tá je dosť veľká, ale tá, ktorá je v tej tvári vnútorne skrytá. Neviete prečo sú vám jeho diela také blízke? To nie je iba tou podobou.
A potom rozprávala o tom ako bol jej otec v Indii a tam každý človek verí niečomu takému ako je sťahovanie duší. Vravela, že keď človek umrie, jeho duša sa presťahuje o nejaký čas do dieťaťa, ktoré sa neskôr narodí. A tak mnohí ľudia cítia, že im je niečo veľmi blízke, priťahuje ich to k tým istým ľuďom, ktorých už v predchádzajúcich životoch poznali a vlastne, že smrť je len prerod k niečomu inému. Tam ľudia nedokážu tak silno žialiť za mŕtvym priateľom ako u nás. Hovoria, že mŕtvy potom plače a nemôže ísť ďalej. Jej rozprávanie ma zaujalo. Poprosil som ju, aby ma zoznámila s jej otcom a chcel som sa pýtať jeho. Ona to urobila a od tej doby sú z nás troch priatelia.“
Profesor si odpil z vína a zmĺkol. Čakal, kedy sa ozve Gerd alebo Natália. Dlho bolo ticho.
„Pán profesor, myslím si, že niečo podobné som prežila, keď som spoznala tu v Paríži Gerda. Akoby som ho už veľmi dlho poznala. Nemohli by ste nás zoznámiť s tou milou dámou?“
„Pracuje vo Versailles ako kunshistorička. Chodievam tam veľmi často. Možno až príliš často, ale nemôžem inak. Najčastejšie tam ideme s manželkou, veľmi dobre si tie dve dámy rozumejú. Vďaka nej poznám všetky známe obrazy, ktoré sú vystavené, ale i mnohé neznáme, ktoré sú v depozite. Musíte tam ísť, moji priatelia, a pochopíte, prečo sa mnohé stalo tak, ako sa stalo.“
„Má to súvis aj s maličkou Anneliese?“ konečne prerušil svoje dvojdňové mlčanie Gerd.
„To je vaša sestrička, ktorá zahynula?“
„Áno.“
„Môže mať. Ju tam možno nenájdete, ale nájdete tam odpoveď na váš smútok“.
„Pán profesor, mám dojem, že vám začínam rozumieť,“ usmiala sa Natália.
„Áno, začínate. Ten úsmev o tom svedčí.“
„Máte pravdu. Načo bolesť, ak je to naozaj tak, ako hovoríte.“
„Ste veľmi vnímavá, slečna. Skúsite to teraz vysvetliť Gerdovi?“
„Pokúsim sa,“ dodala Natália. Zobrala svoju vreckovku a utrela Gerdove slzy.
„Už neplačte, nie je to vôbec potrebné. Musíte sa presvedčiť o tom, že pán profesor má pravdu. Rozumiete?“
Gerd sa na ňu pozrel a prestal plakať.
„Gerd, myslím si, že som pochopila, čo nám pán profesor chcel povedať. Pamätáte sa, ako ste zostali stáť pred obrazom kráľa Ľudovíta XV. A povedali ste: Tento sa nemal stať kráľom!“
„Pamätám si to,“ stručne šepol Gerd.
„A pamätáte sa ešte, čo ste mi povedali, keď som sa vás opýtala, prečo?“
„Akoby nie. Však on vôbec nepochopil, čo chcel Ľudovít XIV. dosiahnuť niektorými svojimi opatreniami.“
„Dobre. A odkiaľ to viete vy, drahý priateľ?“ pridal sa profesor.
Gerd sa na neho udivene pozrel: „Veď je to predsa úplne jasné! Stačí sa pozrieť na jeho tvár.“
„Ako komu,“ zasmial sa profesor a pokračoval: „Takže sa stačí pozrieť na jeho tvár. Ako to, milý Gerd, že to mnohí iní nezbadali?“
„Lebo sú slepí!“
„Nie, nie sú. Vy ste to zbadali preto, lebo ste oboch poznali. Preto s vami Natália súhlasila a preto s vami súhlasím aj ja.“
„Zajtra pôjdem do Versailles. Sám!“ rozhodol sa náhle Gerd.
„Myslím si, že takáto návšteva vám pomôže. Napíšem list pre moju priateľku, aby vás zaviedla do depozitára. Myslím si, že to bude pre vás teraz naozaj veľmi potrebné.“
„Ďakujem vám pán profesor, práve o to som vás chcel poprosiť.“
Gerd sa na druhý deň vybral do Versailles. Vrátil sa až neskoro večer a celý žiaril.
„Natália, zbytočne som plakal. Pochopil som, že nič nie je stratené. Veľa som sa naučil. Ďakujem vám.“
„Nemáte za čo, Gerd, veď ja som vás predsa nič nenaučila.“
„Ale naučila. Zajtra vás pozývam do Maxima na kávu. Mám pre vás jedno prekvapenie.“
„Aké?“
„Nepoviem. Je to prekvapenie a hotovo!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.