Po niekoľkých dňoch si Ľudovít zvykol, že vidí bytosti, ktoré väčšina ľudí nevidí a nepozná. Dokonca si zvykol aj na to, že im rozumie. Nemusel sa ani pýtať nahlas, stačilo si otázku pomyslieť a dozvedel sa odpoveď. Tá odpoveď bola taká jasná, že dokonca rozoznal aj farbu a druh hlasu a vedel, kto mu odpovedá bez toho, aby pomocníka videl. Lenže keď nemal otázky, bolo okolo neho ticho. Nikto sa mu neprihováral, nikto ho nepresviedčal a nikoho nevidel.
Iba na jednu otázku nedostal odpoveď: „Načo sú tieto bytosti okolo ľudí?“ Vtedy bytosti buď mlčali, alebo počul: „Príď si na to sám, nie je to také ťažké.“
A Ľudovít premýšľal. Lenže nevedel si rady. A jediné, čo mu v tej chvíli prišlo na um, bolo, aby zašiel za Athénaïs.
„Athénaïs, smiem vás pozvať na prechádzku do záhrady?“
„Rada prijímam. Niečo vás trápi?“
„Ako ste na to prišli?“
„Stačí sa na vás pozrieť.“
„Vonku vám to prezradím.“
Vyšli do záhrady. Kráľ dlho mlčal, nevedel ako začať. Potom začal:
„Athénaïs, ja … mám veľa otázok. Týkajú sa tých svetlých … veď viete …“
„Čo by ste chceli o nich vedieť?“
„Všetko!“
„Ani ja neviem všetko. Na niektoré veci som si musela prísť sama. Až keď som sa spýtala, či je môj názor správny, odpovedali mi áno alebo nie.“
„Čo o nich viete?“
„Nuž keď som ich prvý raz uvidela, bolo to v tej lesnej chate. Mala som bolesti a veľmi som sa sama bála. Najprv som počula len príjemný a utešujúci ženský hlas, ale nikoho som nevidela. Keď som sa prestala báť, počula som ho omnoho jasnejšie, dokonca som videla aj niekoľko svetlých bytostí. Pomáhali mi a všetko dobre dopadlo.“
„Ale vraveli ste mi, že keď vás tam otec našiel, mali ste horúčku.“
„Áno. Ale tú zavinilo niečo iné. Až vtedy som si uvedomila, že som na svete sama a nemám nikoho. Ani rodičov, ani dieťa, nikoho blízkeho, kto by mi pomohol. Za mnou bola minulosť, ktorú som mala neustále pred očami. Vedela som, že za ten útek ma Serge bude chcieť zabiť. Poznala som ho veľmi dobre. Ale čakať na smrť z jeho rúk sa mi nechcelo. Chcela som umrieť sama. A keby ma otcovi ľudia nenašli, asi by sa mi to podarilo.“
„To nebolo dobré rozhodnutie. Oni vám v tom nebránili?“
„Oni nesmú ovplyvňovať alebo presviedčať. Každý človek má slobodnú vôľu a oni to rešpektujú.“
„Som veľmi rád, že vám váš zámer nevyšiel.“
„Musím sa priznať, že ja tiež.“
Prišli k ohrade s koňmi.
„Nezajazdíme si?“ spýtal sa kráľ. „Neodmietajte, videl som vás včera na koni.“
„Človek ani nevie, kedy sa díva kráľ,“ zasmiala sa. „Dobre, môžeme ísť ďalej na koňoch.“
Nechali si osedlať zvieratá. Ľudovít jej pomohol do sedla a potom vysadol aj sám. Vyšli von z mesta. Pred nimi boli zelené lúky a do diaľky sa vinul tmavší pás cesty.
„Ak dovolíte, vrátil by som sa k bytostiam. Prečo nás ochraňujú? A prečo ich nemá každý?“
„Každý ich nemôže mať. Mnohé z týchto bytostí sa objavujú iba vtedy, keď ich ľudia naozaj potrebujú.“
Athénaïs nestačila ani dokončiť vetu, keď kráľov kôň zaprskal a začal krívať. Obaja zoskočili na zem.
„Zdá sa, že váš kôň je zranený,“ povedala a zdvihla zvieraťu nohu. „Podajte mi vašu dýku.“
„Čo chcete robiť?“
„Tlačí ho malý ostrý kamienok. Musím mu ho vybrať. Tak podáte mi tú dýku?“
Poslúchol a potom sa už len pozeral ako šikovne vybrala kamienok. Potom sa rozbehla za jeho chrbát a on sa otočil. Vtedy zbadal iného pomocníka. Mal tvár zo svetla a ukazoval Athénaïs akúsi bylinku. Ona ju odtrhla a vložila ju zvieraťu na poranené miesto. Kráľ sa opäť pozrel na miesto, kde bytostný bol, ale už nikoho nevidel.
„Kto vám pomáhal?“ začudovane sa spýtal.
„Apolón alebo Apollo. Je to lekár zvierat.“
„Vy ste sa už s ním stretli?“
„Iba teraz. Ale spýtala som sa ho, ako sa volá.“
„Asi by sme mali o nich hovoriť, keď ich už môžeme vidieť.“
„Ako to chcete urobiť? Cirkev považuje vieru v prírodné bytosti za kacírstvo.“
„Odkiaľ to viete?“
„Spýtala som sa toho vášho biskupa …“
„Prečo práve jeho?“
„Raz spomenul Dia a jeho blesky. A ak sa kňaz oháňa bytosťami z mytológie, tak ma asi neudá.“
„Hm, to je pravda … Ale čo vám povedal na to, že ich vidíte?“
„Aby som mlčala, ale že ich vidí aj on. Inkvizícia sa však o tom nemusí dozvedieť – kto by chcel skončiť na hranici.“
„Môžeme však ich sochami ozdobiť zámocký park. Povieme, že je to návrat umenia k antike …“
„Ja neviem … To ich chcete zobraziť skutočne tak, ako vyzerajú?“
„A čo sa vám na tom nepáči?“
„No … obávam sa, že nedokážeme vysvetliť, prečo má napríklad Pallas Aténa tvár podobnú sove, alebo prečo má Apolón na hlave jelenie parohy.“
„A ako by ste to urobili vy?“
„Ako to urobili Gréci. Pallas Aténu zobrazili so sovou na pleci a v žiari Apolónovej hlavy nebolo tie parohy vôbec vidieť.“
„A ostatné bytosti?“
„Trošku symboliky, trošku skutočnosti. Napríklad Asklépios je kentaur, tam by to mohlo zostať.“
„Vy ste naozaj génius! Dám také sochy navrhnúť do Versailles! Ale najprv zájdem za tým mojím biskupom.“
Athénaïs sa vyliečila a opäť nastúpila do svojej služby. Jej vzdelávanie u kardinála opäť pokračovalo.
„Vitajte, slečna. Som rád, že ste už zdravá,“ vítal ju kardinál po čase vo svojej pracovni.
„Ďakujem, vaša milosť.“
„Ak sa smiem opýtať, aká choroba vás trápila?“ spýtal sa milo.
„Nebola to choroba v pravom slovazmysle. Bol to skôr úraz.“
„Úraz? A čo sa vám stalo?“
„Napadol ma jeden opát a chcel ma zaškrtiť. Našťastie zasiahlo jeho veličenstvo.“
„Opát? Jeho veličenstvo mi nič nepovedalo.“ Kardinál siahol po zvončeku a zazvonil. Vošiel sluha.
„Jean, okamžite nájdete jeho veličenstvo a privediete ho sem!“
Sluha vyšiel a kardinál sa podrobne vypytoval na všetko, čo tomu predchádzalo. Kým prišiel kráľ, Mazarin už všetko vedel.
„Veličenstvo mi odkázalo, že slečna je chorá. Prečo ste mi nepovedali, čo tejto jej chorobe predchádzalo?“ spýtal sa prísne kráľa.
„Vaša milosť, nechcel som slečnu kompromitovať. Okrem toho, ten zločinec je už mŕtvy.“
„Prečo ste ma neinformovali, čo sa deje v kláštoroch?“
„Prepáčte, vaša milosť, od jeho veličenstva som si vyžiadala sľub, že nezačne konať kým sa neuzdravím.“
„Dobre, slečna,“ povedal kardinál mierne. „Ako by ste na mojom mieste riešili túto úlohu?“
„Rozhodne nie priamou inšpekciou. Pred každou takouto udalosťou prebiehali v kláštore veľké prípravy, ktoré spočívali v tom, že nepohodlní svedkovia sa zavierali minimálne na tento čas do podzemia. Hodnostári, ktorí tam prišli, nakoniec aj tak nič nezistili.“
„A ako sa teda môžeme dozvedieť, čo sa tam skutočne deje?“
„Tak, že na tieto inšpekcie príde nejaká osobnosť inkognito, povedzme ako cestujúci, ktorý v kláštore požiada o nocľah. Práve v noci býva v kláštoroch najrušnejšie a dozvie sa najviac.“
„Nechceli by ste cestovať s takouto komisiou?“
„Vaša milosť, kláštory nechcem do svojej smrti ani vidieť!“ vyhŕkla náhle.
„Nebudem vás do ničoho nútiť. Našťastie, biskup d’Estrées je opäť v Paríži, tak ho poverím touto diskrétnou úlohou s plnou mocou. Vy, slečna, ho poinformujete o všetkom, čo viete.“
„Obávam sa, že ani pre pána biskupa to nebude bezpečná misia,“ poznamenala.
„Nebojte sa, nepôjde tam sám. Okrem toho sa vie veľmi dobre brániť aj zbraňami, nielen cirkevným právom. A navyše – ešte nie je známy, takže jeho inkognito bude určite úspešné. Naozaj sa o neho nemusíte báť, je to jeden z mojich najlepších žiakov. Rovnako ako vy, slečna, a jeho veličenstvo.“
Ako kardinál povedal, tak sa aj stalo. Biskup d’Estrés strávil veľmi dlhý čas na inšpekčnej ceste po celom Francúzsku. Natrvalo sa vrátil až pred zásnubami francúzskeho kráľa so španielskou princeznou.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.